Zoznam bodov

Poďme teraz na chvíľu zauvažovať nad textami dnešnej Svätej omše, z utorka Veľkého týždňa, aby sme vedeli rozlíšiť správne „byť rovným Bohu“ od nesprávneho „byť ako Boh.“ Budeme hovoriť o pokore, pretože pokora je cnosť, ktorá nám pomáha spoznať ako našu úbohosť, tak zároveň aj našu veľkosť.

Ľudská bieda je až príliš do očí bijúca. Nemám teraz na mysli našu prirodzenú obmedzenosť: mnoho veľkých projektov, o ktorých človek sníva, sa nikdy neuskutoční hoci len pre nedostatok času. Mám na mysli to, čo robíme zle, naše pády, pochybenia, ktorým by sme sa mohli vyhnúť a nevyhneme sa. Neustále pociťujeme našu osobnú nedokonalosť. Niekedy sa však zdá, akoby sa to všetko spojilo a slabosť sa prejavuje neobyčajne výrazne; je to preto, aby sme si uvedomili, ako málo znamenáme. Čo v takom prípade robiť?

Expecta Dominum (Ž 26, 14), dúfaj v Pána a buď statočný, ži z nádeje, radí nám Cirkev, v láske a viere. Viriliter age (Ž 26, 14), správaj sa ako muž. Čo na tom záleží, že sme stvorení z hliny, keď máme svoju nádej v Bohu? A ak človek niekedy padne alebo zaostane — nie je nutné, aby sa to stalo — môže dostať liek, ako sa to normálne deje v bežnom živote, keď ide o naše telesné zdravie. A  začať odznova!

Všimli ste si, ako v niektorých rodinách uchovávajú nejakú vzácnu a krehkú vec —napríklad vázu — a ako ju chránia, aby sa nerozbila? Až raz ju dieťa pri hre zhodí na zem a drahocenná pamiatka sa rozbije na niekoľko kusov. Sklamanie je veľké, no okamžite príde náprava; jednotlivé kusy sa dajú dohromady, starostlivo sa zlepia a po tejto oprave je váza taká krásna, ako predtým.

No ak je vec z porcelánu alebo z pálenej hliny, obvykle ju stačí iba zdrôtovať a opäť drží pohromade. A nádoba zase nadobudne svoj pôvodný pôvab.

Prenesme tento príklad do duchovného života. Keď vidíme svoju úbohosť, všetky hriechy a omyly — hoci by vďaka Božej milosti neboli také strašné — obráťme sa v modlitbe na nášho nebeského Otca a povedzme mu: Pane, poskytni mojej krehkosti a mojej biede, tejto rozbitej nádobe z hliny niekoľko drôtov a potom — skrze moju bolesť a tvoje odpustenie — budem silnejší a krajší ako predtým! Túto utešujúcu modlitbu by sme mali opakovať zakaždým, keď sa naša biedna hlinená nádoba rozbije.

Nemali by sme však svojej krehkosti venovať príliš mnoho pozornosti a ani by nás nemalo prekvapovať, že naše správanie sa dokáže zhoršiť takpovediac pre nič; dôverujte v Pána, ktorý je vždy pripravený pomôcť: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1). Nikoho. Obracajme sa na nášho nebeského Otca s takouto dôverou a nemajme strach z nikoho a z ničoho.

Pokora a radosť

„Zachráň ma pred zločincom a neverným človekom“ (Ž 42, 1).Text omše nám znovu hovorí o tom správnom „byť rovným Bohu,“ stavia nám pred oči, z akého zlého cesta sme utvorení a pripomína všetky zlé sklony. A potom prosí: emitte lucem tuam, zošli nám svoje svetlo a svoju pravdu, ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch (Ž 42, 3). Nemusím vám ani hovoriť, aký dojatý som bol, keď som tieto slová medzispevu čítal.

Ako máme konať, aby sme dosiahli ono „byť rovní Bohu?“ V Evanjeliu sa dočítame, že Ježiš nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť (Jn 7, 1). Ten, ktorý by iba želaním svojej vôle mohol odstrániť nepriateľov, používal ľudské prostriedky. Ten, ktorý bol Bohom a ktorého jediné rozhodnutie stačilo na to, aby sa zmenili okolnosti, nám zanechal nádherné ponaučenie: nešiel do Júdska. „Jeho bratia mu povedali: Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš!“ (Jn 7, 3).Chceli, aby urobil zázrak. Vidíte? Vidíte, že toto je lekcia správneho a nesprávneho „byť rovným Bohu?“

Byť rovným Bohu — na teba sa spoľahnú tí — spieva sa v ofertóriu — čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú (Ž 9, 11). A naša zdrôtovaná hlinená nádoba sa naplní radosťou, pretože On nezabúda na nárek bedárov (Ž 9, 13), na volanie pokorných.

