Zoznam bodov

Duch pokánia

Snažíš sa už o stanovenie si úprimných predsavzatí? Pros Pána, aby ti pomohol byť pre lásku k nemu na seba náročný, aby si do všetkého prirodzene vlieval očisťujúcu esenciu umŕtvovania, aby si sa dokázal úplne stráviť v tichej, neokázalej službe ako horiaca lampička pred Svätostánkom. A keby ťa práve nenapadalo, ako konkrétne odpovedať na Pánove výzvy, klopúce na tvoje srdce, dobre ma počúvaj.

Pokánie je presné plnenie časového rozvrhu, ktorý si si určil, aj keď sa telo bráni a myseľ sa snaží uniknúť do fantastického snenia. Pokánie znamená vstávať načas. A tiež bez vážneho dôvodu nenechávať na neskôr úlohu, ktorá je pre teba ťažšia alebo ťa stojí viac námahy.

Pokánie spočíva v tom, že dokážeš zladiť svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe a voči ostatným, že budeš sám k sebe náročný, aby si si našiel čas, ktorý každá vec potrebuje. Konáš pokánie, keď sa láskyplne podriaďuješ svojmu času na modlitbu, hoci si unavený, otrávený, alebo chladný.

Pokánie je správať sa vždy k ostatným, a hlavne k tvojim najbližším, s maximálnou láskavosťou. Pokánie znamená venovať sa s najväčšou jemnosťou trpiacim, chorým a tým, ktorí strádajú. Pokánie znamená trpezlivo hovoriť s nepríhodnými a otravnými ľuďmi. Znamená to prerušiť alebo zmeniť svoj program, keď si to okolnosti a zvlášť dobré a spravodlivé záujmy druhých vyžadujú.

Pokánie spočíva v tom, že budeš s dobrou náladou znášať tisíc malých nepríjemností všedného dňa a neopustíš svoju prácu, hoci ťa už prešlo počiatočné nadšenie; v tom, že vďačne zješ všetko, čo ti predložia a nebudeš si rozmarne vyberať.

Pre rodičov a pre tých, ktorých úlohou je rozhodovať alebo vychovávať, pokánie znamená napravovať, keď je to potrebné, a to podľa druhu chyby a povahy toho, kto takú pomoc potrebuje, a nechať sa pritom ovplyvniť hlúpym a sentimentálnym subjektivizmom.

Duch pokánia vedie k tomu, že sa nebudeme nezriadene upínať na kolosálny náčrt svojich plánov do budúcnosti, na ktorý sme už naskicovali čiary a „majstrovské“ ťahy štetcom. Akú veľkú radosť spravíme Bohu, keď sa budeme vedieť zriecť našich čmáraníc a amatérskej mazanice a dovolíme mu, aby to bol On, kto dodá obrazu rysy a farby, aké sa jemu najviac páčia!

Mohol by som ešte uviesť množstvo príkladov — povedal som iba dva, čo ma práve napadli — ktoré môžeš využívať, aby si sa stále viac približoval k Bohu a k blížnemu. Ak som ich uviedol, nebolo to preto, žeby som azda pohŕdal veľkými skutkami kajúcnosti, práve naopak, ukazuje sa, že sú dobré a sväté, dokonca nutné, keď ťa Pán volá na takú cestu, no vždy je treba mať dovolenie od tvojho duchovného radcu. Chcem ťa však upozorniť, že veľké skutky kajúcnosti bývajú sprevádzané i veľkými pádmi vyvolanými pýchou. A naopak, v túžbe robiť Bohu radosť malými osobnými bojmi — ako napríklad usmievať sa, keď nemáme chuť (a to vám teda poviem, že je niekedy ťažšie vyčariť jeden úsmev ako hodinu používať cilícium) — je potom ťažké dať podnet pýche a smiešnej naivite považovať sa za slávnych hrdinov. Lebo v skutočnosti sme ako dieťa, ktorému sa sotva podarí ponúknuť svojmu otcovi nejakú bezvýznamnú drobnôstku; tá je však prijímaná s nesmiernym potešením.

Mal by sa teda kresťan neustále umŕtvovať? Áno, ale z lásky. Pretože tento poklad svojho povolania „máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život“ (2 Kor 4, 7—10).

Možno že až do tejto chvíle sme necítili nutnosť nasledovať Krista tak zblízka. Možno sme si neuvedomovali, že môžeme k jeho vykupiteľskej obeti pripojiť i naše malé odriekania — za naše hriechy, za hriechy ľudí všetkých čias, za zločinné pôsobenie Lucifera, ktorý sa neustále stavia proti Bohu svojím non serviam! Ako sa môžeme odvážiť pokrytecky volať: Pane, ako nesmierne ma bolia urážky zraňujúce tvoje presladké srdce, ak sa nerozhodneme zriecť nejakej maličkosti, alebo ponúknuť drobnú obeť ako chválospev na jeho Lásku? Pokánie — pravé zadosťučinenie — nás povedie cestou odovzdanosti a lásky. Odovzdanosť, aby sme napravovali, a láska, aby sme pomáhali druhým tak, ako Kristus pomohol nám.

