Veľkodušnosť

Je veľa kresťanov presvedčených o tom, že Spása sa uskutoční všade na svete a že musia byť nejaké duše — nevedno aké —, ktoré k nej spolu s Kristom prispievajú. Vidia ju však v čase stáročí, mnohých stáročí …: bola by to večnosť, keby sa uskutočňovala mierou ich odovzdanosti.

Tak si uvažoval aj ty, kým ťa „neprebudili.“

Odovzdanosť je prvým krokom na ceste obety, radosti, lásky, spojenia s Bohom. A tak sa celý život naplní tým požehnaným bláznovstvom, ktoré nachádza šťastie tam, kde ľudská logika vidí len nedostatok, utrpenie, bolesť.

„Proste za mňa“ povedal si mi: „aby som bol veľkodušný, aby som napredoval, aby som sa zmenil tak, že by som jedného dňa mohol byť v niečm užitočný.“ Dobre. — Ale aké prostriedky používaš na to, aby boli tvoje predsavzatia účinné?

Veľakrát sa pýtaš, prečo duše, ktoré mali to šťastie poznať skutočného Ježiša už od svojho detstva, natoľko váhajú odpovedať tým najlepším, čo majú: svojím životom, svojou rodinou, svojimi plánmi.

Pozri sa, ty práve preto, že si dostal „všetko“ naraz, si povinný preukazovať veľkú vďačnosť Pánovi; tak by reagoval slepý, ktorý by náhle nadobudol zrak, zatiaľ čo ostatných vôbec nenapadne ďakovať za to, že vidia.

Lenže … to nestačí. Denne musíš pomáhať tým, čo ťa obklopujú, aby prejavovali svoju vďačnosť za to, že sú Božími deťmi. Ak to tak nie je, nevrav mi, že si vďačný.

Pomaly nad tým rozjímaj: je veľmi málo toho, čo sa odo mňa žiada, v porovnaní s tým, čo dostávam.

Ty, ktorý sa nedokážeš vzchopiť, uvažuj o tom, čo mi napísal jeden tvoj brat: „Stojí to mnoho úsilia, ale ak sa raz človek rozhodne, ako šťastne si vydýchne, keď sa cíti istý na ceste!“

Tieto dni — povedal si mi — boli také šťastné ako nikdy. — Odpovedal som ti bez váhania: pretože si „žil“ o trochu odovzdanejšie než obvykle.

Pánovo volanie — povolanie — znie vždy takto: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Áno, povolanie si vyžaduje sebazaprenie a obetu. No aká šťastná je to obeta, „gaudium cum pace“ — radosť a pokoj, keď je sebadarovanie úplné!

Keď mu hovorili o osobnej zaangažovanosti, jeho reakcia bola takáto: „… v takom prípade by som mohol to… musel by som urobiť tamto…“

– Odpovedali mu: „Tu sa nejednáme s Pánom. Boží zákon, Pánovo pozvanie, sa buď prijíme alebo nechá tak. Treba sa rozhodnúť: vpred, bez akýchkoľvek výhrad a s veľkým nadšením, alebo odísť od toho. ‚Qui non est mecum…‘ — Kto nie je so mnou, je proti mne.“

Od nedostatku veľkodušnosti je len krok k vlažnosti.

Aby si sa nedopustil niečoho podobného, odpisujem ti z jedného listu príklad zbabelosti: „Samozrejme som Vám veľmi vďačný za to, že sa za mňa modlíte, pretože potrebujem veľa modlitieb. Bol by som Vám však vďačný aj za to, keď budete prosiť Pána, aby sa zo mňa stal apoštol, nesnažte sa ho prosiť, aby odo mňa požadoval vzdať sa svojej slobody.“

Tvoj známy, veľmi inteligentný, dobrý mešťan a dobrý človek, vravieval: „Dodržiavať zákony, ale s mierou, bez preháňania, čo najstručnejším možným spôsobom.“

A dodával: „Hrešiť? Nie; ale odovzdať sa, tiež nie.“

Takíto úzkoprsí, vypočítaví ľudia, neschopní obetovať sa, odovzdať sa pre šľachetný ideál, sú skutočne poľutovaniahodní.

Treba od teba žiadať viac: pretože môžeš dať viac a musíš dať viac. Porozmýšľaj nad tým.

„Je to veľmi ťažké!“, vyhlasuješ malomyseľne. Počúvaj: keď bojuješ, Božia milosť stačí; zriekneš sa osobných záujmov, budeš slúžiť ostatným pre Boha a pomôžeš Cirkvi na poli, na ktorom sa dnes odohráva boj: na ulici, vo fabrike, v dielni, na univerzite, v kancelárii, vo svojom prostredí.

Napísal si mi: „V podstate je to stále to isté, veľký nedostatok veľkodušnosti. Aká škoda a aká hanba, objaviť cestu a dovoliť, aby jej cieľ zatemnili nevyhnutné obláčiky prachu!“

Nenahnevaj sa, ak ti poviem, že ty jediný si na vine: daj sa statočne do boja sám so sebou. Máš na to viac než dosť prostriedkov.

Keď ťa tvoj egoizmus vzďaľuje od spoločného úsilia o zdravé a sväté blaho ľudí, keď sa stávaš vypočítavým a nedojíma ťa materiálna či morálna bieda tvojich blížnych, nútiš ma povedať ti do očí niečo veľmi tvrdé, aby si zareagoval: ak necítiš požehnanú solidaritu so svojimi bratmi — ľuďmi — a žiješ na okraji veľkej kresťanskej rodiny, si úbohý opustenec.

