Zoznam bodov

V rýchlosti si vymenujeme niektoré ďalšie ľudské cnosti. Viem, že vo vašej modlitbe k Pánovi sa objaví ešte mnoho iných, no ja by som sa chcel teraz na chvíľu pristaviť pri jednej nádhernej vlastnosti. Je ňou veľkodušnosť.

Veľkodušnosť, to je veľký duch, široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí. Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých. Vo veľkodušnom človeku sa nemôže uhniezdiť úzkoprsosť, nemá v ňom miesta skúposť, ani sebecká vypočítavosť či intrigy. Veľkodušný človek bez výhrad venuje svoje sily tomu, čo za to stojí, a preto je ochotný odovzdať sa i on sám. Neuspokojuje sa iba s dávaním: sám sa dáva. A tak pochopí aj ten najväčší prejav veľkodušnosti: dať sa Bohu.

Pripomínam vám, že keď budete úprimní, keď sa budete správať podľa toho akí ste, keď budete „rovní Bohu“ a základom všetkého bude pokora a nie pýcha, vy aj ja budeme bezpeční v akomkoľvek prostredí, vždy zvíťazíme a víťazmi sa budeme môcť i nazývať. Budú to dôverné víťazstvá Božej lásky, ktoré prinášajú pokoj, duševné šťastie, pochopenie.

Pokora nás dovedie k tomu, že vykonáme veľké veci, no iba pod podmienkou, že nestratíme zo zreteľa svoju malosť a každým dňom bude rásť naše presvedčenie o vlastnej biede. „ Prijmi bez váhania, že si služobníkom, ktorý má vykonať veľký počet služieb. Nechvastaj sa, že si nazývaný Božím synom — buďme si vedomí milosti, no nezabúdajme na vlastnú prirodzenosť — nebuď domýšľavý, ak si dobre slúžil, pretože si iba splnil tvoju povinnosť. Slnko plní svoju úlohu, aj mesiac poslúcha, anjeli plnia svoje poslanie. Nástroj vyvolený Pánom pre pohanov hovorí: nezaslúžim si byť nazývaný Apoštolom, pretože som prenasledoval Božiu Cirkev (1 Kor 15, 9)… Ani my by sme sa nemali sami chváliť “ (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 8, 32 (PL 15, 1774): za vlastné, vždy len nepatrné zásluhy.

Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Niektorí z tých lepších, čo boli okolo, mu povedali: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ (Mk 10, 49). To je kresťanské povolanie! Avšak Božie volanie nebýva iba jedno. Pán nás predsa volá v každom okamihu nášho života: vstaň — vraví nám — vyjdi zo svojej lenivosti, zo svojej pohodlnosti, zo svojho skúpeho sebectva, zo svojich malicherných malých problémov. Odlep sa od zeme, kde ležíš taký rozpľasnutý, prízemný, beztvarý. Nadobudni výšku, váhu, objem a nadprirodzený pohľad.

Ten človek odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi (Mk 10, 50). Odhodil plášť! Neviem, či si bol niekedy vo vojne. Pred mnohými rokmi som mal možnosť chodiť po bojovom poli, iba niekoľko hodín po skončení bitky. Ležali tam na zemi odhodené prikrývky, poľné fľaše a batohy plné rodinných pamiatok — listov, fotografií milovaných ľudí… Tieto veci však neboli majetkom porazených, patrili víťazom! Všetko sa ukázalo byť prebytočným, lebo bránilo, aby mohli bežať ešte rýchlejšie a zaútočiť na nepriateľské zákopy. Ako Bartimejovi, aby mohol bežať za Kristom.

Nezabúdaj, že dostať sa až ku Kristovi, to si vyžaduje obeť, znamená to odhodiť všetko, čo prekáža: deku, batoh, poľnú fľašu. Aj ty sa musíš správať rovnako v boji o Božiu slávu, v boji pokoja a lásky, ktorým sa snažíme rozšíriť Božie kráľovstvo. Kvôli službe Cirkvi, Rímskemu pontifikovi a dušiam musíš byť odhodlaný vzdať sa všetkého, čo je prebytočné, odhodlaný zaobísť sa bez prikrývky, ktorá by ťa zohrievala počas chladných nocí, bez milovaných spomienok na rodinu, bez občerstvujúcej vody. Bude to lekcia viery a lekcia lásky. Pretože Krista je treba milovať práve tak.

Modlitba je rozhovor

Dostali sme sa teda na cestu modlitby. Ako pokračovať? Nevšimli ste si, ako toľkí muži i ženy pri modlitbe vyzerajú, akoby sa rozprávali sami so sebou a s úľubou sa pritom počúvali? Je to akýsi neustály tok slov, nekonečný a nástojčivý monológ opakujúci problémy, ktoré ich trápia, bez toho, žeby sa ich snažili vyriešiť, hnaní chorobnou túžbou, aby ich niekto ľutoval alebo obdivoval. Zdá sa, že o nič viac sa ani neusilujú.

Ak chceme naozaj uľahčiť svojmu srdcu a sme pritom úprimní a otvorení, budeme hľadať radu u ľudí, ktorí nás milujú a ktorí nás pochopia: porozprávame sa s otcom, s matkou, s manželkou či manželom, s bratom, s priateľom. Je to rozhovor, hoci často nechceme ani tak počúvať, ako sa vyrozprávať a povedať, čo sa nám prihodilo. Začnime sa takto správať aj k Bohu, súc si istí, že nás vypočuje a odpovie nám. Budeme ho počúvať a svoje svedomie otvoríme pokornému rozhovoru, aby sme sa mu s dôverou zverili so všetkým, čo máme v hlave a na srdci: so svojimi radosťami, starosťami, nádejami, svojou nespokojnosťou, úspechmi, neúspechmi, a tak až po tie najmenšie detaily nášho dňa. Lebo predsa vieme, že nášho nebeského Otca zaujíma všetko, čo sa nás týka.