Prehra

Keď máme zakalený pohľad, keď naše oči stratia jas, potrebujeme ísť na svetlo. Ježiš Kristus nám povedal, že On je svetlom sveta a prišiel, aby uzdravoval chorých. — A preto nech ťa ani tvoje choroby, ani tvoje pády — ak ich Pán dopustí — neoddelia od Krista. Nech ťa k nemu priblížia!

Raz som sa z vlatnej biedy priateľovi sťažoval, že sa cítim tak, akoby Ježiš prešiel popri mne… a nechal ma samého. — Hneď som však s bolesťou a plný dôvery zareagoval: Láska moja, nie je to tak! To ja som ten, ktorý sa od teba vzdialil: už nikdy viac!

Vyprosuj si od Pána milosť, aby ťa láska a vytrvalé pokánie očistili.

Obráť sa na Pannu Máriu a pros ju, nech ti dá dar — dôkaz jej lásky k tebe — dar ľútosti a skrúšenosti nad svojimi hriechmi a nad hriechmi všetkých ľudí všetkých čias, a bolesť z lásky. — S týmto postojom sa jej potom odváž povedať: Matka, život a nádej moja, veď ma svojou rukou… a ak je vo mne niečo, čo sa nepáči môjmu Bohu Otcovi, daj, aby som to spoznal a nech to spolu odstránime. — Bez strachu pokračuj: ty dobrotivá, láskavá, sladká Panna Mária, oroduj za mňa, aby som plnil dobrotivú vôľu tvojho Syna a bol hodný dosiahnuť prisľúbenia nášho Pána Ježiša Krista.

Moja nebeská Matka, daj, aby som sa vrátil k horlivosti, odovzdanosti, sebazapreniu: jedným slovm, k Láske.

Nebuď pohodlný! Nečakaj na Nový rok, aby si sa rozhodol: každý deň je vhodný na dobré rozhodnutie! „Hodie, nunc!“, dnes, teraz! — Tí, čo čakajú na Nový rok, aby začali, sú zvyčajne úbohí porazenci… pretože nakoniec nezačnú nikdy!

V poriadku, konal si zle zo slabosti. — Avšak nerozumiem tomu, že sa v tebe jasne neozvalo svedomie: nemôžeš predsa robiť zlé veci a pritom hovoriť — alebo myslieť — že sú sväté, alebo že sú to maličkosti.

Navždy si zapamätaj: duchovné schopnosti za živia tým, čo im poskytujú zmysly. Dobre si ich teda stráž!

Strácaš pokoj — a dobre to vieš — keď súhlasíš s vecami, ktoré vedú na zlú cestu. — Rozhodni sa byť dôsledný a zodpovedný!

Nech je nezmazateľná spomienka na dobrodenia, ktoré ti Boh dal, vždy mocným popudom; o to viac v časoch ťažkostí.

Je iba jediná smrteľná choroba, iba jediný osudný omyl: uspokojiť sa s prehrou, nevedieť bojovať s duchom Božích detí. Ak toto osobné úsilie chýba, duša sa ochromí a leží opustená a neschopná vydať plody… — Takou zbabelosťou núti človek Pána vysloviť slová, ktoré On počul od chromého pri zázračnom rybníku: „Hominem non habeo!“, nemám nikoho! — Aká hanba, ak v tebe Ježiš nenájde muža, ženu, akých očakáva!

Asketický boj nie je niečím negatívnym, a preto odpudzujúcim; naopak, je radostným súhlasom. Je ako šport. — Dobrý športovec nebojuje preto, aby dosiahol jedno víťazstvo a ešte k tomu hneď na prvý pokus. Pripravuje sa a trénuje dlhý čas, vážne a s dôverou: pokúša sa vždy znovu a znovu a hoci na prvýkrát nemá úspech, nevzdáva sa, až kým prekážku nezdolá.

Všetko čakám od teba, Ježiš môj: obráť ma!

Keď náš priateľ, kňaz, pripisoval k svojmu podpisu „hriešnik“, robil to v presvedčení, že píše pravdu. — Bože môj, očisti aj mňa!

Ak si urobil chybu, či už malú alebo veľkú, ponáhľaj sa k Bohu! — Vychutnaj si slová žalmu: „Cor contritum et humiliatum, Deus, non despicies“ — Bože, ty nepohrdneš srdcom skrúšeným a poníženým.

Uvažuj rozumom a srdcom: Pane, koľkokrát si ma zdvihol, keď som padol, odpustil si mi a privinul si ma k svojmu srdcu! — Uvažuj nad tým… a nikdy viac sa od neho neodlúč.

Pripadáš si ako úbohý sluha, ktorému jeho pán vzal livrej — opustený hriešnik. A rozumieš, ako sa naši prví rodičia cítili, keď boli nahí. — Mal by si vlastne neprestajne plakať. Naozaj si často plakal a veľa si trpel. Napriek tomu si veľmi šťastný. S nikým by si nemenil. Už roky ťa napĺňa tvoja „gaudium cum pace“, pokojná radosť, ktorá sa nevytráca. Ďakuješ za ňu Bohu a chcel by si všetkým odovzdať tajomstvo tohto šťastia. — Áno, je pochopiteľné, že o tebe mnohokrát povedali — hoci je známe, že ti nezáleží na tom, čo o tebe hovoria — že si človek, z ktorého vyžaruje pokoj.

Niektorí robia len to, čo je v úbohých ľudských silách a strácajú tak čas. Do písmena sa opakuje Petrova skúsenosť: „Praeceptor, per totam noctem laborantes nihil cepimus!“ — „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili.“ — Ak pracujú na vlastnú päsť, bez jednoty s Cirkvou, bez Cirkvi, akú hodnotu má potom taký apoštolát? Žiadnu! — Musia uznať, že sami nič nedokážu. Ty im musíš pomôcť pochopiť, čo znamená tento úryvok z Evanjelia: „In verbo autem tuo laxabo rete“ — „Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Iba vtedy bude rybolov bohatý a úspešný. — Aké pekné je napraviť sa, keď sa už z akýchkoľvek príčin apoštolát robil na vlastnú päsť!

Opakujem, čo si napísal: „Domine, tu scis quia amo te!“ — Pane, ty vieš, že ťa mám rád! Koľkokrát, Ježišu môj, znovu a znovu ako trpkosladkú litániu opakujem slová tvojho Kéfasa, pretože viem, že ťa milujem, ale som si tak málo istý sám sebou, že sa neodvážim povedať ti to otvorene! V mojom skazenom živote je toľko zapretí! Tu scis, Domine! Ty vieš, že ťa milujem! Nech moje skutky, Ježišu, nikdy nezaprú pohnútky môjho srdca. — Naliehaj v tejto svojej modlitbe, ktorú On určite vypočuje.

Opakuj s dôverou: Pane, kiež by moje slzy boli skutočnými slzami ľútosti!… — Pokorne ho pros, aby ti dal bolesť, po akej túžiš.

Koľko hanebnosti je v mojom správaní, koľko nevernosti milosti! — Matka moja, Útočisko hriešnikov, oroduj za mňa; aby som nikdy viac neprekážal Božiemu pôsobeniu v mojej duši.

Toľko rokov v Kristovej blízkosti a… taký hriešnik! — Ježišova dôvera k tebe — nie je ti z toho do plaču?

Pravá radosť mi nechýba, naopak. A predsa, keď vidím svoju vlastnú úbohosť, je prirodzené volať so svätým Pavlom: „Ach, ja nešťastný človek!“ — Tak vo mne rastie túžba vytrhnúť aj s koreňom prekážky, ktoré stavia vlastné „ja.“

Neľakaj sa, ani neklesaj na mysli, keď zistíš, že máš chyby… a aké chyby! — Bojuj, aby si ich vykorenil. A zatiaľ čo bojuješ, ver tomu, že je dobré, keď cítiš všetky tie slabosti, pretože keby si ich necítil, bol by si pyšný. A pýcha nás vzďaľuje od Boha.

S úžasom mysli na Božiu dobrotu, pretože Kristus chce žiť v tebe… aj vtedy, keď vnímaš všetku ťarchu mizernej biedy tohto úbohého tela, tejto zloby, tohto úbohého blata. — Áno, aj vtedy mysli na Božie volanie: Ježiš Kristus, ktorý je Boh, ktorý je Človek, mi rozumie a pomáha mi, lebo je môj Brat a Priateľ.

Si spokojný a veľmi šťastný, hoci niekedy cítiš, že na teba siaha smútok a dokonca takmer pravidelne pociťuješ skutočnú ťažobu žiaľu. — Radosť a smútok sa skutočne môžu prekrývať, každé jedno vo svojom „človeku“: radosť v novom a smútok v starom.

Pokora sa rodí ako ovocie poznania Boha a poznania seba samého.

Pane, prosím ťa o jeden dar: o Lásku… Lásku, ktorá ma očistí. — A ešte o ďalší dar: o sebapoznanie, aby som sa naplnil pokorou.

Svätí sú tí, čo bojujú do posledného dychu; tí, čo vedia po každom zakopnutí a páde vstať, aby odvážne pokračovali na svojej ceste v pokore, láske a nádeji.

Ak ťa tvoje omyly robia pokornejším, ak ťa vedú naliehavejšie hľadať útočisko Božej ruky, sú cestou k svätosti: „felix culpa“, blažená vina, spieva Cirkev.

Modlitba — aj tá moja — je všemohúca.

Pokora vedie každú dušu neklesať na mysli z vlastných pochybení. — Skutočná pokora nás vedie… prosiť o odpustenie!

Keby som bol malomocný, matka by ma objala. Bez akéhokoľvek strachu či odporu by mi bozkávala rany. — A Božia Matka? Keď spozorujeme svoje malomocenstvo, svoje vredy, vtedy volajme: Matka! A ochrana našej Matky je ako bozk na rany, ktorý nám prináša vyliečenie.

Vo sviatosti zmierenia nám Ježiš odpúšťa. — Tam sa nám pripíšu zásluhy Krista, ktorý je z lásky k nám na kríži s otvoreným náručím a rukami pribitými na drevo — viac svojou láskou k nám ako klincami.

Dieťa moje, ak niekedy padneš, ihneď choď na spoveď a na duchovné vedenie: ukáž svoju ranu! Aby ťa mohli vyliečiť do hĺbky, aby ti odstránili všetky zárodky infekcie, hoci by ťa to malo bolieť ako chirurgický zákrok.

Úprimnosť je nevyhnutná na to, aby sme napredovali v zjednocovaní sa s Bohom. — Ak ti na hrudi sedí „ropucha“ mlčania, odožeň ju! Ako vždy ti radím, aby si ako prvé povedal to, o čom by si nechcel, aby sa vedelo. Ako je nám dobre, keď sa tej ropuchy pri spovedi zbavíme!

„Nam, et si ambulavero in medio umbrae mortis, non timebo mala“ — I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého. Ani moja bieda, ani pokušenia nepriateľa ma nebudú znepokojovať, „quoniam tu mecum es“ — lebo Pán je so mnou.

Keď som si uvedomil svoje úbohosti, Ježišu, povedal som ti: nechaj sa od svojho syna oklamať, ako to robia dobrí, úžasní otcovia, keď podstrčia svojmu dieťaťu dar, ktorý by sami chceli dostať… lebo veľmi dobre vedia, že deti nič nemajú. — A ako sa potom obaja — otec i syn — tešia, hoci vedia, ako to v skutočnosti je!

Ježišu, Láska, keď si pomyslím, že ťa môžem znovu uraziť!… „Tuus sum ergo…, salvum me fac!“ — Tvoj som… zachráň ma!

Ty, ktorý si uvedomuješ, ako máš málo cností, talentu, podmienok… nemáš chuť volať ako slepý Bartimej: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!?“ — Prekrásna strelná modlitba, ktorú by si mal často opakovať: Pane, zmiluj sa nado mnou! — A on ťa bude počuť a vypočuje.

Živ vo svojej duši túžbu robiť zadosťučinenie, aby si každým dňom vedel hlbšie ľutovať.

Keď si verný, nakoniec zvíťazíš. — V tvojom živote, hoci prehráš nejaké bitky, nebudeš vedieť, čo je porážka. Neúspech neexistuje — skutočne — ak konáš so správnym úmyslom a s túžbou plniť Božiu vôľu. — A potom — či už s úspechom alebo neúspechom — zakaždým zvíťazíš, pretože si konal s láskou.

Som si istý, že Pán vypočul tvoju pokornú a vrúcnu modlitbu: Môj Bože, nezáleží mi na tom, „čo povedia.“ Odpusť mi za môj hanebný život, daj, aby som sa stal svätým!… Ale iba pre teba.

V živote kresťana musí „všetko“ patriť Bohu. Aj naprávané osobné slabosti, ktorým Pán rozumie a odpúšťa ich.

Čo som pre teba urobil, Ježišu, že ma tak miluješ? Urážal som ťa… a miloval. — Milovať: nech len to napĺňa môj život.

Všetka tá útecha, ktorú mi Pán dáva… nie je preto, aby som mu venoval pozornosť, slúžil mu v maličkostiach, a tak mu neskôr mohol slúžiť vo veľkých veciach? — Predsavzatie: robiť dobrému Ježišovi radosť v maličkostiach všedného dňa.

Boha musíme milovať, pretože srdce je stvorené na to, aby milovalo. Preto, keď ho s čistou láskou nedáme Bohu, Panne Márii, našej Matke, dušiam… srdce sa pomstí… a naplní sa opovrhnutiahodnými nízkosťami.

Povedz Pánovi každým kúskom svojej duše: aj napriek všetkým svojim úbohostiam som zbláznený Láskou, som opitý Láskou!

Plný bolesti pre toľko pádov, odteraz — s Božou pomocou — budem vždy na kríži.

Za hriechy tela musí pykať telo: buď veľkodušný v pokání.

Vzývaj Pána, prosiac ho o ducha skutočnej kajúcnosti vlastného tomu, kto sa vie každý deň premáhať a mlčky a so sebazaprením mu toto neustále premáhanie sa obetuje.

Keď cítiš, že telo je slabé, opakuj vo svojej osobnej modlitbe: Pane, kríž pre toto moje úbohé telo, ktoré je unavené a vzdoruje!

Mal pravdu istý kňaz, keď kázal: „Ježiš mi odpustil množstvo hriechov aj napriek mojej nevďačnosti — aká veľkodušnosť! Ak aj Márii Magdaléne odpustil mnoho hriechov, pretože veľmi milovala, o čo viac lásky mu potom dlhujem ja, ktorému odpustil ešte viac!“

— Ježišu, chcel by som ťa milovať hrdinsky, až do zbláznenia! S tvojou milosťou, Pane, hoci by som mal za teba zomrieť, už nikdy ťa neopustím.

Lazár vstal z mŕtvych, pretože počul Boží hlas a ihneď chcel opustiť onen stav. Ak by sa nebol chcel „pohnúť“, bol by znovu zomrel. — Úprimné predsavzatie: mať vždy vieru v Boha; vždy v Boha dúfať; vždy Boha milovať… Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa, hoci by sme boli v rozklade ako Lazár.

Aký obdivuhodne milý paradox toho byť kresťanom: naša vlastná úbohosť je tým, čo nás vedie utiekať sa k Bohu, „zbožšťovať sa.“ A s ním môžeme všetko.

Ak si padol, alebo ťa skľučuje ťarcha tvojej biedy, opakuj s istou nádejou: Pane, pozri, som chorý; Pane, ty, ktorý si pre lásku ku mne zomrel na kríži, príď a uzdrav ma. — Nalieham na teba, dôveruj: vytrvalo volaj k jeho preláskavému srdcu. A ako malomocným z Evanjelia, aj teba uzdraví.

Naplň sa dôverou v Boha a maj veľkú, každým dňom hlbšiu túžbu sa od neho už nikdy neodlúčiť.

Nepoškvrnená Panna, Matka!, neopúšťaj ma! Pozri, ako sa moje úbohé srdce napĺňa slzami. Nechcem urážať svojho Boha! — Už viem, a myslím, že nikdy nezabudnem, že nie som nič hoden: ako veľmi ma ťaží moja malosť a osamelosť! Avšak… nie som sám. Ty, sladká Pani a môj Boh Otec ma neopúšťate. — Aj napriek svojmu vzdorujúcemu telu a diabolským pokušeniam proti mojej viere milujem Ježiša a verím: milujem a verím.