Prirodzenosť

Kristus vstal z mŕtvych: ten najväčší zo zázrakov videli len niekoľkí…, tí, čo boli potrební. Prirodzenosť je pečaťou Božieho diela.

Keď sa pracuje jedine a výlučne pre Božiu slávu, všetko sa robí prirodzene, jednoducho, ako niekto, kto má naponáhlo a nemôže sa zdržiavať s „veľkými okázalosťami“, aby nestratil ten neopakovateľný a neporovnateľný vzťah s Bohom.

Prečo — pýtal si sa ma rozhorčene — musí byť prostredie a prostriedky apoštolátu nepekné, špinavé… a zložité? — A dodal si: veď to stojí rovnako! — Tvoje rozhorčenie sa mi zdalo odôvodnené. A myslel som na to, že Ježiš sa obracia ku všetkým a všetkých priťahuje: chudobných i bohatých, múdrych i nevzdelaných, veselých i smutných, mladých i starých… Aká milá a prirodzená — nadprirodzená — je jeho postava!

Keď chceme byť účinní, potrebujeme prirodzenosť. — Čo možno očakávať od štetca — hoci by bol v rukách veľkého maliara — ak ho zabalia do hodvábneho obalu?

Svätci sú vždy „nepohodlní“ pre ostatných.

Svätí … nenormálni? Je načase vyvrátiť tento predsudok. Musíme dokázať, s nadprirodzenou prirodzenosťou kresťanskej askézy, že ani mystické fenomény neznamenajú abnormalitu: taká je prirodzenosť týchto úkazov…, tak ako iné psychické či fyziologické procesy majú tú svoju.

Hovoril som ti o horizonte, ktorý sa otvára pred našimi očami, a o ceste, ktorú musíme prejsť. — Nemám nijaké prekážky!, vyhlásil si akoby začudovane, že ich „nemáš“… — Dobre si vštep do mysle: ani nesmú byť!

Vyhni sa smiešnemu lichoteniu, ktoré možno nevedomky niekedy prejavuješ svojmu predstavenému a stávaš sa tak sústavným reproduktorom jeho nápadov a názorov v bezvýznamných veciach. — Dbaj však ešte viac o to, aby si jeho chyby nepredkladal ako vtipné maličkosti: vedie to k familárnosti, ktorá ho pripravuje o autoritu alebo — urobil by si mu zlú službu! — k deformácii pokladať to, čo je zlé, za niečo vtipné.

Vo svojom okolí vytváraš neprirodzenú atmosféru nedôvery a podozrievania tým, že pri rozprávaní robíš dojem šachového hráča: ako by si pri každom slove už rozmýšľal nad štyrmi nasledujúcimi ťahmi. Všimni si, aký smutný obraz podáva Evanjelium o obozretných a pokryteckých postavách zákonníkov a farizejov a zmieňuje sa o tom, že kládli otázky Ježišovi „ut caperent eum in sermone,“ aby ho podchytili v reči! —Vyvaruj sa takého správania.

Prirodzenosť nemá nič spoločné s hrubosťou, špinou, chudobou ani s nevychovanosťou. Niektorí sa snažia obmedziť službu Bohu len na prácu vo svete biedy a — prepáčte — zavšivavený svet. Táto úloha je a vždy bude potrebná a obdivuhodná; keby sme ale zostali výlučne pri nej, okrem toho, že by sme opustili obrovskú väčšinu ľudí, budeme vari ignorovať tých, ktorým sme pomohli dostať sa z biedy?

Že nie si toho hodný? — Nuž… snaž sa stať hodným. A je to!

Ako veľmi túžiš po tom, aby si bol výnimočný!… — To, čo pociťuješ, je také bežné!

Blahoslavená je tá, ktorá uverila, povedala Alžbeta našej Matke Márii. — Jednota s Bohom a nadprirodzený život so sebou vždy prinášajú príťažlivý spôsob uskutočňovania ľudských cností: Mária prináša radosť do domu svojej sesternice, pretože „prináša“ Krista.