Zoznam bodov

V Písme je toľko výjavov, v ktorých Kristus hovorí so svojím Otcom, že je nemysliteľné pristaviť sa pri všetkých. No určite nemôžeme vynechať intenzívne hodiny predchádzajúce jeho utrpeniu a smrti, keď sa pripravuje dovŕšiť obeť, ktorá nám prinavráti Božiu lásku. V intimite Večeradla sa jeho srdce rozlieva láskou, prosiac sa obracia k Otcovi, oznamuje príchod Ducha Svätého, povzbudzuje svojich priateľov k vrúcnej láske a viere.

Rozhorlené Vykupiteľovo sústredenie pokračuje v Getsemanskej záhrade, keď tuší, že utrpenie sa už blíži, že už sa blíži ponižovanie, bolesti a tvrdý kríž, na ktorý sa vešajú zločinci a po ktorom tak veľmi túžil. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“ No vzápätí: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Neskôr, pribitý na drevo kríža, všetkými opustený, s rukami rozpätými v geste večného veľkňaza, pokračuje v rozhovore so svojím Otcom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Prekonajte lenivosť, akonáhle si ju uvedomíte, a takisto falošný argument, že modlitba môže počkať. Neodkladajme nikdy tento prameň milosti na zajtra. Teraz je vhodný čas. Boh, ktorý nás po celý deň láskyplne pozoruje, vedie aj našu modlitbu. A všetci, ty i ja, mali by sme mu dôverovať tak, ako sa dôveruje bratovi, priateľovi, ako sa dôveruje otcovi. Povedz mu — aspoň ja mu tak hovorievam — že On je zvrchovaná Veľkosť, nesmierna Dobrota, nekonečné Milosrdenstvo. A dodaj: preto ťa chcem milovať, aj napriek svojmu hrubému správaniu a rukám pošpineným a poničeným prachom neschodných ciest tejto zeme.

Ani si to nebudeme uvedomovať a pôjdeme vpred božími krokmi, pevnými a energickými; budeme pociťovať dôvernú istotu, že s Pánom je príjemná aj bolesť, aj obeta, aj utrpenie. Akou posilou je pre Božie dieťa vedomie, že je nablízku svojmu Otcovi! A preto, nech sa deje čokoľvek, s tebou som si istý, Pán môj a Otec môj, lebo ty si moja skala a moja pevnosť (Porov. 2 Kr 22, 2).

Kresťanské povolanie, skutočnosť, že nás Pán osobne volá, nás vedie k stotožneniu sa s ním. On prišiel na zem, aby vykúpil celý svet, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). Niet duše, o ktorú by sa Kristus nezaujímal. Každá jedna ho predsa stála cenu jeho Krvi (Porov. 1 Pt 1, 18—19).

Pri rozjímaní o týchto pravdách mi prichádza na myseľ onen rozhovor medzi apoštolmi a Učiteľom vo chvíli pred zázračným rozmnožením chlebov. Za Ježišom prišiel veľký zástup ľudí. Náš Pán pozdvihol oči a spýtal sa Filipa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5). Filip rýchlo počíta a potom odpovie: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok“ (Jn 6, 7). Toľko peňazí nemajú: musia si pomôcť inak. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý ma päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?!“ (Jn 6, 8—9).

Hovoriť s Bohom

„Keď budete volať ku mne … vyslyším vás“ (Jer 29, 12). A my ho voláme, prichádzame k nemu a obraciame sa naňho. Mali by sme raz už skutočne poslúchnuť výzvu apoštola: Sine intermissione orate (1 Sol 5, 17), bez prestania sa modlite, nech sa deje, čo sa deje. „ Nielen srdcom, ale celým srdcom “ (Sv. Ambróz, Expositio in Psalmum, CXVIII, 19, 12(PL 15, 147).

Možno si pomyslíte, že život nie je vždy ľahký, že v ňom nechýba trpkosť, zármutok či trápenie. Odpoviem vám, opäť so svätým Pavlom, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 38—39).

Odporúčať toto trvalé spojenie s Bohom, neznamená to len ukazovať nejaký vznešený ideál, ktorý sa aj tak väčšine kresťanov bude zdať nedosiahnuteľným? Je to vskutku vysoký cieľ, nie je však nedosiahnuteľný. Cesta, ktorá vedie k svätosti, je cesta modlitby. A tá musí pomaly a postupne zapúšťať v duši korene, ako malé semienko, z ktorého neskôr vyrastie košatý strom.

Začneme s ústnymi modlitbami, ktoré mnohí z nás opakujú už od detstva. Sú to úprimné a prosté vety, adresované Bohu a jeho Matke — našej Matke. Ešte stále každý deň, nielen občas a zo zvyku, ráno a večer obnovujem svoje odovzdanie sa, ktoré ma naučili moji rodičia: Pani moja a Matka moja, celý sa ti ponúkam. A na dôkaz svojej synovskej lásky ti v tento deň zasväcujem svoje oči, svoje uši, svoj jazyk, svoje srdce… Nie je to — svojím spôsobom — počiatok kontemplácie, zreteľný prejav dôvernej odovzdanosti? Čo si pri stretnutí vravia tí, ktorí sa majú radi? Ako sa správajú? Odovzdávajú sa, celou svojou bytosťou, so všetkým, čo majú, osobe, ktorú milujú.

