Oslnenie

Božie deti. — Nositelia jediného plameňa schopného osvetliť cesty ľudí na zemi, jediného svetla, v ktorom nikdy nebude tieňa, šera, tmy. — Pán nás používa ako pochodne, aby naše svetlo jasne žiarilo… Je na nás, aby mnohí neuviazli v temnotách, ale aby kráčali po cestách, ktoré vedú do večného života.

Boh je môj Otec! — Ak nad tým budeš rozjímať, nikdy neopustíš túto úvahu, plnú útechy. — Ježiš je môj verný priateľ! (ďalší staronový objav), ktorý ma miluje celou božskou bláznivosťou svojho srdca. — Duch Svätý je môj Utešiteľ! Sprevádza ma na všetkých cestách. — Dobre sa nad tým zamysli. — Patríš Bohu… a Boh patrí tebe.

Otče môj — s dôverou ho tak oslovuj —, ktorý si na nebesiach, zhliadni na mňa s milosrdnou láskou a urob, čo ti prináleží. — Obmäkči moje bronzové srdce a roznieť ho, rozpáľ a očisti moje nekajúce telo, naplň môj rozum nadprirodzeným svetlom a daj, aby môj jazyk ohlasoval Kristovu lásku a slávu.

Kristus, ktorý vystúpil na kríž s otvoreným náručím v geste večného veľkňaza, počíta s nami — ktorí nie sme ničím! — aby „všetkých“ ľudí obdaroval plodmi svojho Vykúpenia.

Pane, sme spokojní v tvojich zranených rukách. Mocne nás zovri, stisni nás!, aby sme sa zbavili všetkej pozemskej biedy, aby sme sa očistili, aby sme sa roznietili, aby sme cítili, že sme napojení tvojou krvou! — A potom nás hoď ďaleko, ďaleko! na pole, hladných po žatve, po stále plodnejšom rozsievaní z lásky k tebe.

Neboj sa, neľakaj sa, nedaj sa zmiasť ani viesť falošnou rozvahou. Volanie splniť Božiu vôľu — ako aj povolanie — prichádzajú náhle ako u Apoštolov: stretnúť Krista a nasledovať jeho volanie… — Ani jeden z nich nezaváhal: spoznať Krista a nasledovať ho bolo pre nich to isté.

Nadišiel nám deň spásy, večnosti. Opäť počuť píšťalku božského Pastiera, jeho láskavé slová: „Vocavi te nomine tuo“ — po mene som ťa zavolal. — Oslovuje nás menom, ako naša matka. Ba ešte viac: dôverným, rodinným menom. — Tam, vnútri duše nás volá a my máme odpovedať: „Ecce ego, quia vocasti me“ — tu som, lebo si ma volal, rozhodnutý, že tentokrát čas neprejde ako voda, ktorá bez stopy steká po okruhliakoch.

Ži v Kristovej blízkosti! Musíš byť v Evanjeliu ako ďalšia osoba navyše, žiť spolu s Petrom, Jánom, Ondrejom… pretože aj Kristus žije teraz: „Iesus Christus, heri et hodie, ipse et in saecula!“ — Ježiš Kristus žije! Včera i dnes: vždy ten istý, naveky!

Pane, nech sú tvoje deti ako rozžeravené uhlie, ktorého plamene z diaľky nevidieť. Ako rozžeravené uhlie zapaľujúce prvé iskry v srdciach, ktoré stretne… — Ty tieto iskry roznietiš na požiar: tvoji anjeli — viem to, videl som to — vedia veľmi dobre rozdúchavať tlejúci oheň v srdciach ľudí… a srdce bez popola nemôže nepatriť Tebe.

S úžasom a vďakou mysli na to, čo hovorí Duch Svätý: „Elegit nos ante mundi constitutionem“ — vyvolil si nás ešte pred stvorením sveta, — „ut essemus sancti in conspectu eius!,“ aby sme v jeho prítomnosti boli svätí. — Byť svätým nie je ľahké, ale nie je to ani také ťažké. Byť svätým znamená byť dobrým kresťanom: podobať sa Kristovi. Kto sa najviac podobá Kristovi, ten je väčším kresťanom, viac Kristom, svätejší. — A aké máme prostriedky? — Tie isté, aké mali prví kresťania, ktorí Ježiša videli alebo ho poznali z rozprávania Apoštolov či Evanjelistov.

Tak veľa Bohu Otcovi dlhuješ! Dal ti bytie, rozum, vôľu…; udelil ti milosť: Ducha Svätého; Ježiša v Hostii; Božie synovstvo; Najsvätejšiu Pannu, Matku Božiu i našu Matku; dáva ti možnosť zúčastňovať sa na svätej omši, odpúšťa ti hriechy, toľkokrát ti odpúšťa! Dal ti nespočetné dary, niektoré aj mimoriadne… — Dieťa moje, povedz mi: ako na to všetko odpovedáš? Ako odpovieš teraz?

