Zoznam bodov

Boh chce, aby sme boli svätí

Vy aj ja, všetci sme súčasťou Kristovej rodiny, lebo On si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na slávu a chválu jeho milosti (Ef 1, 4—6).Toto vyvolenie, ktorého sa nám zdarma od Pána dostalo, nám vyznačuje presne určený cieľ: osobnú svätosť, ako nám to neustále opakuje svätý Pavol: haec est voluntas Dei: sanctificatio vestra (1Sol 4, 3),lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie. Nezabúdajme na to, lebo práve preto sme v ohrade nášho Majstra; aby sme tento cieľ dosiahli.

Neustále mi prichádza na um iná spomienka; je to vec, ktorá sa stala už pred mnohými rokmi. Keď som sa šiel vo Valencii modliť do katedrály, cestou som sa zastavil pri náhrobku ctihodného Jána Ridaury. Porozprávali mi vtedy, že sa tohto kňaza, keď už bol veľmi starý, pýtali: Koľko máte rokov? A on, veľmi presvedčivo po valencijsky odpovedal: Poquets, Veľmi málo! Tých, čo slúžim Bohu, veľmi málo! Mnohí z vás môžu na prstoch jednej ruky spočítať, koľko rokov uplynulo odvtedy, čo ste sa rozhodli žiť s naším Pánom a slúžiť mu uprostred sveta, vo vašom prostredí, prostredníctvom vašej práce či remesla. Nijako zvlášť na tom nezáleží. Čo je naopak veľmi dôležité, je pevne si do srdca vštepiť istotu, že výzva k svätosti, adresovaná Ježišom Kristom všetkým ľuďom bez rozdielu, od každého jedného vyžaduje, aby rozvíjal svoj vnútorný život a denne sa cvičil v kresťanských cnostiach; a nie len tak ledabolo, ani viac či menej dobre, dokonca ani vynikajúcim spôsobom; lež máme sa o to snažiť až hrdinsky, v najplnšom a kategorickom zmysle tohto slova.

Cieľ, ktorý sa vám snažím ukázať — lepšie povedané — ktorý Boh ukazuje nám všetkým, nie je iba nejakým preludom či nedosiahnuteľným ideálom. Mohol by som vám rozprávať o toľkých konkrétnych príkladoch obyčajných žien a mužov, ako vy a ako ja, ktorí sa stretli s Ježišom prechádzajúcim popri nás quasi in oculto (Jn 7, 10), v skrytosti, na tých zdanlivo najobyčajnejších miestach a ktorí sa ho rozhodli nasledovať; a s láskou na seba vzali každodenný kríž (Mt 16, 24). V dnešnej dobe všeobecného úpadku, ochabnutia a malomyseľnosti, alebo naopak neviazanosti a zmätku, zdá sa mi byť stále viac aktuálnejším oné prosté a hlboké presvedčenie, ktoré sa od počiatkov svojej kňazskej služby až doteraz a i naďalej snažím odovzdávať celému ľudstvu; a síce to, že svetové krízy sú krízami nedostatku svätých.

Keď premýšľame o slovách nášho Pána: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde,“(Jn 17, 19)jasne vidíme náš jediný cieľ: naše posvätenie, alebo lepšie povedané, skutočnosť, že máme byť svätí, aby sme mohli posväcovať. Možno nás niekedy odrazu ako malé pokušenie napadne myšlienka, že len málo z nás je rozhodnutých odpovedať na túto Božiu výzvu, medziiným i z dôvodu, že sa považujeme za nástroje nedostačujúcej kvality. Je to pravda, v porovnaní so zvyškom ľudstva je nás skutočne málo a osobne nestojíme za nič, no Majstrovo uistenie znie jasne: kresťan má byť svetlom, soľou, kvasom sveta, a trochu kvasu prekvasí celé cesto (Gal 5, 9). Práve preto som vždy vyhlasoval, že nás zaujímajú všetky duše — zo sto duší nás zaujíma všetkých sto — bez diskriminácie akéhokoľvek druhu, s istotou, že Ježiš Kristus vykúpil všetkých a že niekoľkých z nás si vybral a chce, aby sme aj napriek osobnej nedostatočnosti toto vykúpenie ohlasovali.