Najskôr začneme jednou strelnou modlitbou, potom pridáme ďalšiu a ďalšiu… až sa nám bude naša vrúcnosť zdať nedostačujúca, pretože slová už nestačia… a nastane dôverné prebývanie v Božej prítomnosti, neprestajné a neunavujúce nazeranie na Boha. Žijeme potom ako zajatci, ako uväznení. A zatiaľ čo sa aj napriek našim chybám a nedostatkom snažíme čo najdokonalejšie vykonávať povinnosti svojho stavu a povolania, duša túži po tom, aby sa oslobodila. Je priťahovaná k Bohu ako železo k magnetu; začíname milovať Ježiša oveľa účinnejšie, so sladkým úžasom.

Bežíme ako jeleň, ktorý dychtí za vodou z prameňa (Ž 41, 2), smädní, vyprahnutí, s popraskanými perami. Chceme sa napiť zo studnice živej vody a nie je žiadnou zvláštnosťou, že celý deň prežívame v tomto bohatom a priezračnom prameni prúdiaceho do večného života (Porov. Jn 4, 14). Slová sú zbytočné, pretože jazyk sa už nedokáže vyjadriť; rozum ostáva pokojný. Už sa nehovorí, iba nazerá. Duša sa dá do spevu a spieva novú pieseň, pretože cíti a vie, že Boh na ňu neustále a s láskou hľadí.

Nehovorím o výnimočných situáciách. Sú to, môžu to byť, obvyklé prejavy našej duše — šialenstvo lásky, ktorá nás nenápadne a bez výstredností naučí trpieť a žiť, pretože Boh nám dáva Múdrosť. Aký duševný pokoj a vyrovnanosť potom zakúšame na onej úzkej ceste, ktorá vedie do života! (Porov. Mt 7, 14).

Je to asketika? Je to mystika? Na tom predsa nezáleží. Nech je to čokoľvek, asketika či mystika, nie je to vari jedno? Je to Božia milosť. Ak sa budeš snažiť rozjímať, Pán ti neodoprie svoju pomoc. Viera a jej skutky; skutky, lebo Pán — zistil si to sám hneď na začiatku a ja som ťa na to tiež včas upozornil — je každým dňom náročnejší. To už je naozaj kontemplácia a je to i zjednocovanie; a taký by mal byť život mnohých kresťanov; každý jeden postupujúc vpred po svojej vlastnej duchovnej ceste, ich nekonečné množstvo, uprostred svetských starostí, hoci si ani sami poriadne neuvedomujú, čo sa s nimi deje.

Modlitba a konanie, ktoré nás neodvádzajú od našich bežných činností, a ktoré nás uprostred ušľachtilej pozemskej námahy dovedú k Pánovi. Keď človek pozdvihne všetku svoju prácu k Bohu, posväcuje svet. Toľkokrát som rozprával povesť o kráľovi Mídovi, ktorý premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol. Aj my môžeme na zlato nadprirodzených zásluh premeniť všetko, čoho sa dotkneme, a to i navzdory našim osobným chybám a omylom.

Učeníci sú už na konci cesty, prišli do dediny, kam mali namierené. A ani si to nijako zvlášť neuvedomujú, no do hĺbky duše zasiahnutí slovom a láskou Boha, ktorý sa stal človekom, ľutujú, že odchádza. Ježiš sa s nimi lúči; tváril sa, že ide ďalej (Lk 24, 28). Náš Pán sa nikdy nevnucuje. Chce, aby sme ho volali slobodne, z čistej lásky, ktorú nám on vložil do srdca. Musíme ho nasilu zadržať a prosiť: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil (Lk 24, 29)“, už sa stmieva.

Sme už raz takí, vždy trochu nesmelí, možno z nedostatku úprimnosti, možno z ostychu. V hĺbke srdca si však prajeme: zostaň s nami, pretože naša duša je obklopená temnotou a iba ty si svetlo, len ty môžeš zaplašiť úzkosť, ktorá nás stravuje. „ Pretože vieme veľmi dobre, ktorá z vecí krásnych a čestných je tá prvá: mať vždy Boha “ (Sv. Gregor Naziánsky, Epistolae, 212 (PG 37, 349).

A Ježiš zostáva. Nám sa otvoria oči ako Kleofášovi a jeho druhovi, keď Kristus začal lámať chlieb. Keď nám potom zmizne z dohľadu, budeme schopní znovu sa vydať na cestu, aby sme o ňom rozprávali všetkým, pretože toľko radosti sa iba do jedného srdca nevojde.

Cesta do Emauz. Náš Boh naplnil toto meno sladkosťou. A Emauzy, to je celý svet, pretože Boh posvätil všetky Božie cesty na tejto zemi.