Zoznam bodov

Statočnosť, vyrovnanosť, trpezlivosť, veľkodušnosť

Pustime sa teraz do úvahy o nasledujúcich ľudských cnostiach. Zatiaľ čo ja budem hovoriť, vy sa každý sám snažte o rozhovor s Pánom: proste ho, aby nám všetkým pomohol, aby nás povzbudil dnes hlbšie preniknúť do tajomstva jeho Vtelenia, aby sme aj my vo svojom tele boli medzi ľuďmi živým svedectvom o tom, ktorý nás prišiel vykúpiť.

Cesta každého kresťana, každého človeka, nie je jednoduchá. Iste, sú obdobia, keď sa zdá, že všetko vychádza podľa našich predpokladov, no obvykle trvajú len krátko. Žiť znamená čeliť ťažkostiam, cítiť v srdci radosť i nechuť; a v tejto kováčskej vyhni môže človek postupne nadobudnúť statočnosť, trpezlivosť, veľkodušnosť a vyrovnanosť.

Statočný človek je taký, ktorý vytrvalo koná to, o čom je podľa svojho svedomia presvedčený, že má konať; ten, čo nemeria hodnotu práce iba ziskom, ktorý mu prináša, ale službou, ktorú táto práca poskytuje druhým. Statočný človek zavše trpí, no nevzdáva sa; azda aj plače, no svoje slzy prehĺta. Keď protivenstvo zosilnie, neustúpi. Spomeňte si na príklad z knihy Machabejcov: starec Eleazar radšej zomrie, než by mal porušiť Boží zákon. „Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. Mladíkom zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony“ (2 Mach 6, 27—28).

Prirodzenosť a jednoduchosť sú dve úžasné ľudské cnosti, ktoré robia človeka schopným prijať Kristovo posolstvo. A naopak, všetko zložité a komplikované, neustále analýzy a rozoberanie vlastnej osoby stavajú múr, často zabraňujúci počuť Pánov hlas. Spomeňte si, čo vmietol Kristus do tváre farizejom: uzavreli sa do svojho pokriveného sveta, ktorý vyžaduje platiť desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávajú základné povinnosti zákona — spravodlivosť a vieru; starajú sa o to, aby cedili všetko, čo pijú, len aby neprešiel ani komár, a pritom prehĺtajú ťavu (Porov. Mt 23, 23—24).

Nie. Ani ušľachtilý život človeka, ktorý — nie vlastnou vinou — nepozná Ježiša Krista, ani život kresťana by nemal byť zvláštny, podivný. Všetko, o čom sme dnes hovorili, vedie k jedinému záveru. Skutočným človekom je ten, kto sa snaží o poctivosť, vernosť, úprimnosť, statočnosť, miernosť, veľkorysosť, vyrovnanosť, spravodlivosť, pracovitosť a trpezlivosť. Konať takto môže byť niekedy ťažké, no nikdy nie čudné. Ak by sa aj niekto divil, je to preto, že hľadí so zakaleným zrakom, zahmleným skrytou zbabelosťou a chýbajúcou statočnosťou.

Ak kresťan bojuje o to, aby ich získal, jeho duša je pripravená na účinné prijatie milosti Ducha Svätého a dobré ľudské vlastnosti sú posilňované podnetmi, ktoré nám Tešiteľ vkladá do srdca. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice — sladký hosť našej duše (Sekvencia Veni, Sancte Spiritus) — nám udeľuje svoje dary: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne Božej (Porov. Iz 11, 2—3).

Na takom človeku je potom vidno radosť a pokoj (Porov. Gal 5, 22); radostný pokoj a vnútornú radosť spolu s ľudskou radosťou. Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé.

Duch Svätý nám darom zbožnosti pomáha s istotou sa považovať za Božie deti. Božie deti — prečo by sme teda mali byť smutní? Smútok je výsledkom egoizmu; ak chceme žiť pre Pána, nebude nám chýbať radosť, hoci sa budeme dívať na všetky svoje chyby a úbohosti. Radosť vstúpi aj do života modlitby, takže nakoniec nám neostane nič iné, ako prepuknúť v spev, pretože milujeme — a spievať je predsa radosťou zamilovaných.