Zoznam bodov

Nehovorím o nejakých abstraktných ideáloch. Opieram sa o celkom konkrétnu realitu zásadnej dôležitosti, schopnej zmeniť aj to najpohanskejšie a voči Božím nárokom najnepriateľskejšie prostredie, rovnako ako sa to udialo v prvých obdobiach našej spásy. Vychutnajte si slová neznámeho autora, dobového súčasníka, ktorý takto charakterizuje veľkosť nášho povolania: kresťania „ sú pre svet tým, čím je duša pre telo. Žijú vo svete, ale nie sú zo sveta, tak ako je duša v tele, ale nie je telesná. Sídlia vo všetkých obciach ako duša vo všetkých častiach tela. Žijú duchovným životom, no nie je to vidno navonok, rovnako ako i duša žije svojím životom… Žijú ako pútnici medzi pominuteľnými vecami, v očakávaní neporušiteľnosti nebies, tak, ako nesmrteľná duša zatiaľ prebýva v smrteľnom stánku. Ich počet sa znásobuje zo dňa na deň, aj v prenasledovaniach, tak, ako sa duša krášli umŕtvovaním… Kresťanom nie je dovolené opustiť svoje poslanie vo svete, tak ako duši nie je dovolené dobrovoľne sa odlúčiť od tela “ (Epistola ad Diognetum, 6 (PG 2, 1175).

Šli by sme preto pomýlenou cestou, keby sme nedbali na časné starosti: tam nás Pán takisto očakáva; buďte si istí, že skrze okolnosti všedného života, ktoré riadi alebo vo svojej nekonečnej múdrosti dopúšťa Božia Prozreteľnosť, sa my ľudia máme približovať k Bohu. No tento cieľ nedosiahneme, ak sa nebudeme snažiť dobre si vykonávať svoju prácu, ak rozhodne nevytrváme v začatej úlohe s ľudským i nadprirodzeným pohľadom, ak si ju nebudeme robiť čo najlepšie a — ak je to možné — myslím, že keď budeš naozaj chcieť, bude to možné — ešte lepšie ako najlepšie, pretože použijeme všetky čestné ľudské i potrebné nadprirodzené prostriedky na to, aby sme nášmu Pánovi mohli ponúknuť prvotriednu, filigránsku prácu, vycibrenú až do tých najmenších detailov.

Božská pedagógia

Nemať v nenávisti nepriateľa, neodplácať zlým za zlé, vzdať sa pomsty a odpúšťať bez hnevu sa vtedy považovalo — a považuje sa i dnes, nič si nenahovárajme — za konanie neobvyklé, priveľmi hrdinské, nenormálne. Až sem zájde ľudská nedokonalosť. Ježiš Kristus, ktorý prišiel, aby spasil všetkých ľudí a ktorý mal v úmysle zapojiť kresťanov do svojho vykupiteľského diela, chcel svojim učeníkom ukázať — tebe i mne — veľkú, pravdivú, šľachetnú a mocnú lásku: máme sa navzájom milovať tak, ako Kristus miluje každého jedného z nás. Iba týmto spôsobom, keď budeme — popri svojej vlastnej ľudskej nedokonalosti — napodobňovať spôsoby božské, podarí sa nám otvoriť svoje srdce všetkým ľuďom a milovať ich spôsobom vyšším, úplne novým.

Ako dobre len prví kresťania vedeli praktizovať túto horúcu lásku, ktorá ďaleko presahuje obyčajnú ľudskú solidaritu či láskavosť. Milovali sa navzájom, nežne i silno zároveň, z celého — Kristovho — srdca. Tertulián zaznamenal v druhom storočí komentár pohanov, obdivujúcich správanie vtedajších kresťanov, natoľko plné ľudskej i nadprirodzenej príťažlivosti. „ Pozrite, ako sa milujú “ (Tertulián, Apologeticum, 39 (PL 1, 471),opakovali.

Ak cítiš, že si teraz v mnohých detailoch každodenného života túto chválu nezaslúžiš, že tvoje srdce nereaguje na Božie požiadavky ako by malo, snaž sa to napraviť. Prijmi výzvu sv. Pavla: „robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 10), Kristovmu mystickému Telu.

V Skutkoch apoštolov je zaznamenaný výjav, ktorý sa mi veľmi páči, pretože nám ukazuje jasný a vždy aktuálny príklad: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). V rozprávaní o živote prvých Kristových nasledovníkov sa dôrazne poznamenáva: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách …“ (Sk 1, 14).A keď uväznia Petra, lebo odvážne hlásal pravdu, rozhodnú sa, že sa budú modliť: „Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho“ (Sk 12, 5).

Modlitba vtedy bola, rovnako ako dnes, jedinou zbraňou, najmocnejším prostriedkom, ako zvíťaziť v zápasoch vnútorného boja. „Trpí niekto z vás? Nech sa modlí“ (Jak 5, 13). A sv. Pavol zhrňuje: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17), nikdy neprestaňte prosiť.

Teraz by bolo vhodné pripomenúť si jednu príhodu, ktorá nám ukazuje nádherný apoštolský zápal prvých kresťanov. Ešte neuplynulo ani štvrťstoročie odo dňa, keď Ježiš vystúpil na nebesia, a v mnohých mestách a osadách sa už hlásala jeho sláva. Do Efezu prichádza Žid menom Apollo, muž výrečný a zbehlý v Písmach. Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst (Sk 18, 24—25).

Do mysle tohto človeka už preniklo Kristovo svetlo, počul o ňom, hlásal o ňom ostatným ľuďom. No ešte mu chýbalo prejsť kus cesty, ešte sa potreboval dozvedieť viac, získať plnosť viery a opravdivo milovať Pána. Jeho reč počúvajú manželia Priscila a Aquila, obaja kresťania, a neostávajú ľahostajní a nečinní. Ani ich nenapadne myslieť si: Tento toho vie dosť, nikto nám nevraví, že ho máme poučiť. No pretože mali pravého apoštolského ducha, prišli k Apollovi, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu (Sk 18, 26).

Takisto môžeme obdivovať počínanie sv. Pavla. Uväznený za šírenie Kristovho učenia, nevynechá žiadnu príležitosť, aby hlásal evanjelium. Pred Festom a Agrippom neváha vyznať: „Ale Boh mi pomohol, a tak som tu do dnešného dňa a svedčím malému a veľkému. A nehovorím nič zvláštne, len to, čo predpovedali do budúcnosti Proroci a Mojžiš: že Mesiáš bude trpieť a že ako prvý vstane z mŕtvych a zvestuje svetlo ľudu a pohanom“ (Sk 26, 22—23).

Apoštol nemlčí, neskrýva svoju vieru, ani jej hlásanie, ktoré vyvolalo nenávisť jeho prenasledovateľov; aj naďalej hlása spásu všetkým ľuďom. S obdivuhodnou odvahou hovorí Agrippovi do očí: „Veríš, kráľ Agrippa, prorokom? Viem, že veríš“ (Sk 26, 27). Keď Agrippa povedal: „Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom.“ Pavol mu odpovedá: „Dal by Boh, aby si sa nielen ty, ale aby sa všetci títo, čo ma dnes počúvajú, stali v malom i veľkom takými, akým som ja, okrem týchto pút!“ (Sk 26, 28—29).