Odteraz majte naponáhlo, aby ste milovali. Láska nám zabráni sťažovať sa a protestovať. Často síce protivenstvá znášame, no nariekame pritom, a tak okrem toho, že premrháme Božiu milosť, zväzujeme mu ruky, aby od nás mohol žiadať aj v budúcnosti. Hilarem enim datorem diligit Deus (2 Kor 9, 7), Boh miluje toho, kto dáva s radosťou; s prirodzenosťou, ktorá sa rodí v zamilovanom srdci; a nie toho, kto sa tvári, akoby mu preukazoval nejakú láskavosť.

Zamysli sa ešte raz nad svojím životom a popros o odpustenie za tú alebo onú vec, ktorú ti svedomie pripomenie — za nesprávne používanie jazyka, za myšlienky, ktoré sa stále točia iba okolo teba, za všetky kritické posudky, ktoré ťa tak hlúpo trápia a neprestajne ti spôsobujú nepokoj a starosti. Môžete byť predsa tak šťastní! Veď Boh chce, aby ste boli spokojní, opití radosťou, aby ste kráčali po tých istých cestách šťastia ako po nich kráčal On! Nešťastní sa cítime, len keď sa snažíme z tejto cesty zísť a vyberieme si chodník sebectva a zmyselnosti, alebo, čo je ešte horšie, keď sa vyberieme cestou pokrytcov.

Kresťan by mal byť hodnoverný, pravdivý a úprimný vo všetkom, čo koná. Jeho život by mal vyžarovať jediného ducha — Kristovho. Ak by mal byť niekto na svete skutočne dôsledný, tak je to kresťan, pretože mu bol zverený dar pravdy (Porov. Lk 19, 13), ktorá nás vyslobodí (Porov. Jn 8, 32) a tento dar by mal prinášať ovocie. Otče — možno sa ma opýtate — ako dosiahnem pravdivosť života? Ježiš Kristus dal svojej Cirkvi všetky potrebné prostriedky: naučil nás modliť sa, obracať sa na jeho nebeského Otca, zoslal nám svojho Ducha, Veľkého Neznámeho, ktorý pôsobí v našej duši, a nechal nám viditeľné znamenia svojej milosti, sviatosti. Využívaj ich. Zintenzívni svoj život zbožnosti. Modli sa každý deň. A nikdy neodťahuj ramená pred radostnou ťarchou Pánovho kríža.

Bol to Ježiš, ktorý ťa pozval, aby si ho ako dobrý učeník nasledoval a pri putovaní na tejto zemi rozsieval radosť a pokoj, ktoré svet nemôže dať. A preto by sme mali kráčať bez strachu zo života a bez strachu zo smrti, neutekať za každú cenu pred bolesťou, pre kresťana veľkým prostriedkom na očistenie a príležitosťou naozaj milovať svojich bratov, využívajúc pritom tisíce príležitostí, ktoré nám obyčajný život ponúka.

Náš čas už vypršal a preto musím urobiť bodku za týmito úvahami, ktorými som sa pokúsil pohnúť tvojím srdcom, aby si odpovedal tak, že si dáš zopár konkrétnych predsavzatí, málo, ale zato dobre uvážených. Mysli na to, že Boh chce, aby si bol spokojný a že ty, ak zo svojej strany dáš, čo môžeš, budeš šťastný, veľmi šťastný, ba až prešťastný, hoci v ti žiadnej chvíli nebude chýbať kríž. No tento kríž už nebude popraviskom, lež naopak trónom, z ktorého bude kraľovať Kristus. A po jeho boku jeho Matka, ktorá je aj našou Matkou. Svätá Panna ti vyprosí potrebnú silu, aby si sa s rozhodnosťou vybral v šľapajach jej Syna.

Tak koná náš Boh. Keď sa domov vracia onen márnotratný syn, potom čo samopašným životom prehajdákal všetky peniaze a potom čo — ešte ku všetkému — zabudol na svojho otca, jeho otec vraví: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme… !“ (Lk 15, 22—23). Keď sa na nášho Boha Otca obrátime s ľútosťou, vyťaží z našej úbohosti poklad, a z našej slabosti silu. Čo nám asi pripraví, keď ho neopustíme, keď ho budeme denne navštevovať, hovoriť mu slová lásky a potvrdzovať ich skutkami, keď ho budeme o všetko prosiť, pretože veríme v jeho všemohúcnosť a milosrdenstvo? Ak pre syna, ktorý sa vrátil potom, čo ho zradil, pripravil hostinu, čo asi dá nám, ktorí sme sa vždy snažili zostať po jeho boku?

Preto nech spôsobom nášho správania nepripomíname žiadne urážky, ktorých sa nám dostalo, žiadne poníženie, ktorému sme boli vystavení — kvôli nespravodlivosti, nezdvorilostiam a hrubostiam, ku ktorým dochádzalo — pretože sa nehodí, aby Božie dieťa držalo v ruke pripravený zoznam krívd. Nemôžeme zabudnúť na Kristov príklad a takisto naša kresťanská viera sa nemôže meniť ako oblečenie; môže iba zoslabnúť, zosilnieť, alebo sa stratiť. Nadprirodzeným životom sa viera posilňuje a duša sa desí, keď pozoruje úbohú ľudskú nahotu, zbavenú všetkého nadzmyslového. Odpúšťa a je plná vďaky: Bože môj, keď sa dívam na svoj biedny život, nenachádzam žiaden dôvod k márnivosti a už vôbec nie k pýche; nachádzam iba mnoho dôvodov k tomu, aby som bol vždy pokorný a kajal sa. Viem veľmi dobre, že najväčším dôkazom ľudskej ušľachtilosti je slúžiť.