Náš Pán Ježiš Kristus vzal na seba naše telo a našu prirodzenosť, aby dal seba ľudstvu za vzor všetkých cností. „Učte sa odo mňa, pobáda, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Neskôr, keď apoštolom vysvetľuje znamenie, podľa ktorého ich spoznajú ako kresťanov, nevraví: pretože ste pokorní. On je tá najdokonalejšia čistota, nepoškvrnený baránok. Nič nemôže porušiť jeho dokonalú svätosť, ktorá je bez poškvrny (Porov. Jn 8, 46). A predsa nehovorí: ľudia si uvedomia, že ste mojimi učeníkmi, lebo ste nevinní a čistí.

Svoj pozemský život prežil v absolútnej odpútanosti od svetských statkov. On, stvoriteľ a Pán vesmíru, nemal dokonca ani miesto, kde by hlavu sklonil (Porov. Mt 8, 20). A predsa netvrdí: budú vedieť, že patríte ku mne, lebo neľpiete na bohatstve. Pred hlásaním Evanjelia strávi štyridsať dní a nocí na púšti v prísnom pôste, no nehovorí apoštolom: pochopia, že slúžite Bohu, lebo nie ste pažravci ani pijani.

To, čo malo odlíšiť apoštolov a čo odlíši i skutočných kresťanov v každom čase, sme práve počuli: „Podľa toho — práve podľa toho — spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Porov. Mt 4, 2).

Zdá sa mi úplne logické, že na Božie deti — ako na teba a na mňa dnes — toto Majstrovo naliehanie veľmi pôsobí. „ Pán neustanovuje ako skúšku vernosti pre svojich učeníkov zázraky či neslýchané divy, hoci im dal moc konať ich v Duchu Svätom. Čo im teda vraví? Spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať “ (Sv. Bazil Veľký, Regulae fusius tractatae, 3, 1 (PG 31, 918).