Zoznam bodov

Sú 5 body v «Boží priatelia », ktorých témou je Božia prítomnosť .

Snažme sa vzbudiť si v hĺbke srdca vrúcne želanie, horlivú túžbu dosiahnuť svätosť, aj keď vidíme, že sme plní nedokonalostí. Neľakajte sa: čím väčšie pokroky človek v duchovnom živote robí, tým jasnejšie vidí svoje osobné chyby. Pôsobenie milosti sa stáva akoby zväčšovacím sklom, v ktorom sa v obrovských rozmeroch ukáže i tá najmenšia smietka prachu, aj takmer nepostrehnuteľné zrnko piesku. Je to preto, lebo duša dosiahne božskú jemnosť a potom už aj ten najnepatrnejší tieň zaťaží citlivé svedomie, ktorého vzorom je zhliadnutá Božia neporušenosť. Povedz mu teraz z hĺbky svojej duše: Pane, naozaj chcem byť svätý, naozaj chcem byť tvojím skutočným učeníkom a bez podmienok ťa nasledovať. A ihneď si vzbuď predsavzatie, že onen veľký ideál, napĺňajúci v týchto chvíľach tvoje srdce nadšením, budeš každodenne obnovovať.

Ježišu! Kiež by sme my, stretávajúci sa v tvojej láske, vytrvali! Kiež by sme vedeli na skutky premeniť túžby, ktoré ty sám prebúdzaš v našich srdciach! Pýtajte sa často: A ja? Prečo som na svete? A tak sa budete usilovať o dokonalé a láskyplné dokončenie všetkého, čo denne robíte a budete venovať veľkú pozornosť aj maličkostiam. Budete nasledovať príklad svätých, ktorí boli ľudia ako my, z mäsa a kostí, so svojimi chybami a slabosťami, no ktorí však vedeli zvíťaziť a premôcť sa pre lásku k Bohu; budeme premýšľať nad ich konaním — a ako včely, ktoré z každého kvetu vyberajú ten najlepší nektár — poučíme sa z ich zápasov. Naučíme sa nachádzať príklad cnosti v tých, ktorí nás obklopujú a ktorí nám často uštedrujú lekcie z práce, obetavosti a radosti… Nesmieme sa príliš pristavovať pri ich nedostatkoch, iba ak by to bolo nevyhnutné a my by sme im mohli pomôcť bratským napomenutím.

V Kristovej loďke

Ako náš Pán, aj ja veľmi rád hovorím o loďkách a sieťach, aby sme si na základe týchto evanjeliových scén dali pevné a konkrétne predsavzatia. Sv. Lukáš rozpráva, že na brehu Genezaretského jazera prali a opravovali siete akýsi rybári. Tu sa zrazu k loďkám pristaveným pri brehu priblížil Ježiš a nastúpil do jednej z nich, do Šimonovej. S akou prirodzenosťou vstupuje Pán do loďky každého z nás! Aby nám skomplikoval život, ako sa často vyčítavo hovorí. Pán vám i mne skrížil cestu, aby nám s taktom a láskou skomplikoval život.

Potom, ako skončil s kázaním z Petrovej loďky, obrátil sa na rybárov: duc in altum, et laxate retia vestra in capturam! (Lk 5, 4), zatiahnite na hlbinu a spustite siete na lov! Dôverujúci Kristovým slovám poslúchnu a vytiahnu onen zázračný úlovok. A Pán, dívajúc sa na Petra, ktorý rovnako ako Jakub nevychádzal z údivu, vysvetľuje: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním (Lk 5, 10—11).

Tvoja loďka — tvoje nadanie, tvoje túžby, tvoje úspechy — nebude na nič, ak ju nedáš k dispozícii Ježišovi Kristovi, ak mu nedovolíš, aby do nej mohol slobodne vstúpiť, ak si z nej urobíš modlu. Ty sám so svojou loďkou, ak pohrdneš Pánom, tak v nadprirodzenom zmysle speješ k istému stroskotaniu. Jedine ak mu to dovolíš, ak vyhľadáš prítomnosť a vedenie nášho Pána, zachrániš sa pred životnými búrkami a nezdarmi. Vlož všetko do Božích rúk: nech všetky tvoje myšlienky, dobrodružstvá, ktoré si predstavuješ, všetky ušľachtilé ambície a všetky tvoje čisté lásky prechádzajú Kristovým srdcom. Ináč sa skôr či neskôr potopia aj s tvojím egoizmom.

Keď dovolíš, aby tvoju loďku viedol Boh, aby sa stal jej pánom, aká istota! Aj vtedy, keď sa bude zdať, že v nej nie je, že zaspal, že sa nestará, aj keď sa v najčernejšej temnote zdvihne búrka. Sv. Marek hovorí, že v takej istej situácii sa ocitli aj apoštoli: Ježiš ich videl, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim…„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol (Mk 6, 48, 50—51).

