Zoznam bodov

Nedojíma vás, že apoštol Ján nás už vo veľmi pokročilom veku vo väčšine svojich listov nabáda, aby sme konali podľa tohto Božského učenia? Láska, ktorá by mala panovať medzi kresťanmi, sa rodí z Boha, ktorý je Láskou. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7—8). Apoštol sa pristavuje sa pri bratskej láske, lebo skrze Krista sme sa stali Božími deťmi: „pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božíme deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3, 1).

A zatiaľ čo rozhodne búši na naše svedomie, aby sa stalo citlivejším na Božiu milosť, kladie zvláštny dôraz na to, že sme dostali nádherný dôkaz Otcovej lásky k ľuďom. „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Pán sa chápe iniciatívy a vychádza nám v ústrety. Dal nám tento príklad, aby sme spolu s ním slúžili druhým a aby — rád to opakujem — sme veľkoryso položili svoje srdce na zem, aby ostatní mohli šliapať po mäkkom a spríjemnili im tak ich boj. Mali by sme sa takto správať, pretože sme deťmi toho istého Otca, Otca, ktorý neváhal vydať nám svojho milovaného Syna.

O akú lásku sa teda jedná? Sväté písmo hovorí o dilectio, aby bolo jasné, že nejde iba o prejavy citu. Slovo skôr vyjadruje pevné rozhodnutie vôle. Dilectio je odvodené z electio, zvoliť si. Dodal by som, že milovať kresťansky znamená chcieť milovať, v Kristovi sa rozhodnúť chcieť dobro ľudí bez akejkoľvek diskriminácie, a získať pre nich predovšetkým to najlepšie: aby poznali Krista a zamilovali sa doň.

Pán na nás nalieha: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Ľudsky sa nemusíme nevyhnutne cítiť byť priťahovaní k tým, ktorí by nás odmietli, keby sme sa k nim chceli priblížiť. No Ježiš od nás žiada, aby sme sa im neodplácali zlým za zlé, aby sme nepremárnili žiadnu príležitosť týmto ľuďom zo srdca slúžiť, i keď nás to stojí, a aby sme ich nikdy nevynímali zo svojich modlitieb.

Toto dilectio, táto kresťanská láska je vrelšia, keď sa týka bratov vo viere a hlavne tých, čo sú nám z Božej vôle bližšie: rodičia, manžel, manželka, deti a súrodenci, priatelia a kolegovia, susedia. Keby táto šľachetná a čistá ľudská láska podriadená Bohu a na ňom založená neexistovala, neexistovala by ani láska kresťanská.

Jedným z prvých prejavov lásky je uvedenie duše na cestu pokory. Keď sa úprimne považujeme za nič, keď chápeme, že bez Božej pomoci by aj ten najslabší a najúbohejší človek bol lepší ako my, keď sa cítime byť schopní všetkých omylov a ohavností, keď uznávame, že sme hriešnici — hoci usilovne bojujeme, aby sme sa zbavili toľkých neverností, ako by sme potom mohli zmýšľať zle o ostatných ľuďoch? Ako by sme potom vo svojom srdci mohli živiť fanatizmus, neznášanlivosť a povýšenosť?

Pokora nás ako za ruku povedie k čo najlepšiemu správaniu sa k blížnym: všetkých chápať, so všetkými spolunažívať v pokoji, všetkým odpúšťať, nevytvárať žiadne hranice ani bariéry a vždy! — si počínať ako nástroje jednoty. Nie nadarmo je v každom človeku skrytá silná túžba po pokoji a jednote s blížnymi, po vzájomnom rešpektovaní práv každého človeka — postoj, ktorý sa časom rozvinie v pravé bratstvo, odrážajúce stopu toho najcennejšieho v našom živote: ak sme totiž Božími deťmi, bratstvo sa neobmedzuje len na nejakú frázu či prázdny ideál, ale naopak, stáva sa reálnym, hoci náročným cieľom.

My kresťania musíme všetkým cynickým, skeptickým a nenávistným ľuďom, i takým, čo vlastnú zbabelosť povýšili na mentalitu, ukázať, že zmienená láska je možná. Pravdepodobne to bude ťažké, lebo človek bol stvorený slobodným a len na ňom záleží, či sa v márnom a trpkom odpore postaví proti Bohu, alebo nie. Je to však možné i reálne, pretože také konanie sa nevyhnutne rodí ako dôsledok lásky Božej a lásky k Bohu. Ak ty i ja chceme, Ježiš Kristus takisto chce. A my potom pochopíme celú hĺbku a plodnosť bolesti, obete a nezištnej odovzdanosti v každodennom živote.