Zodpovednosť

Keby sme my kresťania žili skutočne podľa našej viery, vypukla by najväčšia revolúcia všetkých čias… Účinný podiel na vykupiteľskom diele závisí aj od každého jedného z nás. — Rozjímaj o tom.

Skutočne zodpovedným sa budeš cítiť, až keď pochopíš, že tvárou v tvár Bohu máš len povinnosti. On sa už postará, aby si dostal aj práva!

Kiež by sa ti stalo zvykom denne sa starať o druhých s takou odovzdanosťou, že zabudneš, že existuješ!

Myšlienka, ktorá ti pomôže v ťažkých chvíľach: čím väčšia bude moja vernosť, tým viac prispejem k tomu, aby aj iní rástli v tejto cnosti. — Aké príťažlivé je cítiť, že jedni podporujú druhých!

Neteoretizuj! Náš obyčajný život musí byť tým, čo premieňa veľkolepé ideály na každodennú realitu: hrdinskú a plodnú.

Skutočne, staré si zaslúži rešpekt a vďačnosť. Učiť sa, áno. Mať na pamäti tieto skúsenosti, takisto. Nepreháňajme však: každá vec má svoj čas. Obliekame sa azda stále do ľanovej košele a plátených spodiek, či nosíme napudrované parochne?

Nehnevaj sa: nezodpovedné správanie často nevyplýva ani tak z nedostatku dobrého ducha, ako z nerozumnosti a slabej formácie. Je potrebné žiadať od učiteľov a riaditeľov, aby zaplnili tieto medzery zodpovedným plnením si svojej povinnosti. — Keď zaujímaš niektorý z uvedených postov… spytuj si svedomie!

Hrozí ti veľké nebezpečenstvo, že sa uspokojíš so životom — alebo s myšlienkou, že tak máš žiť — „dobrého dieťaťa“, ktoré býva v usporiadanom dome, nemá žiadne problémy a nepozná iné než šťastie. Takáto predstava je však karikatúrou domova v Nazarete: Kristus, ktorý priniesol šťastie a poriadok, odišiel z domu, aby šíril tieto poklady medzi mužmi a ženami všetkých čias.

Považujem za prirodzené, že túžiš po tom, aby celé ľudstvo poznalo Krista. Začni však svojou vlastnou zodpovednosťou za spásu ľudí, čo žijú s tebou, za posväcovanie každého jedného z tvojich kolegov v práci alebo pri štúdiu… — To je hlavné poslanie, ktorým ťa Pán poveril.

Správaj sa tak, akoby prostredie na pracovisku záviselo výlučne a od nikoho iného ako od teba: atmosféra pracovitosti, radosti, Božej prítomnosti a nadprirodzeného pohľadu.

— Nechápem tvoju apatiu. Ak narazíš na povahovo zložitejšiu skupinu kolegov — ktorí sa takími možno stali vinou tvojho zanedbania — hneď si ich nevšímaš, vyhýbaš sa im a myslíš si, že sú mŕtvou záťažou, bremenom, ktoré sa prieči tvojim apoštolským predstavám; bojíš sa, že ti nebudú rozumieť…

– Ako chceš, aby ťa počúvali, keď okrem toho, že ich nemáš rád a neslúžiš im svojou modlitbou a umŕtvovaním, sa s nimi ani nerozprávaš?…

– Koľko prekvapení zažiješ v deň, keď sa rozhodneš spriateliť s jedným, s druhým, s tretím! Okrem toho, ak sa nezmeníš, právom budú môcť zvolať, ukazujúc na teba prstom: „hominem non habeo!“ — nemám nikoho, kto by mi pomohol!

Počúvaj ma: sväté veci, ak sa k nim pristupuje sväto, ak sa sväto prežívajú každý deň…, nestanú sa „všednými, každodennými.“ Celá Kristova činnosť na tejto zemi bola ľudská i božská!

Vravíš, že sa nedokážeš zmieriť, tak ako ostatní, s konvenčnou vierou más. — Skutočne, tvoja viera musí byť osobná, s pocitom zodpovednosti.

Najsvätejšia Trojica ti udeľuje svoju milosť a očakáva, že ju zodpovedne využiješ: pri toľkom dobrodení nie je namieste pohodlne, pomaly a lenivo sa motať…, pretože okrem iného, duše ťa čakajú.

Pre teba, čo máš teraz ten veľký problém: — Keď sa otázka položí správne, to znamená pokojne a zodpovedne s nadprirodzeným pohľadom, riešenie sa vždy nájde.

Prv než matka — dobrá matka — vezme svoje dieťa do náručia, odstráni všetky ozdobné spony, ktorými by sa dieťa mohlo poraniť…: aj vo vzťahu k dušiam musíme postupovať s takou jemnosťou… a so všetkou potrebnou energiou.

„Custos, quid de nocte!“ — Strážca, bdej!

Kiež by si si aj ty navykol mať počas týždňa svoj „deň bdelosti,“ počas ktorého by si sa odovzdal viac, s ešte láskyplnejšou bdelosťou žil malé detaily, trochu viac sa modlil a umŕtvoval.

Predstav si, že Cirkev je ako veľké vojsko pripravené na boj. A ty vrámci toho vojska brániš „čelo“, kde sa odohrávajú útoky a protiútoky. Rozumieš? Táto pohotovosť ťa priblíži viac k Bohu a pohne ťa k tomu, že svoje dni, jeden za druhým, premeníš na dni bdelosti.

V stratenom povolaní alebo v negatívnej odpovedi na stále volanie milosti musíme vidieť Božiu vôľu, ktorá to dopúšťa. — Určite. Keď sme však úprimní, vieme veľmi dobre, že to nás nezbavuje osobnej zodpovednosti, ani ju nezmenšuje; pretože si v prvom rade všímame osobné nesplnenie Božej vôle, ktorá nás chcela povolať pre seba a nenašla odpoveď.

Keď skutočne miluješ svoju vlasť — a som si istý, že ju miluješ —, pred hroziacim nebezpečenstvom nebudeš váhať dobrovoľne sa prihlásiť na jej obranu. V hodine nebezpečenstva, ako som ti už raz napísal, všetci sú užitoční: muži i ženy; starší, dospelí, mládež, dokonca aj dospievajúci. Zapojiť sa nemôžu jedine nevládni a deti.

Každý deň sa deje — už to nie je zapisovanie dobrovoľníkov, to by bolo málo — generálna mobilizácia duší na obranu Kristovho kráľovstva. A sám kráľ, Ježiš, ťa výslovne zavolal po mene. Žiada ťa, aby si bojoval v Božích bitkách, dávajúc do jeho služby to najvzácnejšie zo svojej duše: svoje srdce, svoju vôľu, svoj rozum, celé svoje bytie.

– Teraz ma počúvaj: keď žiješ čistý život a utiekaš sa pod ochranu Panny Márie, telesné pokušenia nie sú problémom.

– Budeš taký zbabelý a budeš predstierať, že máš choré srdce, vôľu či rozum, len aby si sa oslobodil od povolania?… Chceš sa ospravedlniť a zostať v pomocných službách?

– Pán z teba chce urobiť bojovníka do prvých línií — už ním si — a ak sa mu teraz obrátiš chrbtom, nezaslúžiš si nič iné ako ľútosť, pretože si zradca!

Keby bol čas len zlatom…, mohol by si ho aj stratiť. — Čas je však život, a ty nevieš, koľko ti z neho ešte zostáva.

Pán obrátil Petra — ktorý ho trikrát zaprel — bez jedinej výčitky, len láskavým pohľadom. — Rovnakým pohľadom sa pozerá Kristus aj na nás po našich pádoch. Kiež by sme mu mohli povedať ako Peter: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem!“… a zmenili by sme svoj život.

Existuje mienka, že v mene lásky je treba preukazovať jemnosť a pochopenie aj tým, čo ubližujú druhým.

– Prosím Boha, aby sa za ich ohľaduplnosťou a pochopením neskrývali… ľudské ohľady a pohodlnosť dovoliť, aby bolo páchané zlo. Pretože v takom prípade by ich ohľaduplnosť a pochopenie boli len spoluvinou a urážkou Boha.

Nie je prípustné uľahčiť obrátenie jednej duše na úkor možnej skazy mnohých ďalších.

Keby niekto dovolil, aby medzi baránkami vyrastali vlci…, môže si osud svojich oviec veľmi ľahko predstaviť.

Keď ľudia priemernej inteligencie a priemerného kresťanského ducha dosiahnu vysoké postavenie, obklopia sa hlupákmi: ich márnivosť ich falošne presviedča, že takto nikdy nestratia svoju nadvládu.

Bystrí ľudia sa naopak obklopia múdrymi — ktorí k svojej múdrosti pridajú aj čistý život — a vychovávajú ich pre riadiace úlohy. Vlastná pokora ich nesklame, pretože rastie ten, čo druhým pomáha rásť.

Nie je rozvážne dosadzovať neznámych ľudí do dôležitých riadiacich úloh podľa princípu: uvidíme, ako to dopadne. — Akoby verejné blaho mohlo byť dielom náhody!

Si vo vedúcom postavení a vo svojom konaní sa riadiš podľa toho, čo povedia ľudia? — Trasľavý starec! — V prvom rade by ti malo záležať na tom, čo povie Boh; a až potom, až na druhom mieste, alebo ešte lepšie nikdy, by si mal rozmýšľať nad tým, čo si budú myslieť ľudia. Takto hovorí Pán: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Ty, čo zastávaš zodpovedné miesto, si pri vykonávaní svojej úlohy uvedom: príliš osobná, na mieru šitá práca sa stratí, keď odíde osoba, ktorá sa robila nenahraditeľnou.

Základná zásada dobrého riadenia: rozdeliť sa so zodpovednosťou, bez toho, že by to znamenalo vyhľadávanie pohodlnosti či anonymity. Zdôrazňujem, rozdeliť sa so zodpovednosťou tak, aby sa od každého mohlo žiadať „vyúčtovanie“ z vykonanej činnosti, a potom sa toto „vyúčtovanie“ mohlo dať Bohu — a ľuďom, ak je to potrebné.

Pri riešení problémov sa usiluj nepreháňať to so spravodlivosťou do takej miery, že zabudneš na lásku.

Pevnosť reťaze sa meria jej najslabším článkom.

Nehovor o nikom zo svojich podriadených: je neschopný. — Si to ty, kto je neschopný: pretože mu nevieš dať miesto, kde by mohol byť užitočný.

Odmietni v sebe túžbu po uznaní. Rozmýšľaj namiesto toho o nástrojoch, aké máš, o povinnostiach a svojej účinnosti. — Tak už nebudeš túžiť po postavení, a keď náhodou príde, budeš sa naň vedieť pozerať tým správnym pohľadom: ako na bremeno v službe dušiam.

V hodine opovrhnutia Kríža Panna Mária stojí pod ním, v blízkosti svojho Syna, odhodlaná podeliť sa s jeho osudom. — Prekonajme strach správať sa ako zodpovední kresťania v prostredí, kde sme, aj keď je to nepohodlné. Ona nám pomôže.