Zoznam bodov

Sv. Pavol pri spomienke na toto tajomstvo prepukne v radostný hymnus: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 5—8).

Ježiš Kristus, náš Pán, nám vo svojom učení často ponúka príklad svojej pokory: „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).Aby sme všetci, ty aj ja vedeli, že nejestvuje iná cesta, že iba úprimné poznanie našej ničoty v sebe ukrýva silu pritiahnuť k sebe Božiu milosť. „ Ježiš prišiel kvôli nám, aby hladoval a sýtil, prišiel, aby cítil smäd a dával piť, prišiel, aby sa obliekol do našej smrteľnosti a odial sa nesmrteľnosťou, prišiel chudobný, aby obohacoval “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 49, 19 (PL 36, 577).

„Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5, 5),učí sv. apoštol Peter. V žiadnom čase, v žiadnom ľudskom postavení neexistuje iná cesta, aby sme žili Boží život, než je cesta pokory. Teší sa Boh z nášho pokorenia? Nie. Čo by dosiahol naším ponížením ten, ktorý všetko stvoril a ktorý ochraňuje a riadi všetko, čo existuje? Boh si praje jedine našu pokoru, praje si, aby sme sa vyprázdnili od seba samých a mohol nás tak naplniť on; chce, aby sme mu nekládli prekážky, aby sa — ľudsky povedané — do nášho úbohého srdca vošlo viac jeho milosti. Pretože Boh, ktorý nás povzbudzuje k pokore, je ten istý, čo mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu (Fil 3, 21). Náš Pán nás robí svojimi, zbožšťuje nás tým, že nás robí rovnými sebe.

Neviem, či vám v detstve rozprávali bájku o roľníkovi, ktorému darovali zlatého bažanta. Po prvotnom okamihu radosti a prekvapenia nad nevšedným darom začal jeho nový pán hľadať miesto, kam by ho zavrel. Po niekoľkých hodinách, mnohých pochybnostiach a viacerých plánoch sa rozhodol, že ho zavrie do kurníka. Sliepky, nadšené krásou nového príchodzieho, okolo neho užasnuto krúžili a tvárili sa, akoby objavili nejakého poloboha. Uprostred celého toho chaosu prišla hodina kŕmenia. Keď pán rozhodil medzi vtákov prvé hrsti otrúb, začal sa bažant, vyhladovaný dlhým čakaním, hltavo napchávať. Pri takom nechutnom predstavení, keď onen div krásy jedol rovnako nenásytne ako ten najobyčajnejší živočích, rozčarované družky z kurníka sa zobákmi pustili do padlého idolu a neprestali, až kým mu nevytrhali všetko perie. Takto smutne končí každý samoľúby človek. A čím viac sa upína na svoje sily a domýšľavo sa spolieha na vlastné schopnosti, tým horší je jeho pád.

Vyvoďte si z príbehu praktické dôsledky pre svoj každodenný život a majte na pamäti, že vám boli zverené vlohy — nadprirodzené i ľudské — ktoré máte správne využívať. Nepodliehajte smiešnemu omylu, že vám niečo patrí, ako by to bol výsledok jedine vášho úsilia. Nezabúdajte, že je tu Boh, bez ktorého sa nikto nemôže zaobísť.

Spravodlivosť voči Bohu a voči ľuďom

Vryme si hlboko do srdca a tak, aby to bolo poznať na našom konaní: najprv, spravodlivosť voči Bohu. To je skúšobný kameň skutočného hladu a smädu po spravodlivosti (Mt 5, 6), ktorý ju odlišuje od pokrikovania závistlivcov, urazených, sebcov a chamtivcov. Pretože upierať nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi uznanie hojných a nevýslovných darov, ktoré nám dáva, je tou najstrašnejšou a najnevďačnejšou nespravodlivosťou zo všetkých. A vy, ak sa skutočne usilujete o to byť spravodliví, budete často premýšľať o svojej závislosti na Bohu — „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7) —a budete naplnení vďačnosťou a túžbou odplácať sa Otcovi, ktorý nás miluje až do zbláznenia.

A tak sa vo vás oživí správna synovská bázeň i nežný a srdečný vzťah k Bohu. Keď budú pokrytci okolo vás šíriť pochybnosti, či má Pán právo od vás žiadať tak mnoho, nedajte sa obalamutiť. Naopak, vstúpte do Božej prítomnosti bez podmienok, poddajní ako hlina v hrnčiarových rukách (Jer 18, 6) a odovzdane mu vyznajte: Deus meus et omnia! Ty si môj Boh a moje všetko. Keď potom zavše príde nečakaná rana, či nezaslúžené príkorie od ľudí, vy budete vedieť s novou radosťou zvolať: nech sa stane, nech sa splní, nech je pochválená a naveky zvelebená nanajvýš spravodlivá a najláskavejšia Božia vôľa nadovšetko. Amen. Amen.

Cnosť nádeje — istota, že Boh nad nami vládne svojou prozreteľnou všemohúcnosťou, že nám dáva všetky potrebné prostriedky, nám hovorí o neustálej Pánovej dobrote k ľuďom, k tebe, ku mne, vždy ochotný vypočuť nás, pretože On nás nikdy počúvať neprestáva. Zaujímajú ho tvoje radosti, tvoje úspechy, stojí o tvoju lásku, je s tebou v tvojich starostiach, bolesti, nezdaroch. Nedúfaj preto v neho iba vtedy, keď sa vo svojej slabosti potkneš, no obracaj sa na svojho nebeského Otca a hľadaj u neho milosrdnú ochranu, rovnako keď ti je dobre, ako keď sa ti nič nedarí. A vedomie, že my sami sme úplné nič — netreba ani zvlášť veľkú pokoru na to, aby sme tento fakt uznali: sme ozaj veľké množstvo núl — sa zmení na nezvratnú istotu, pretože naľavo pred nuly nášho ja sa postaví Kristus — a aké obrovské číslo potom vyjde! „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1).

Zvyknime si vidieť Boha za všetkým a vedzme, že On nás vždy očakáva, že na nás hľadí a vyžaduje, aby sme ho verne nasledovali, bez toho, že by sme opustili miesto, ktoré nám na tomto svete prináleží. Musíme za ním ísť s bdelou oddanosťou, s úprimnou snahou bojovať o to, aby sme nestratili jeho Božský sprievod.