Zoznam bodov

Nechajte sa preto presvedčiť, že ak si skutočne želáme nasledovať nášho Pána zblízka a naozaj slúžiť Bohu i celému ľudstvu, musíme sa dokonale odpútať od seba samých, nesmieme ľpieť na svojej inteligencii, zdraví, cti, vznešených ambíciách, či na úspechoch a zdaroch.

Mám pritom na mysli — pretože až sem musí zájsť tvoje rozhodnutie — i všetky tie čisté plány, ktorými chceme výlučne oslavovať a chváliť Boha. Budeme sa riadiť jasnou a presnou zásadou: Pane, chcem to či ono, iba ak sa to páči tebe — a ak nie, prečo by ma to malo zaujímať? Zasadíme tak smrteľnú ranu sebectvu a pýche, ktoré sa ako hady zvíjajú v každom ľudskom svedomí. Zároveň dosiahneme pravý pokoj pre svoje duše a odpútanosť, ktorá nás dovedie až k vlastneniu Boha, vždy čoraz dôvernejšiemu a intenzívnejšiemu.

Aby sme mohli napodobňovať Krista, musíme mať srdce oslobodené od všetkého, k čomu sa pripútavame. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24—26). A k tomu vysvetľuje sv. Gregor: „ nestačilo by, keby sme žili oprostení od vecí a nezriekli by sme sa pritom aj samých seba. Ale… kam pôjdeme oslobodení od samých seba? Kto sa vlastne všetkého vzdáva, keď sám seba si ponechá?“

Musíme vedieť, že na jednej strane sme hriešnici, no na druhej strane Boží tvorovia. Jedným spôsobom sme boli stvorení a v tom druhom spôsobe sa nachádzame kvôli nám samým. Odvrhnime to, čím sme sa stali skrze hriech a buďme takí, akými sme boli utvorení skrze milosť. Tak pyšný, keď sa obráti ku Kristovi a stane sa pokorným, zaprie sám seba; keď sa smilník obráti a žije zdržanlivo, i on odvrhuje to, čím bol predtým; keď lakomec prestane dychtiť po majetku a namiesto toho, aby sa zmocňoval cudzieho, začne byť štedrý zo svojho, aj on sa zriekol sám seba (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).

Kresťanské sebaovládanie

Pán chce veľkodušné srdcia, čo na ničom neľpejú. To sa nám podarí, keď energicky povolíme putá, alebo len jemné nitky, ktoré nás priväzujú k nášmu ja. Nechcem pred vami skrývať, že toto rozhodnutie si vyžaduje neustály boj, premáhanie vlastného rozumu a vôle, zrieknutie sa seba, ktoré je — stručne povedané — omnoho ťažšie ako zrieknutie sa tých najvytúženejších hmotných statkov.

Táto odpútanosť, ktorú hlásal náš Učiteľ a ktorú očakáva od všetkých kresťanov, sa nevyhnutne musí prejavovať aj navonok. Ježiš Kristus coepit facere et docere (Sk 1, 1): zvestoval svoje učenie najprv skutkami a až potom slovami. Videli ste ho, ako sa v úplnom nedostatku narodil v maštali a ako svoje prvé sny na tejto zemi sníva uložený na slame v jasliach. Neskôr, počas rokov apoštolských ciest, si medzi mnohými inými príkladmi iste spomeniete na jasné upozornenie adresované jednému z tých, čo ho chceli nasledovať ako učeníci: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9, 58).A nezabudnite na onú pasáž z Evanjelia, kde apoštoli, aby utíšili hlad, trhajú v sobotné popoludnie po ceste klasy na poli (Porov. Mk 2, 23).

Mohol by som ešte uviesť množstvo príkladov — povedal som iba dva, čo ma práve napadli — ktoré môžeš využívať, aby si sa stále viac približoval k Bohu a k blížnemu. Ak som ich uviedol, nebolo to preto, žeby som azda pohŕdal veľkými skutkami kajúcnosti, práve naopak, ukazuje sa, že sú dobré a sväté, dokonca nutné, keď ťa Pán volá na takú cestu, no vždy je treba mať dovolenie od tvojho duchovného radcu. Chcem ťa však upozorniť, že veľké skutky kajúcnosti bývajú sprevádzané i veľkými pádmi vyvolanými pýchou. A naopak, v túžbe robiť Bohu radosť malými osobnými bojmi — ako napríklad usmievať sa, keď nemáme chuť (a to vám teda poviem, že je niekedy ťažšie vyčariť jeden úsmev ako hodinu používať cilícium) — je potom ťažké dať podnet pýche a smiešnej naivite považovať sa za slávnych hrdinov. Lebo v skutočnosti sme ako dieťa, ktorému sa sotva podarí ponúknuť svojmu otcovi nejakú bezvýznamnú drobnôstku; tá je však prijímaná s nesmiernym potešením.

Mal by sa teda kresťan neustále umŕtvovať? Áno, ale z lásky. Pretože tento poklad svojho povolania „máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život“ (2 Kor 4, 7—10).