Zbožnosť, jemnocit Božích detí

Zbožnosť, vychádzajúca z Božieho detstva, je hlboký postoj duše zasahujúci celý život človeka: je prítomná vo všetkých myšlienkach, vo všetkých túžbach, vo všetkých citoch. Všimli ste si, ako deti v rodine podvedome napodobňujú svojich rodičov? Že opakujú ich gestá, návyky a mnoho iných detailov spôsobu správania sa?

To isté sa deje i so správaním dobrého Božieho dieťaťa: tiež dosiahne, bez toho žeby vedelo ako, to úžasné „byť rovným Bohu,“ ktoré nám potom pomáha vidieť všetky udalosti z nadprirodzeného pohľadu viery. Človek miluje všetkých ľudí tak, ako ich miluje náš nebeský Otec a — čo je najdôležitejšie — dostávame nový elán v našom každodennom úsilí priblížiť sa Pánovi. Nezáleží na slabostiach, pretože láskyplné ruky nášho Otca sú pripravené neustále nás znovu zdvíhať.

Určite ste si všimli, že je veľký rozdiel medzi tým, keď spadne malé dieťa a keď spadne dospelý človek. Pre deti pád väčšinou nič neznamená, potkýnajú sa predsa tak často! Keď sa objaví pár slzičiek, otec dieťaťu vysvetlí: muži predsa neplačú. A tak je celá vec vybavená, dieťa sa snaží svojho otca potešiť.

Pozrime sa však, čo sa stane, keď rovnováhu stratí dospelý človek a natiahne sa doluznačky na zemi. Keby nám ho nebolo ľúto, vzbudil by veselosť, smiech. Pád však môže mať aj ťažké následky a v prípade starého človeka môže privodiť i nevyliečiteľnú zlomeninu. V duchovnom živote by sme všetci mali byť quasi modo geniti infantes, ako tie úplne malé deti, ktoré sú ako z gumy, a ktoré dokonca i v páde nachádzajú potešenie, pretože okamžite vstanú a pobehujú ďalej; a pretože im nechýba, keď je to potrebné, rodičovská útecha.

Ak sa budeme snažiť správať ako ony, potom všetky zakopnutia a neúspechy v duchovnom živote — sú koniec koncov nevyhnutné — nikdy nevyústia v zatrpknutosť. Budeme na ne reagovať s bolesťou, nie však malomyseľne; ale naopak, s úsmevom, ktorý ako čistá voda pramení z radosti nad tým, že sme deťmi onej Lásky, veľkoleposti, nekonečnej múdrosti a milosrdenstva, ktorými je náš Otec. Za tie roky, čo slúžim Pánovi, som sa naučil byť malým Božím dieťaťom. A aj od vás žiadam, aby ste boli quasi modo geniti infantes, deti, túžiace po Božom slove, po Božom chlebe, po Božom pokrme, po Božej sile; aby sme sa mohli správať ako dospelí kresťania.

Nech ste čo najviac deťmi! Čím viac, tým lepšie. Hovorím vám to zo skúsenosti kňaza, ktorý za týchto tridsaťšesť rokov musel mnohokrát povstávať — aké boli dlhé a zároveň aké krátke! — a ktorý sa snaží plniť jasnú Božiu vôľu. Vždy mi pomáhala jedna vec: že som stále dieťaťom a vrhám sa do náruče svojej Matky a do srdca Krista, svojho Pána.

Veľké pády, ktoré spôsobujú vážne škody na duši a ktoré sú niekedy takmer nenapraviteľné, vždy pochádzajú z pýchy, z toho, že sa človek cíti byť dospelý a sebestačný. Vtedy uňho prevláda niečo ako neschopnosť poprosiť o pomoc toho, kto mu ju môže poskytnúť: nielen Boha, ale napríklad i priateľa, kňaza. A úbohá duša, izolovaná vo svojom nešťastí, stráca orientáciu a blúdi.

Preto hneď teraz poprosme Boha, nech nikdy nedopustí, aby sme sa cítili príliš spokojní, prosme ho, aby v nás neustále rástla túžba po jeho pomoci, po jeho slove, jeho Chlebe, jeho rade, jeho sile: rationabile, sine dolo lac concupiscite: podporujte v sebe hlad a túžbu byť ako deti. Verte, že je to ten najlepší spôsob, ako poraziť pýchu. Verte, že je to jediný prostriedok, ako môže byť naše konanie správne, veľké, božské. „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).

Opäť mi prichádzajú na myseľ spomienky na moju mladosť, na eucharistické sprievody. Aké to len bolo vyznanie viery! Akoby som ešte stále počul liturgický spev, vdychoval vôňu kadidla a videl tisíce a tisíce mužov so srdcom dieťaťa, každého so svojou veľkou sviecou — akýsi symbol ich vlastnej úbohosti — ktorí sa sotva odvážia pozdvihnúť oči k tvári svojho Otca. „Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha…“ (Jer 2, 19). Obnovme si pevné rozhodnutie nikdy sa neodvrátiť od Pána kvôli nejakým pozemským záležitostiam. Zväčšujme konkrétnymi predsavzatiami náš smäd po Bohu: ako deti, uznávajúce svoju vlastnú nedostatočnosť a bez prestania hľadajúce a volajúce svojho Otca.