Vrchol? Pre odovzdanú dušu sa všetko stáva vrcholom, ktorý treba dobývať; každý deň odkrýva nové ciele, pretože nedokáže a ani nechce určovať hranice Božej láske.

Čím veľkodušnejší budeš z lásky k Bohu, tým budeš šťastnejší.

Často prichádza pokušenie chcieť si ponechať viac času pre seba… Nauč sa raz a navždy vyriešiť túto nízkosť tým, že ju okamžite napravíš.

Bol si z tých, čo vravia: „všetko alebo nič.“ A keďže zostalo pri tom nič… aká škoda!

Začni bojovať s pokorou, aby si roznietil to svoje úbohé, skúpe odovzdanie sa a urobil ho plnohodnotným.

My, čo sme sa odovzdali Bohu, nič sme nestratili.

Chcel by som zakričať do ucha toľkým ženám a toľkým mužom: nie je to nijaká obeta odovzdať deti do služby Bohu: je to česť a radosť.

Prišla naňho chvíľa tvrdej skúšky a zúfalý ťa vyhľadal.

- Spomínaš si? Preňho, priateľa, ktorý ti dával „ opatrné“ rady, nebol tvoj život ničím iným ako utópiou, plodom deformácie myšlienok, uchvátením vôle a podobnými „duchaplnosťami.“

- „Toto odovzdanie sa Pánovi“ — vyhlasoval — „je nenormálnym prejavom náboženského cítenia.“ A vo svojej úbohej logike si myslel, že medzi teba a tvoju rodinu sa postavil niekto cudzí: Kristus.

Teraz pochopil to, čo si mu toľkokrát opakoval: Kristus duše nikdy neoddeľuje.

Je tu naliehavá úloha: pohnúť svedomím veriacich i neveriacich — vytvoriť šík z ľudí dobrej vôle — s cieľom, aby spolupracovali a poskytli materiálne nástroje potrebné pre prácu s dušami.

Prejavuje veľa nadšenia a pochopenia. Ale keď vidí, že ide „o neho“, že „on“ má skutočne spolupracovať, zbabelo ustúpi.

Pripomína mi to ľudí, čo vo chvíľach vážneho nebezpečenstva s falošnou odvahou kričali: vojna, vojna!, no nechceli dať ani peniaze, ani sa ísť prihlásiť na obranu svojej vlasti.

Je smutné zisťovať, ako niektorí chápu milodar: niekoľko pätákov a staré šatstvo. Zdá sa, že nečítali Evanjelium.

Neváhajte: pomáhajte ľuďom formovať sa v dostatočnej viere a sile, aby sa, ešte kým žijú, dokázali veľkodušne zbavovať potrebných vecí.

- A otáľavým vysvetlite, že i zo svetského pohľadu je málo vznešené a málo elegantné čakať až na koniec, keď si už určite nebudú môcť vziať nič so sebou.

„Kto požičiava, nedostane späť; keď dostane, tak nie všetko; keď všetko, tak nie také, ako predtým; a keď získa späť všetko, a také, ako predtým, stáva sa smrteľným nepriateľom.“ *

Dávaj! Bez vypočítavosti a vždy z lásky k Bohu. Tak budeš žiť aj z ľudského hľadiska bližšie k ľuďom a prispeješ k tomu, že na svete bude menej nevďačníkov.

* Španielske príslovie: "Quien presta, no cobra; si cobra, no todo; si todo, no tal; si tal, enemigo mortal", vyjadrujúce ľudskú skúsenosť, že pôžičkou sa blížnemu nepomáha; buď ju veriteľ nedostane späť, alebo, ak trvá na jej vrátení, vytvára si nepriateľa. Tento postoj kontrastuje s duchom odovzdanosti.

Videl som zahanbenie v tvári toho jednoduchého muža a takmer slzy v jeho očiach: svojimi poctivo zarobenými peniazmi veľkoryso podporoval dobré diela a dozvedel sa, že tí „dobrí“ zosmiešňovali hodnotu jeho spolupráce.

S naivitou nováčika v týchto Božích zápasoch si šepkal: „Vidia, že sa obetujem… a ešte ma obetujú!“

- Dlho som s ním hovoril: pobozkal môj kríž a jeho prirodzené rozhorčenie sa zmenilo na pokoj a radosť.

Necítiš šialenú túžbu po svojom úplnejšom, „nenapraviteľnejšom“ odovzdaní sa?

Aký smiešny je postoj nás, úbohých ľudí, keď stále odmietame Pánovi nejaké maličkosti! Čas plynie a my vidíme veci v ich pravom svetle… a rodí sa hanba a bolesť.

„Aure audietis, et non intelligetis: et videntes videbitis, et non perspicietis.“ Jasné slová Ducha Svätého: Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte.

Prečo sa znepokojuješ, keď niektorí, hoci „vidia“ apoštolát a poznajú jeho veľkoleposť, sa neodovzdajú? Pokojne sa modli a vytrvaj na svojej ceste: keď sa neodovzdajú títo, prídu iní!

Odkedy si mu povedal „áno“, čas postupne mení farbu horizontu, ktorý je každým dňom krajší, žiari mocnejšie a jasnejšie. Musíš však pokračovať vo svojom „áno.“

Panna Mária, učiteľka bezhraničného odovzdania sa. Spomínaš si? Jej sú určené slová chvály Ježiša Krista: kto plní vôľu môjho Otca, je… i mojou matkou!

Pros túto dobrú Matku, nech v tvojej duši silnie — sila lásky a oslobodenia — jej odpoveď príkladnej veľkodušnosti: „ecce ancilla Domini!“ — Hľa, služobnica Pána!

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku