Zoznam bodov

Keď dovolíš, aby tvoju loďku viedol Boh, aby sa stal jej pánom, aká istota! Aj vtedy, keď sa bude zdať, že v nej nie je, že zaspal, že sa nestará, aj keď sa v najčernejšej temnote zdvihne búrka. Sv. Marek hovorí, že v takej istej situácii sa ocitli aj apoštoli: Ježiš ich videl, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim…„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol (Mk 6, 48, 50—51).

Deti moje, na zemi sa deje toľko vecí! Mohol by som vám rozprávať o trápeniach, utrpení, zlom zaobchádzaní, mučení, ale aj — a nezmením ani písmenko — o hrdinstve mnohých ľudí. Naše oči a rozum nám niekedy predkladajú dojem, že Ježiš spí, že nás nepočuje; no sv. Lukáš píše, ako sa zachoval Pán k svojim apoštolom: Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Učiteľ, učiteľ, hynieme!“ On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: „Kde je vaša viera?“ (Lk 8, 23—25).

Ak sa my dáme Jemu, On sa dá nám. Treba iba úplne dôverovať Učiteľovi, bez strachu a skúposti sa odovzdať do jeho rúk a svojimi skutkami mu dať najavo, že naša loďka je jeho; že chceme, aby podľa svojej vôle nakladal so všetkým, čo nám patrí.

Prosiac o príhovor Panny Márie, končím týmito predsavzatiami: žiť z viery, vytrvať v nádeji, ostať v úzkom spojení s Ježišom Kristom a naozaj, naozaj, naozaj ho milovať; s radosťou prežívať a vychutnávať spoločné dobrodružstvo lásky, veď sme predsa zamilovaní do Boha; nechajme Krista, nech vstúpi do našej úbohej loďky a zmocní sa nášho srdca ako jeho Boh a Pán; úprimne mu dávajme najavo, že sa budeme neustále snažiť zotrvávať v jeho prítomnosti, dňom i nocou, pretože on nás povolal k viere: Ecce ego, quia vocasti me (1 Kr 3, 9)a my sme vošli do jeho ovčinca, prilákaní hlasom a pískaním Dobrého pastiera; s istotou, že iba v jeho tieni nájdeme pravé dočasné i večné šťastie.

Opakujem vám: neuznávam žiadne iné otroctvo okrem otroctva Božej lásky. A to z toho dôvodu, ako som už spomenul na inom mieste, že náboženstvo je najväčšou vzburou človeka, ktorý odmieta žiť ako zviera, ktorý sa neprispôsobuje — ktorý sa nedá uchlácholiť — až dokiaľ nespozná Stvoriteľa a nezačne s ním žiť v osobnom vzťahu. Chcem, aby ste boli rebelmi, oprostenými od všetkých okov, pretože chcem — Kristus chce — aby ste boli Božími synmi. Otroctvo alebo Božie synovstvo, to je voľba nášho života. Božie deti alebo otroci pýchy, zmyselnosti a onoho úzkostlivého sebectva, v ktorom sa, ako sa zdá, zmieta toľko duší.

Božia láska nám ukazuje cestu pravdy, spravodlivosti a dobra. Keď sa rozhodneme Pánovi odpovedať : moja sloboda patrí tebe, spadnú z nás všetky reťaze, čo nás pútali k bezvýznamným veciam, k nezmyselným starostiam, k úbohým ambíciám. A sloboda — poklad nesmiernej ceny, nádherná perla, ktorú by bolo smutné hádzať sviniam (Porov. Mt 7, 6) — sa plne využije na to, aby sme sa naučili konať dobro (Porov. Iz 1, 17).

Toto je tá úchvatná sloboda Božích detí. Kresťania zbabelí — nesmelí alebo závistliví — voči neviazanosti tých, čo neprijali Božie slovo, by len ukázali, akú úbohú predstavu majú o svojej viere. Keď budeme skutočne plniť Kristov zákon — keď sa o to budeme skutočne usilovať — lebo nie vždy sa nám to podarí — objavíme, že sme plní nádhernej chrabrosti ducha, ktorá nepotrebuje hľadať niekde inde zmysel tej najplnšej ľudskej dôstojnosti.

Naša viera nie je ani žiadnym bremenom či obmedzením. Akú poľutovaniahodnú predstavu o kresťanskej pravde by mal ten, čo by takto uvažoval! Keď sa rozhodujeme pre Boha, nič nestrácame; naopak, získavame všetko. Kto za cenu svojej duše nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 10, 39).

Vytiahli sme si kartu, ktorá vyhráva a vyhrali sme prvú cenu. Ak nám niečo bráni, aby sme tieto skutočnosti videli jasne, nahliadnime do vnútra našej duše: možno máme málo viery, možno nedostatočný osobný vzťah s Bohom, alebo slabý život modlitby. Mali by sme Pána prosiť, aby — prostredníctvom jeho i našej Matky Márie — rozmnožil našu lásku, aby nám dal zakúsiť sladkosť svojej prítomnosti, pretože iba ak milujeme, môžeme dôjsť k plnosti slobody, takej, ktorá už nikdy — ani do konca večnosti — nechce opustiť predmet svojej lásky.

Prirodzenosť a jednoduchosť sú dve úžasné ľudské cnosti, ktoré robia človeka schopným prijať Kristovo posolstvo. A naopak, všetko zložité a komplikované, neustále analýzy a rozoberanie vlastnej osoby stavajú múr, často zabraňujúci počuť Pánov hlas. Spomeňte si, čo vmietol Kristus do tváre farizejom: uzavreli sa do svojho pokriveného sveta, ktorý vyžaduje platiť desiatky z mäty, kôpru a rasce, a pritom zanedbávajú základné povinnosti zákona — spravodlivosť a vieru; starajú sa o to, aby cedili všetko, čo pijú, len aby neprešiel ani komár, a pritom prehĺtajú ťavu (Porov. Mt 23, 23—24).

Nie. Ani ušľachtilý život človeka, ktorý — nie vlastnou vinou — nepozná Ježiša Krista, ani život kresťana by nemal byť zvláštny, podivný. Všetko, o čom sme dnes hovorili, vedie k jedinému záveru. Skutočným človekom je ten, kto sa snaží o poctivosť, vernosť, úprimnosť, statočnosť, miernosť, veľkorysosť, vyrovnanosť, spravodlivosť, pracovitosť a trpezlivosť. Konať takto môže byť niekedy ťažké, no nikdy nie čudné. Ak by sa aj niekto divil, je to preto, že hľadí so zakaleným zrakom, zahmleným skrytou zbabelosťou a chýbajúcou statočnosťou.

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: „Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom“ (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum).Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).

Sledujme však ďalej rozprávanie sv. Matúša: „… vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste“ (Mt 22, 16).Nikdy ma neprestane prekvapovať tento cynizmus. Vedení úmyslom prekrútiť slová nášho Pána Ježiša Krista, snažia sa ho nachytať a namiesto toho, aby priamo vyložili to, čo považujú za neriešiteľný problém, pokúšajú sa ho zmiasť chválou, ktorá by mala vychádzať iba z oddaných úst a úprimného srdca. Zámerne sa pri tom pristavujem, aby sme sa naučili nebyť podozrievaví, zato opatrní, to áno; aby sme neakceptovali ľstivú pretvárku, hoci by sa zjavila zaobalená do slov alebo gest, ktoré sú samy osebe pravdivé; tak, ako to môžeme pozorovať v úryvku, o ktorom práve rozjímame. Ty neberieš ohľad na nikoho… ; ty nehľadíš na osobu človeka… , vravia mu; ty si prišiel pre všetkých ľudí; teba nikto nemôže odradiť od hlásania pravdy a učenia dobra (Mt 22, 16).

Znovu opakujem: opatrní, áno; podozrievaví, nie. Dôverujte čo najviac všetkým, buďte nanajvýš veľkorysí. Pre mňa má väčšiu hodnotu slovo jedného kresťana a poctivého človeka — a každému jednému z vás úplne dôverujem — ako podpis zhodne overený stovkou notárov; aj keď je možné, že ma kvôli mojej dôverčivosti už niekedy oklamali. No dám prednosť tomu, aby niekto moju dôveru drzo zneužil, pred tým, aby som ja zbavil dôvery človeka, ktorý si ju zaslúži ako osoba a ako Boží syn. Môžem vás uistiť, že ešte nikdy ma tento spôsob konania nesklamal.