Neviem, ako to pociťuješ ty…, ale ja cítim potrebu zdôveriť sa ti so svojím vnútorným pohnutím, potom, ako som si prečítal slová proroka Izaiáša: „Ego vocavi te nomine tuo, meus es tu!“ — Po mene som ťa zavolal, priviedol som ťa do svojej Cirkvi, si môj! Kto to kedy videl, aby mi Boh hovoril, že som jeho!? Človek sa môže od lásky aj zblázniť!

Dobre si všimni, že na svete je veľa mužov i žien a Učiteľ volá všetkých. — Volá ich ku kresťanskému životu, k životu svätosti, k životu vyvolenosti, k večnému životu.

Kristus trpel za teba a pre teba. Trpel, aby ťa vyslobodil z otroctva hriechu a nedokonalosti.

V tejto dobe násilia, neviazanej a hrubej sexuality musíme byť rebelmi. Ty a ja sme rebelmi: nechceme sa dať strhnúť prúdom a žiť ako zvieratá. — Chceme sa správať ako Božie deti, ako muži a ženy, čo sú v stálom styku so svojím Otcom na nebesiach, ktorý chce byť veľmi blízko: vo vnútri každého z nás.

Často o tom rozjímaj: som katolík, syn Kristovej Cirkvi! Bez vlastných zásluh som sa smel narodiť v jeho domove. — Bože môj, koľko ti dlhujem!

Pripomínajte všetkým, osobitne mnohým otcom a matkám rodín, ktoré sa nazývajú kresťanskými, že „povolanie,“ Božie volanie je Pánova milosť, vyvolenie vychádzajúce z Božej dobroty, dôvod na svätú hrdosť, radostná služba všetkým z lásky k Ježišovi Kristovi.

Opakuj po mne: pre rodičov nie je obeta, keď ich Boh prosí o deti; rovnako ako pre tých, ktorých Boh volá, nie je obetou nasledovať ho. — Naopak, je to nesmierna česť, veľká a svätá hrdosť, dôkaz záľuby, neobyčajne zvláštnej náklonnosti, ktorú Boh preukazuje v určitej chvíli, ktorá však bola v jeho mysli už od večnosti.

Ďakuj svojim rodičom, že ti dali život, aby si sa mohol stať Božím dieťaťom. — Ale ďakuj im ešte viac, ak ti práve oni vložili do duše prvý zárodok viery, zbožnosti, tvojej cesty kresťana alebo tvojho povolania.

Okolo teba je veľa ľudí a ty nemáš právo byť prekážkou ich duchovného dobra a večnej blaženosti. — Máš povinnosť byť svätým: nesklamať Boha, ktorý si ťa vyvolil, ani tie stvorenia, ktoré od tvojho kresťanského života toľko očakávajú.

Prikázanie milovať rodičov je prirodzeným zákonom i božským pozitívnym zákonom. Ja som ho vždy nazýval „najsladším prikázaním.“ — Nezanedbávaj povinnosť každým dňom čoraz viac milovať svojich, umŕtvovať sa za nich, modliť sa za nich a byť im vďačný za každé dobro, čo ti preukázali.

Ako chce Učiteľ: máš byť uprostred sveta, v ktorom žijeme a vo všetkých ľudských činnostiach soľou a svetlom. — Svetlom, ktoré osvecuje mysle a srdcia; soľou, ktorá dáva chuť a chráni od skazy. — A preto, ak ti chýba apoštolská horlivosť, staneš sa jalovým a neužitočným, sklameš svojich blížnych a tvoj život stratí zmysel.

Príval špiny a hniloby — červenej a zelenej (Pravdepodobne komunizmu a fašizmu pozn. prekl.) — sa chystá zaplaviť zem, pľujúc svoje odporné sliny na Vykupiteľov Kríž… — Pán chce, aby z našich duší vytryskol iný príval, biely a mocný ako jeho pravica —, ktorý svojou čistotou odplaví všetku hnilobu materializmu a vylieči skazenosť rozšírenú po celom svete. Preto sem prichádzajú — aj kvôli tomu — Božie deti.

Mnohí si kladú otázku, ktorá znie ako sebaobhajoba: A prečo by som sa mal miešať do života iných ľudí? — Pretože ako kresťan máš povinnosť miešať sa do života iných, aby si im slúžil! — Pretože aj Kristus sa zamiešal do tvojho i môjho života!

Ak si druhým Kristom a správaš sa ako Božie dieťa, všade, kam prídeš, zapáliš oheň lásky. Kristus je horiaci oheň, nenechá srdcia ľahostajnými.

