Zoznam bodov

Maličkosti a život detstva

Keď myslím na tých z vás, čo sa ešte aj po rokoch oddávajú sneniu — neplodnému a detinskému, ako Tartarín z Tarasconu, ktorý chcel loviť levy na chodbách svojho domu, kde sa dajú nájsť nanajvýš tak myši alebo podobná háveď; keď na nich myslím, o to viac by som vám chcel zdôrazniť, akou veľkou vecou je kráčať k Bohu cestou verného plnenia si svojich bežných povinností a cestou zápasov, ktoré tak veľmi napĺňajú Pána radosťou a o ktorých vie okrem nás iba on sám.

Je dobré, keď si už teraz uvedomíme, že život nám neposkytne príležitosť na oslňujúce hrdinské činy, okrem iného aj preto, že k takým okolnostiam zväčša nedochádza. Zato nám však nebudú chýbať možnosti vyjadriť lásku, ktorú prechovávame k Ježišovi Kristovi, prostredníctvom malého a obyčajného. „ Aj na malých veciach, vysvetľuje sv. Hieronym, sa prejavuje veľkosť duše. Stvoriteľa neobdivujeme len tým, že obdivujeme nebo a zem, slnko a more, veľké zvieratá, ako sú slony, ťavy, byvoly, kone, leopardy, medvede či levy, no aj zvieratá nepatrné, ako je mravec, komár, mucha, červík a iné živočíchy tohto druhu, ktoré častejšie rozlišujeme podľa ich výzoru než podľa mena; ako pri veľkých, tak i pri malých obdivujeme rovnaké majstrovské dielo.Takisto aj duša, ktorá sa odovzdá Bohu, rovnakú vrúcnosť dáva do vecí malých, ako i veľkých. “(Sv. Hieronym, Epistolae, 60, 12 (PL 22, 596).

Prirodzenosť a jednoduchosť sú dve úžasné ľudské cnosti, ktoré robia človeka schopným prijať Kristovo posolstvo. A naopak, všetko zložité a komplikované, neustále analýzy a rozoberanie vlastnej osoby stavajú múr, často zabraňujúci počuť Pánov hlas. Spomeňte si, čo vmietol Kristus do tváre farizejom: uzavreli sa do svojho pokriveného sveta, ktorý vyžaduje platiť desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávajú základné povinnosti zákona — spravodlivosť a vieru; starajú sa o to, aby cedili všetko, čo pijú, len aby neprešiel ani komár, a pritom prehĺtajú ťavu (Porov. Mt 23, 23—24).

Nie. Ani ušľachtilý život človeka, ktorý — nie vlastnou vinou — nepozná Ježiša Krista, ani život kresťana by nemal byť zvláštny, podivný. Všetko, o čom sme dnes hovorili, vedie k jedinému záveru. Skutočným človekom je ten, kto sa snaží o poctivosť, vernosť, úprimnosť, statočnosť, miernosť, veľkorysosť, vyrovnanosť, spravodlivosť, pracovitosť a trpezlivosť. Konať takto môže byť niekedy ťažké, no nikdy nie čudné. Ak by sa aj niekto divil, je to preto, že hľadí so zakaleným zrakom, zahmleným skrytou zbabelosťou a chýbajúcou statočnosťou.

Keď počujeme hovoriť o pýche, azda si predstavíme zotročujúce, despotické konanie: hlučné hlasy prevolávajúce na slávu víťazovi, ktorý ako nejaký rímsky cisár prechádza popod vysoké oblúky a len máličko skloní hlavu, lebo má strach, aby sa jeho slávne čelo náhodou nedotklo bieleho mramoru.

Buďme realisti: takú pýchu nájdeme iba vo výmysloch bujnej fantázie. My musíme bojovať proti iným jej formám, oveľa častejším a oveľa nenápadnejším: proti pýche, ktorá oceňuje viac seba ako blížneho, proti domýšľavosti v rozhovoroch, myšlienkach a gestách, proti istej, takmer až chorobnej nedotklivosti, keď nás urážajú slová a činy, ktoré navyše žiadnou urážkou nie sú.

Toto všetko môže byť a je častým pokušením. Človek sám seba považuje za slnko a stred všetkého a všetkých, nachádzajúcich sa v jeho blízkosti. Svet sa musí točiť okolo neho. A nezriedka sa až s chorobnou snahou uchyľuje k predstieraniu bolesti, smútku, či choroby, len aby sa oňho ostatní starali a rozmaznávali ho.

Väčšinu konfliktov v duchovnom živote mnohých ľudí spôsobuje predstavivosť: čo keď povedali to a to… čo keď si budú myslieť… čo keď ma budú považovať za… . Taký človek potom kvôli svojej žalostnej nadutosti začne trpieť podozreniami, ktoré nemajú nijaký reálny základ, v tomto nešťastnom stave je neustále zatrpknutý a usiluje sa vyvolať nepokoj aj u ostatných: lebo nedokáže byť pokorný, lebo sa nenaučil zabúdať sám na seba a veľkoryso sa dávať do služby druhým pre lásku k Bohu.