Zoznam bodov

Pokiaľ ide o duchovný život, je to požiadavka povolania, ktoré Majster vložil do sŕdc všetkých ľudí. Máme byť svätí — a poviem vám to rýdzim výrazom z nášho kraja — aj s chlpami: ozajstní, skutoční kresťania hodní svätorečenia; ak sa takými nestaneme, zlyhali sme ako učeníci nášho jediného Majstra. Pozrite sa, ak si nás Boh vyvolil, ak nám dal svoju milosť na to, aby sme bojovali o dosiahnutie svätosti uprostred sveta, prikazuje nám zároveň aj povinnosť apoštolátu. Pochopte, že i z ľudského hľadiska — ako komentuje jeden z cirkevných otcov — starosť o duše potom vytryskne ako logický dôsledok tohto vyvolenia: „ ak spoznáte, že niečo je pre vás prospešné, snažíte sa pre to získať aj ostatných. Tak by ste mali túžiť po tom, aby aj ostatní šli po Božích cestách s vami. Keď idete na fórum alebo do kúpeľov a stretnete niekoho, kto nemá čo robiť, pozvite ho, nech ide s vami. Preneste tento pozemský zvyk aj do duchovnej oblasti a keď pôjdete k Bohu, nechoďte za ním sami. “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 6, 6 (PL 76, 1098)).

Ak nechceme neužitočne strácať čas falošnými výhovorkami na ťažké vonkajšie podmienky, ktoré koniec koncov od počiatkov Cirkvi nikdy nechýbali, musíme si uvedomiť, že je to Ježiš Kristus, ktorý prirodzeným spôsobom nadväzuje účinnosť našich skutkov na náš duchovný život, tak, aby sme strhli tých, čo nás obklopujú. Kristus kladie ako podmienku nášho apoštolského pôsobenia svätosť — lepšie povedané — naše úsilie o vernosť, pretože svätí na tejto zemi nikdy nebudeme. Zdá sa to byť neuveriteľné, ale Boh i ľudia od nás potrebujú ozajstnú, úplnú a bezvýhradnú oddanosť do tých najmenších dôsledkov, bez polovičatosti a kompromisov, v plnosti prijatého a svedomite žitého kresťanského povolania.

Od včasného rána

„Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice.“ (Mt 20, 1). Iste ten príbeh už poznáte: onen človek sa niekoľkokrát počas dňa vracia na námestie, aby najal robotníkov: jedni boli povolaní zavčas rána, iní až navečer.

Všetci dostávajú denár: „ Mzdu, ktorú som ti sľúbil, to znamená môj obraz a podobu. Na denári je totiž vyrazená podobizeň kráľa. “ (Sv. Hieronym, Commentariorum in Matthaeum libri, 3, 20 (PL 26, 147). Také je Božie milosrdenstvo, volajúce každého podľa jeho osobných okolností, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). No my sme sa narodili ako kresťania, boli sme vychovaní vo viere a Pán si nás veľmi jasne vyvolil. Taká je skutočnosť. Keď sa teda budete cítiť volaní, aby ste odpovedali, hoci by to bolo i v poslednej hodine, ostanete vari na námestí a budete sa tam opaľovať ako tí robotníci, čo mali času nazvyš?

My by sme nemali mať času nazvyš, ani sekundu, a to nepreháňam. Práce je dosť; svet je veľký a v ňom milióny ľudí, ktorí ešte nepočuli o Kristovom učení. Obraciam sa preto na každého jedného z vás: ak ti zvyšuje čas, popremýšľaj trochu. Je totiž dosť možné, že žiješ vlažne, alebo že si v nadprirodzenom zmysle mrzák. Nehýbeš sa, stojíš, si neplodný, nerozvíjaš všetko to dobré, čo by si mal odovzdávať tým, čo sú okolo teba, v tvojom prostredí, v tvojej práci, v tvojej rodine.

Ježiš pristupuje k figovníku, pristupuje k tebe a pristupuje i ku mne. Ježiš, hladný a smädný po dušiach. Z kríža volal: sitio! (Jn 19, 28), žíznim. Má smäd po nás, po našej láske, po našich dušiach a po všetkých dušiach, ktoré by sme k nemu mali priviesť cestou kríža, čo je cesta nesmrteľnosti a nebeskej slávy.

Prišiel k figovníku, ale nenašiel na ňom nič, len lístie (Mt 21, 19). Aké poľutovaniahodné. Je tomu azda tak aj v našom živote? Stáva sa, že nám chýba viera a prispôsobivosť pokory, že chýbajú obete aj skutky? Že zostáva len kresťanská fasáda, no neprinášame žiaden úžitok? To je vskutku hanebné. Preto Ježiš prikazuje: „Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie!“ A figovník hneď vyschol (Mt 21, 19). Tento úryvok zo Svätého písma nám síce pôsobí zármutok, no zároveň nás povzbudzuje k snahe roznietiť svoju vieru a žiť v súlade s ňou, tak, aby z nás mal Kristus stále úžitok.

Neklamme sa: náš Pán nie je závislý na našich ľudských plánoch; aj tie najambicióznejšie projekty sú preňho iba detskými hračkami. On chce duše, chce lásku, chce, aby všetci dosiahli večnú blaženosť v jeho kráľovstve. Musíme tu na zemi pracovať veľa a musíme pracovať dobre, pretože naša bežná práca má byť tým, čo máme posväcovať. Nikdy ju však nezabúdajme robiť pre Boha. Keby sme ju vykonávali iba pre seba, z pýchy, produkovali by sme iba lístie: ani Boh a ani ľudia by nenašli na strome plnom lístia jediný kus sladkého ovocia.

Ústne modlitby a modlitba vnútorná

Na kostru kresťanskej viery sa ako šperky navliekajú ústne modlitby. Sú to Božie výroky: Otče náš…, Zdravas Mária…, Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému… A veniec modlitieb, ktorými chválime Boha a Našu Matku vo svätom ruženci, a toľko ďalších pozdravov plných zbožnosti, aké sa naši bratia modlili od samého počiatku kresťanstva.

Svätý Augustín v komentári k veršu 85. žalmu — zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň — píše: „ výrazom deň čo deň sa rozumie po celý čas, bez prestania… Jediný človek preto dosiahne až na koniec sveta, lebo tak volajú rovnaké Kristove údy, niektorí už odpočívajú v Kristovi, iní ho práve vzývajú a ďalší sa budú modliť, keď my budeme už mŕtvi, a po nich budú nasledovať zase ďalší “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos 85, 5 (PL 37, 1085). Nedojíma vás možnosť po veky vekov chváliť Stvoriteľa? Aký veľký je človek, keď si uvedomí, že je milovaným Božím tvorom a utieka sa k Nemu tota die, v každom okamihu svojho pozemského putovania!