Zoznam bodov

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej… ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila… hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29),aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Pri čítaní dnešnej epištoly som videl Daniela medzi vyhladovanými levmi a bez akéhokoľvek pesimizmu — nemôžem tvrdiť, že kedykoľvek v minulosti to bolo lepšie, pretože každá doba má svoje klady aj zápory — som uvažoval nad tým, že i v dnešných časoch pobieha na slobode veľa levov a my musíme v tomto prostredí žiť. Levy, ktoré hľadajú, koho by zožrali: tanquam leo rugiens circuit quaerens quem devoret (1 Pt 5, 8).

Ako sa vyhneme týmto šelmám? Pravdepodobne sa nám nestane to, čo Danielovi. Nie som lovec zázrakov, no milujem Božiu veľkoleposť a chápem, že Bohu by bolo oveľa ľahšie prorokovi utíšiť hlad, alebo pred neho postaviť niečo na jedenie; a predsa tak neurobil. Namiesto toho zariadil, aby sa k nemu zázračne z Júdska premiestnil iný prorok, Habakuk, a doniesol mu jedlo. Nevadilo mu urobiť veľký zázrak, pretože Daniel nebol v jame len tak sám od seba, lež kvôli nespravodlivosti diablových prisluhovačov — lebo slúžil Bohu a rozbíjal modly.

Aj my by sme mali, bez neobyčajných zázrakov, normalitou všedného kresťanského života rozbíjať rozsievaním pokoja a radosti mnoho modiel: modiel neporozumenia, nespravodlivosti, nevedomosti, takzvanej ľudskej sebestačnosti, ktorá sa arogantne obracia Bohu chrbtom.

Neľakajte sa, ani sa nebojte žiadnej škody, hoci by podmienky, v ktorých pracujete, boli strašné, oveľa horšie ako mal Daniel v jame s pažravými šelmami. Božia ruka je stále rovnako mocná a keby to bolo potrebné, Boh by spravil zázrak. Buďte verní! Buďte s láskou, uvedomele a s radosťou verní Kristovmu učeniu, presvedčení o tom, že dnešné časy nie sú horšie než tie počas iných storočí a že Pán je ten istý stále.

Poznal som jedného staručkého kňaza, ktorý sám o sebe s úsmevom tvrdil: Ja som vždy pokojný. Pokojný. A takí by sme mali byť aj my, uprostred sveta, obklopení hladnými levmi, no nemali by sme strácať pokoj. Rozvahu. S láskou, vierou a nádejou, a nikdy nezabúdať na to, že ak bude treba, Pán urobí zázraky.