Deti moje, na zemi sa deje toľko vecí! Mohol by som vám rozprávať o trápeniach, utrpení, zlom zaobchádzaní, mučení, ale aj — a nezmením ani písmenko — o hrdinstve mnohých ľudí. Naše oči a rozum nám niekedy predkladajú dojem, že Ježiš spí, že nás nepočuje; no sv. Lukáš píše, ako sa zachoval Pán k svojim apoštolom: Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Učiteľ, učiteľ, hynieme!“ On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: „Kde je vaša viera?“ (Lk 8, 23—25).

Ak sa my dáme Jemu, On sa dá nám. Treba iba úplne dôverovať Učiteľovi, bez strachu a skúposti sa odovzdať do jeho rúk a svojimi skutkami mu dať najavo, že naša loďka je jeho; že chceme, aby podľa svojej vôle nakladal so všetkým, čo nám patrí.

Prosiac o príhovor Panny Márie, končím týmito predsavzatiami: žiť z viery, vytrvať v nádeji, ostať v úzkom spojení s Ježišom Kristom a naozaj, naozaj, naozaj ho milovať; s radosťou prežívať a vychutnávať spoločné dobrodružstvo lásky, veď sme predsa zamilovaní do Boha; nechajme Krista, nech vstúpi do našej úbohej loďky a zmocní sa nášho srdca ako jeho Boh a Pán; úprimne mu dávajme najavo, že sa budeme neustále snažiť zotrvávať v jeho prítomnosti, dňom i nocou, pretože on nás povolal k viere: Ecce ego, quia vocasti me (1 Kr 3, 9)a my sme vošli do jeho ovčinca, prilákaní hlasom a pískaním Dobrého pastiera; s istotou, že iba v jeho tieni nájdeme pravé dočasné i večné šťastie.

Cnosť nádeje — istota, že Boh nad nami vládne svojou prozreteľnou všemohúcnosťou, že nám dáva všetky potrebné prostriedky, nám hovorí o neustálej Pánovej dobrote k ľuďom, k tebe, ku mne, vždy ochotný vypočuť nás, pretože On nás nikdy počúvať neprestáva. Zaujímajú ho tvoje radosti, tvoje úspechy, stojí o tvoju lásku, je s tebou v tvojich starostiach, bolesti, nezdaroch. Nedúfaj preto v neho iba vtedy, keď sa vo svojej slabosti potkneš, no obracaj sa na svojho nebeského Otca a hľadaj u neho milosrdnú ochranu, rovnako keď ti je dobre, ako keď sa ti nič nedarí. A vedomie, že my sami sme úplné nič — netreba ani zvlášť veľkú pokoru na to, aby sme tento fakt uznali: sme ozaj veľké množstvo núl — sa zmení na nezvratnú istotu, pretože naľavo pred nuly nášho ja sa postaví Kristus — a aké obrovské číslo potom vyjde! „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1).

Zvyknime si vidieť Boha za všetkým a vedzme, že On nás vždy očakáva, že na nás hľadí a vyžaduje, aby sme ho verne nasledovali, bez toho, že by sme opustili miesto, ktoré nám na tomto svete prináleží. Musíme za ním ísť s bdelou oddanosťou, s úprimnou snahou bojovať o to, aby sme nestratili jeho Božský sprievod.

Všedný život

Znovu by som chcel zdôrazniť, že nehovorím o nejakom zvláštnom spôsobe kresťanského života. Nech sa každý z nás zamyslí nad tým, čo preňho Boh urobil a ako sme my na to odpovedali. Ak budeme pri tomto spytovaní svedomia statoční, určite zistíme, že nám chýba ešte veľa. Včera som bol dojatý, keď som od jedného japonského katechumena vyučujúceho katechizmus počul, že ľudia tam ešte nepoznajú Krista. Zahanbil som sa. Potrebujeme viac viery, viac viery! A s vierou rozjímať.

V pokoji ešte raz rozjímajte nad tým Božím napomenutím, ktoré plní srdce znepokojením, no ktoré zároveň chutí ako plást medu: redemi te, et vocavi te nomine tuo: meus es tu (Iz 43, 1), veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Neberme Bohu to, čo je jeho. Boh, ktorý nás tak miloval, že za nás zomrel a ktorý si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí (Porov. Ef 1, 4), neustále nám dáva príležitosti k očisťovaniu a obeti.

Keby sme mali ešte nejaké pochybnosti, dostáva sa nám na dôkaz z jeho úst: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby  vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16);” ovocie, ktoré bude prinášať vaša práca kontemplatívnych duší.

Takisto musíme mať nadprirodzenú vieru. Keď viera slabne, človek má tendenciu predstavovať si Boha akoby bol niekde ďaleko a takmer vôbec sa o svoje deti nestaral. O náboženstve uvažuje ako o niečom, čo môže odložiť až na dobu, keď mu už nič iného nezostane. Taká osoba očakáva, ani nevie z akého dôvodu, neobyčajné zjavenia a neobvyklé udalosti. Keď je však v duši človeka živá viera, vidíme, že jeho kresťanský život sa neoddeľuje od života všedného a normálneho. A vie, že veľká svätosť, ktorú od nás Boh žiada, sa uskutočňuje tu a teraz, v maličkostiach každého dňa.