Pravý Kristov učeník sa nebude k nikomu správať zle; omyl nazve omylom, no toho, kto sa mýli, musí opraviť s láskou, inak mu nepomôže; neposvätí ho. So všetkými máme dobre vychádzať, máme sa ich snažiť pochopiť, máme im odpúšťať, máme si byť navzájom bratmi; a ako radil sv. Ján z Kríža, máme vždya všade „ tam, kde nie je láska, dávať lásku, aby tam potom láska bola, “ (Porov. Sv. Ján z Kríža, List sestre Márii od Vtelenia, 6—VII—1591.) aj v  situáciách zdanlivo nedôležitých, ktoré nám prináša či už práca, alebo rodinné a spoločenské vzťahy. A preto vy i ja využijeme aj tie najbanálnejšie príležitosti, ktoré sa v našom okolí naskytnú, na to, aby sme ich posväcovali, aby sme posväcovali seba a posväcovali tých, ktorí s nami zdieľajú spoločné každodenné úsilie, pociťujúc vo svojom živote sladké a podmanivé bremeno spoluvykúpenia.

Budem v tomto rozhovore s Pánom pokračovať s poznámkou, ktorú som síce už použil pred rokmi, no ktorá si stále udržuje svoju aktuálnosť. Vybral som si vtedy niekoľko úvah svätej Terézie z Ávily: „Všetko, čo nie je pre Boha, je ničím a ešte menej než ničím.“ (Sv. Terézia z Ávily, Môj život(Libro de la vida) t, 20, 26). Už chápete, prečo človek stráca pokoj a vyrovnanosť, keď sa vzdiali od svojho cieľa a zabudne, že Boh ho stvoril na to, aby bol svätý? Usilujte sa teda nikdy nestratiť zo zreteľa tento nadprirodzený zmysel, dokonca ani pri zábave či odpočinku, ktoré sú v živote každého človeka dôležité rovnako, ako jeho práca.

Vo svojom zamestnaní sa môžete dostať až na vrchol, vo svojom podnikaní dosiahnuť oslňujúce úspechy, no ak stratíte nadprirodzený pohľad, ktorý by mal riadiť všetko naše ľudské konanie, poľutovaniahodne ste si zmýlili cestu.

No vráťme sa k našej téme. Už som sa vyjadril, že môžete dosiahnuť aj tie najoslnivejšie úspechy v spoločnosti, vo verejnom účinkovaní, vo svojom povolaní; no ak zanedbáte svoj duchovný život a odlúčite sa od Pána, nakoniec predsa len stroskotáte. Pred Bohom, čo je napokon rozhodujúce, víťazstvo dosiahne iba ten, kto bojuje, aby žil ako ozajstný kresťan; neexistuje nijaké polovičaté riešenie. Sami poznáte toľkých ľudí, ktorí by sa z ľudského hľadiska mali cítiť veľmi šťastní, a napriek tomu je ich život nepokojný a trpký. Navonok sa zdá, že radosť rozdávajú na kilá, no stačí sa trochu dotknúť ich duše a objaví sa zatrpknutosť horká ako žlč. To sa nikomu z nás nestane, pokiaľ sa naozaj budeme snažiť plniť Božiu vôľu, oslavovať ho, chváliť ho a šíriť jeho kráľovstvo medzi všetkými ľuďmi.

V Kristovej loďke

Ako náš Pán, aj ja veľmi rád hovorím o loďkách a sieťach, aby sme si na základe týchto evanjeliových scén dali pevné a konkrétne predsavzatia. Sv. Lukáš rozpráva, že na brehu Genezaretského jazera prali a opravovali siete akýsi rybári. Tu sa zrazu k loďkám pristaveným pri brehu priblížil Ježiš a nastúpil do jednej z nich, do Šimonovej. S akou prirodzenosťou vstupuje Pán do loďky každého z nás! Aby nám skomplikoval život, ako sa často vyčítavo hovorí. Pán vám i mne skrížil cestu, aby nám s taktom a láskou skomplikoval život.

Potom, ako skončil s kázaním z Petrovej loďky, obrátil sa na rybárov: duc in altum, et laxate retia vestra in capturam! (Lk 5, 4), zatiahnite na hlbinu a spustite siete na lov! Dôverujúci Kristovým slovám poslúchnu a vytiahnu onen zázračný úlovok. A Pán, dívajúc sa na Petra, ktorý rovnako ako Jakub nevychádzal z údivu, vysvetľuje: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním (Lk 5, 10—11).

Tvoja loďka — tvoje nadanie, tvoje túžby, tvoje úspechy — nebude na nič, ak ju nedáš k dispozícii Ježišovi Kristovi, ak mu nedovolíš, aby do nej mohol slobodne vstúpiť, ak si z nej urobíš modlu. Ty sám so svojou loďkou, ak pohrdneš Pánom, tak v nadprirodzenom zmysle speješ k istému stroskotaniu. Jedine ak mu to dovolíš, ak vyhľadáš prítomnosť a vedenie nášho Pána, zachrániš sa pred životnými búrkami a nezdarmi. Vlož všetko do Božích rúk: nech všetky tvoje myšlienky, dobrodružstvá, ktoré si predstavuješ, všetky ušľachtilé ambície a všetky tvoje čisté lásky prechádzajú Kristovým srdcom. Ináč sa skôr či neskôr potopia aj s tvojím egoizmom.

Keď dovolíš, aby tvoju loďku viedol Boh, aby sa stal jej pánom, aká istota! Aj vtedy, keď sa bude zdať, že v nej nie je, že zaspal, že sa nestará, aj keď sa v najčernejšej temnote zdvihne búrka. Sv. Marek hovorí, že v takej istej situácii sa ocitli aj apoštoli: Ježiš ich videl, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim…„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol (Mk 6, 48, 50—51).

Deti moje, na zemi sa deje toľko vecí! Mohol by som vám rozprávať o trápeniach, utrpení, zlom zaobchádzaní, mučení, ale aj — a nezmením ani písmenko — o hrdinstve mnohých ľudí. Naše oči a rozum nám niekedy predkladajú dojem, že Ježiš spí, že nás nepočuje; no sv. Lukáš píše, ako sa zachoval Pán k svojim apoštolom: Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Učiteľ, učiteľ, hynieme!“ On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: „Kde je vaša viera?“ (Lk 8, 23—25).

Ak sa my dáme Jemu, On sa dá nám. Treba iba úplne dôverovať Učiteľovi, bez strachu a skúposti sa odovzdať do jeho rúk a svojimi skutkami mu dať najavo, že naša loďka je jeho; že chceme, aby podľa svojej vôle nakladal so všetkým, čo nám patrí.

Prosiac o príhovor Panny Márie, končím týmito predsavzatiami: žiť z viery, vytrvať v nádeji, ostať v úzkom spojení s Ježišom Kristom a naozaj, naozaj, naozaj ho milovať; s radosťou prežívať a vychutnávať spoločné dobrodružstvo lásky, veď sme predsa zamilovaní do Boha; nechajme Krista, nech vstúpi do našej úbohej loďky a zmocní sa nášho srdca ako jeho Boh a Pán; úprimne mu dávajme najavo, že sa budeme neustále snažiť zotrvávať v jeho prítomnosti, dňom i nocou, pretože on nás povolal k viere: Ecce ego, quia vocasti me (1 Kr 3, 9)a my sme vošli do jeho ovčinca, prilákaní hlasom a pískaním Dobrého pastiera; s istotou, že iba v jeho tieni nájdeme pravé dočasné i večné šťastie.

Do hĺbky duše nás dojíma, keď pozorne počúvame slová sv. Pavla: „lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3).Dnes si to opäť raz pripomínam a rád by som to pripomenul i vám a všetkým ľuďom: lebo to je Božia vôľa, aby sme boli svätí.

Aby sme ostatným mohli prinášať pravý pokoj, aby sme zmenili svet, aby sme v ňom a skrze jeho skutočnosti hľadali Boha, nášho Pána, na to je nevyhnutná osobná svätosť. Keď hovorím s ľuďmi z rôznych krajín a z najrozmanitejších spoločenských prostredí, často sa ma pýtajú: A čo poviete nám, ženatým a vydatým? A čo nám, ktorí pracujeme na poli? A vdovám? A mladým?

Sústavne na to odpovedám, že mám iba jeden hrniec. A obvykle zdôrazňujem, že náš Pán Ježiš Kristus hlásal radostnú zvesť všetkým bez rozdielu. Jeden hrniec a jeden pokrm: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Každého jedného Boh volá ku svätosti, od každého žiada, aby mal lásku: či už sme mladí alebo starí, slobodní alebo ženatí, zdraví či chorí, vzdelaní či nevzdelaní, nech pracujeme kdekoľvek, nech sme kdekoľvek. Existuje iba jediný spôsob, ako spoznávať Boha a rásť s ním v dôvernom priateľstve: stýkať sa s ním v modlitbe, hovoriť s ním a z celého srdca mu prejavovať svoju náklonnosť.