Zoznam bodov

Z dôvodov, ktoré s predchádzajúcimi riadkami veľmi nesúvisia — no ktoré Ježiš, nachádzajúci sa tu pred nami vo Svätostánku určite dobre pozná, som si v živote osobitne uvedomil, že som Božím synom a zakúsil radosť z toho, že som sa mohol ponoriť do srdca môjho Otca; aby som sa napravil, aby som sa očistil, aby som mu mohol slúžiť, aby som bol schopný všetkých pochopiť a všetkým odpúšťať, na základe jeho lásky a môjho pokorenia.

Preto by som chcel teraz naliehať, aby sme sa vy aj ja spamätali, aby sme sa zobudili zo spánku slabosti, ktorý nás tak často premáha, aby sme precitli a hlbšie a rýchlejšie opäť začali vnímať, že sme Božie deti.

Ježišov príklad, celý jeho život v Oriente nám pomáha nechať sa preniknúť onou pravdou. „Ak prijímame svedectvo ľudí — hovorí epištola — Božie svedectvo je väčšie“ (1 Jn 5, 9).V čom spočíva Božie svedectvo? Opäť hovorí sv. Ján: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme… Milovaní, teraz sme Božími deťmi“ (1 Jn 3, 1—2).

Po celé roky som sa snažil neochvejne sa opierať o túto radostnú skutočnosť. Moja modlitba bola za každých okolností tá istá, len niekedy mávala iné zafarbenie. Napríklad som vravel: Pane, ty si ma poslal práve sem, ty si mi zveril to či ono a ja ti dôverujem. Viem, že si môj Otec a vždy som pozoroval, že malé deti sú si úplne isté svojimi otcami. Kňazská skúsenosť mi potvrdila, že toto odovzdanie sa do Božích rúk nám pomáha získať silnú, hlbokú a vyrovnanú zbožnosť, vďaka ktorej vždy pracujeme so správnym úmyslom.

Príklad Ježiša Krista

Quasi modo geniti infantes… Veľmi rád všade šírim tento spôsob myslenia malých Božích detí, skrze ktorý si budeme vedieť vychutnať slová liturgie dnešnej Svätej omše: „veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet“ (1 Jn 5, 4), prekonáva prekážky, víťazí vo veľkom boji za mier medzi ľuďmi i v spoločnosti.

Naša múdrosť a sila spočívajú práve v presvedčení o vlastnej malosti, o tom, že pred Bohom sme ničím; avšak je to On, kto nás povzbudzuje, aby sme konali s pevnou dôverou a ohlasovali Ježiša Krista, jeho Jednorodeného Syna, aj napriek všetkým svojim chybám a osobnej úbohosti; vždy keď popri slabosti nebude chýbať boj o ich prekonávanie.

Často ste ma počuli opakovať túto radu z Písma svätého: discite benefacere (Iz 1, 17), lebo je isté, že sa máme sami naučiť konať dobro a potom to učiť aj druhých. Musíme však začať sami od seba, snažiť sa zistiť, po akom dobre by sme mali túžiť — my sami, pre každého z našich priateľov, pre všetkých ľudí. Nepoznám lepší spôsob, ako uvažovať o Božej veľkosti, než naučiť sa slúžiť, vychádzajúc pritom z nevýslovného a zároveň jednoduchého hľadiska, že On je náš Otec a my sme jeho deti.

Nedojíma vás, že apoštol Ján nás už vo veľmi pokročilom veku vo väčšine svojich listov nabáda, aby sme konali podľa tohto Božského učenia? Láska, ktorá by mala panovať medzi kresťanmi, sa rodí z Boha, ktorý je Láskou. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7—8). Apoštol sa pristavuje sa pri bratskej láske, lebo skrze Krista sme sa stali Božími deťmi: „pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božíme deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3, 1).

A zatiaľ čo rozhodne búši na naše svedomie, aby sa stalo citlivejším na Božiu milosť, kladie zvláštny dôraz na to, že sme dostali nádherný dôkaz Otcovej lásky k ľuďom. „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Pán sa chápe iniciatívy a vychádza nám v ústrety. Dal nám tento príklad, aby sme spolu s ním slúžili druhým a aby — rád to opakujem — sme veľkoryso položili svoje srdce na zem, aby ostatní mohli šliapať po mäkkom a spríjemnili im tak ich boj. Mali by sme sa takto správať, pretože sme deťmi toho istého Otca, Otca, ktorý neváhal vydať nám svojho milovaného Syna.