No vrátim sa k tomu, o čom som hovoril predtým: musíme sa naučiť byť ako deti, naučiť sa byť Božími deťmi. A zároveň aj ostatným odovzdávať toto zmýšľanie, ktoré nás i napriek prirodzenej slabosti urobí pevnými vo viere (1 Pt 5, 9), plodnými na skutky a istými na ceste, akýkoľvek by bol omyl, ktorého by sme sa mohli dopustiť, hoci aj ten najhorší; nikdy nebudeme váhať proti nemu zakročiť a vrátiť sa na správnu cestu Božích detí, vedúcu do otvoreného náručia nášho čakajúceho Boha Otca.

Kto z vás si nespomenie na náruč svojho otca? Pravdepodobne nebola taká maznavá, sladká a jemná ako náruč matky, no jeho mohutné a silné ramená nás držali vrelo a bezpečne. Vďaka, Pane, za tvoje tvrdé ramená. Vďaka za tie silné ruky. Vďaka za to nežné a pevné srdce. Takmer by som ti poďakoval i za svoje omyly! No máš pre ne pochopenie, prepáčiš mi ich a odpúšťaš.

Toto je múdrosť, akú od nás Boh očakáva vo vzťahu s Ním. Toto je ukážka ako z matematiky: uznať, že sme úplné nuly… Náš Otec Boh nás však každého jedného miluje takých, akí sme; takých, akí sme! Ja, čo nie som viac ako len úbohý človek, vás mám rád každého, aký je; predstavte si potom, aká musí byť Božia Láska! Aby sme bojovali, aby sme sa snažili usporiadať si svoj život podľa dobre sformovaného svedomia.

Naša úbohosť a Božie odpustenie

Pán sa k svojim stvoreniam priblížil natoľko, že všetci vo svojom srdci skrývame túžbu po výšinách, dychtivé prianie vystúpiť čo najvyššie a želanie konať dobro. Ak teraz o týchto túžbach hovorím, je to preto, lebo chcem, aby si bezpečne vedel, že to On nám ich vložil do duše: ak ho necháš konať, budeš ako užitočný nástroj — tam, kde si — slúžiť s nečakaným účinkom. A aby si zo zbabelosti neutiekol pred dôverou, ktorú do teba Boh vkladá, maj sa na pozore pred domýšľavosťou naivne podceňovať ťažkosti, ktoré sa na tvojej kresťanskej ceste objavia.

Nemali by sme sa čudovať. Ako dôsledok padlej prirodzenosti v sebe nesieme niečo, čo nás núti vzpierať sa milosti a klásť jej odpor — sú to rany spôsobené prvotným hriechom, zapálené našimi osobnými hriechmi. Preto by sme sa mali na ten výstup vydať a konať každodennú dobrú ľudskú a božskú prácu — ktorá vždy vyústi v Božiu lásku — pokorne, s kajúcim srdcom a s dôverou v Božiu pomoc — no pritom ju konať s takým úsilím, ako by všetko záviselo len od nás.

Pokiaľ bojujeme — a je to boj, ktorý potrvá až do smrti — nemôžeme vylúčiť, že proti nám nevytiahnu násilní vonkajší i vnútorní nepriatelia. A akoby toho bolo málo, zoskupia sa v tvojej mysli už dávno spáchané hriechy, a možno ich bude mnoho. V mene Božom ti však vravím: nezúfaj. Keď sa to stane — nemusí sa to nevyhnutne stať, ani to nie je až také bežné — využi to, aby si sa ešte viac primkol k Pánovi, veď on si ťa predsa vyvolil za syna. A tak ťa neopustí. Túto skúšku dopúšťa, aby si miloval viac, a s ešte väčšou jasnosťou si uvedomil jeho neustálu ochranu a lásku.

Vravím ti, neklesaj na mysli, pretože Kristus nám na kríži odpustil a svoje odpustenie stále ponúka vo Sviatosti zmierenia; a okrem toho, vždy máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1 Jn 2, 1—2), aby sme dosiahli víťazstvo.

Smeruj stále dopredu, nech sa deje, čo sa deje. Drž sa pevne Pánovej ruky a mysli na to, že Boh neprehráva žiadnu bitku. Ak sa od neho z akéhokoľvek dôvodu vzdiališ, pokorne zase začni odznova a správaj sa ako kajúcny márnotratný syn, každý deň, dokonca dvadsaťštyri hodín denne. Zmier svoje skrúšené srdce pri spovedi, skutočnom zázraku Božej lásky. Pán v tejto úžasnej sviatosti očistí tvoju dušu a zaplaví ťa radosťou a silou, aby si vo svojom úsilí neodpadol a aby si sa bez prestania obracal k Bohu, hoci ti všetko bude pripadať čierne. Takisto aj Matka Božia, ktorá je i Matkou našou, ťa bude so svojou materinskou starostlivosťou chrániť a upevňovať tvoje kroky.