Zoznam bodov

Ak kresťan bojuje o to, aby ich získal, jeho duša je pripravená na účinné prijatie milosti Ducha Svätého a dobré ľudské vlastnosti sú posilňované podnetmi, ktoré nám Tešiteľ vkladá do srdca. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice — sladký hosť našej duše (Sekvencia Veni, Sancte Spiritus) — nám udeľuje svoje dary: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne Božej (Porov. Iz 11, 2—3).

Na takom človeku je potom vidno radosť a pokoj (Porov. Gal 5, 22); radostný pokoj a vnútornú radosť spolu s ľudskou radosťou. Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé.

Duch Svätý nám darom zbožnosti pomáha s istotou sa považovať za Božie deti. Božie deti — prečo by sme teda mali byť smutní? Smútok je výsledkom egoizmu; ak chceme žiť pre Pána, nebude nám chýbať radosť, hoci sa budeme dívať na všetky svoje chyby a úbohosti. Radosť vstúpi aj do života modlitby, takže nakoniec nám neostane nič iné, ako prepuknúť v spev, pretože milujeme — a spievať je predsa radosťou zamilovaných.

Ak budeme žiť takto, uskutočníme vo svete jednu veľkú mierovú úlohu, budeme vedieť druhým ukázať, že služba Pánovi znamená radosť a spríjemniť im ju — a veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7). Kresťan žije v spoločnosti ako každý iný človek, no z jeho srdca tryská radosť bytosti, ktorá chce s neustálou pomocou milosti plniť vôľu Otca. A necíti sa byť obeťou, ani inak ponižovaným či obmedzovaným. Kráča so vztýčenou hlavou, pretože je človek a je Boží syn.

Naša viera prikladá veľkú dôležitosť zmieneným cnostiam, ktoré by však nemal prestať zdokonaľovať žiaden človek. No nikto by nemal kresťana prekonať v ľudskosti. A preto je ten, kto nasleduje Krista, schopný — nie pre vlastné zásluhy, ale skrze Božiu milosť — vravieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, to, čo síce často už tušia, ale ešte nie sú schopní pochopiť: že pravé šťastie, naozajstná služba blížnemu, prechádzajú srdcom nášho Vykupiteľa, ktorý je perfectus Deus, perfectus homo.

Utiekajme sa k Márii, našej Matke, najdokonalejšiemu stvoreniu, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Prosme ju, aby z nás urobila dobrých ľudí a aby sa prirodzené ľudské cnosti, napojené na život milosti, stali najlepšou pomocou pre tých, čo spolu s nami pracujú vo svete pre pokoj a šťastie všetkých.

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: „Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom“ (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum).Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).

A teraz, v Božej prítomnosti — aká povzbudivá je Ježišova skutočná blízkosť vo Svätostánku! — budeme rozjímať o tom nádhernom Božom dare, ktorým je nádej — nádej napĺňajúca naše duše radosťou; spe gaudentes (Rim 12, 12), radujme sa, pretože ak budeme verní, čaká nás nekonečná Láska.

Nikdy nesmieme zabúdať, že pre človeka — pre každého jedného z nás — existujú iba dva spôsoby, ako môže prežiť svoj život na zemi: buď budeme žiť životom Božím a bojovať o to, aby sme sa páčili Bohu, alebo budeme žiť životom živočíšnym, viac či menej presvetleným ľudskosťou, ak sa o Boha nedbá. Nikdy som neprikladal veľkú váhu ľuďom veľmi dobrým, dalo by sa povedať, že takmer svätým, ktorí stavali na obdiv fakt, že sú neveriaci. Mám ich vskutku nesmierne rád, rovnako ako všetkých ľudí, mojich bratov, obdivujem ich dobrú vôľu, ktorá sa v určitých aspektoch môže ukázať až hrdinskou; no v podstate mi ich je ľúto, pretože im chýba Božie svetlo, teplo a neopísateľná radosť prameniaca z kresťanskej nádeje; a to je obrovské nešťastie.

Úprimný a poctivý kresťan žijúci v súlade so svojou vierou nekoná inak, než obrátený tvárou k Bohu, s nadprirodzeným pohľadom; pracuje na tomto svete, ktorý tak vášnivo miluje a je úplne zaujatý pozemskými starosťami, no zároveň má svoj zrak neustále pozdvihnutý k nebu. Potvrdzuje nám to i sv. Pavol: quae sursum sunt quaerite; hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli —skrze krst pre veci tohto sveta — a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu (Kol 3, 1—3).