Je bolestné pozorovať, že po dvoch tisícročiach je na svete tak málo ľudí, čo sa nazývajú kresťanmi a ešte menej takých, ktorí skutočne žijú podľa Kristovho učenia.

— Stojí za to nasadiť celý život! Pracovať a trpieť pre Lásku, aby sme uskutočňovali Božie zámery a pomáhali tak na Kristovom vykupiteľskom diele.

Vidím tvoj Kríž, Ježišu môj a teším sa z tvojej milosti, pretože cenou za tvoju Kalváriu bol pre nás Duch Svätý… A každý deň sa mi milujúci — bláznivý — dávaš v Najsvätejšej Hostii… A urobil si ma Božím synom! A dal si mi svoju Matku. — Vzdávanie vďaky nie je dosť: utekajú mi myšlienky: Pane, Pane, toľko duší je od teba vzdialených! — Roznecuj vo svojom živote túžbu po apoštoláte, aby ho poznali… a milovali… a cítili sa milovaní!

Niekedy — často si ma to počul opakovať — sa o láske hovorí tak, akoby bola len túžbou po vlastnom uspokojení, alebo len prostriedkom egoistickej sebarealizácie. — A zakaždým som ti povedal, že to tak nie je: pravá láska vyžaduje vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Pravá láska so sebou prináša radosť: radosť, ktorá má korene v tvare kríža.

Bože môj: ako je možné, že vidím kríž a nenariekam od lásky a od bolesti?

Žasni nad Božou veľkodušnosťou: stal sa človekom, aby nás vykúpil, aby sme sa ty a ja, ktorí nemáme žiadnu cenu — uznaj to! — na neho obracali s plnou dôverou.

Ježišu…, posilňuj naše duše, vyrovnávaj nám cestu… a predovšetkým, opoj nás Láskou! Premeň nás na živé fakle, ktoré zapália zem božským ohňom, ktorý si ty priniesol.

Priblížiť sa o niečo viac k Bohu znamená byť otvorený novému obráteniu, novej náprave, pozorne počúvať jeho vnuknutia — sväté túžby, ktorým dáva rásť v našich dušiach — a uskutočňovať ich.

Na čo si pyšný? — Veď všetko, čo ťa pobáda k činnosti, je od Neho. Vyvoď si z toho dôsledky.

Aký rešpekt, akú úctu, akú lásku by sme mali pociťovať ku každej duši, keď si pomyslíme, že Boh ju miluje ako niečo svoje!

Túžba: kiežby sme chceli využiť dni, ktoré nám Pán dáva, iba na to, aby sme mu robili radosť!

Želám si, aby si sa správal podobne ako Peter a Ján: vlož do svojej modlitby, rozhovoru s Ježišom, potreby svojich priateľov, spolupracovníkov… aby si im potom svojím príkladom mohol povedať: „Respice in nos!“ — Pozri sa na mňa!

Keď niekoho veľmi milujeme, chceli by sme o ňom vedieť všetko. — Rozjímaj o tom: cítiš hlad po poznaní Krista? Lebo práve v tejto miere ho miluješ.

Klamú — alebo sa mýlia tí, čo tvrdia, že my kňazi sme osamotení: sme menej osamotení ako ktokoľvek iný, lebo sme v neustálej spoločnosti Pána, s ktorým by sme mali byť v nepretržitom kontakte. — Sme zamilovaní do Lásky, do stvoriteľa Lásky!

Vidím sa ako malé a slabé vtáča, navyknuté len preletúvať zo stromu na strom; niekedy možno na balkón na treťom poschodí… Jedného dňa dostal vtáčik odvahu vyletieť až na strechu skromného domu, ktorý nebol práve mrakodrapom… — Vtom priletel orol a schytil vtáča, ktoré pokladal za orlie mláďa; držiac ho v mocných pazúroch vtáča s ním vystupuje do výšok, ponad hory a zasnežené vrcholky, až nad biele a ružové oblaky, ešte vyššie, až pozerá priamo do slnka… A potom orol vtáča pustil a povedal mu: a teraz leť!… — Pane, nech už nikdy nepoletujem len nízko nad zemou, nech som vždy ožiarený lúčmi božského slnka — Krista v Eucharistii!, nech sa môj let neskončí skôr, ako nájdem pokoj tvojho srdca!

Takto končil modlitbu náš priateľ: „Milujem vôľu svojho Boha, a preto sa mu úplne odovzdám, nech ma vedie ako On chce a kadiaľ On chce“.

Pros Otca, Syna a Ducha Svätého a svoju nebeskú Matku, aby ti umožnili spoznať sa a zaplakať nad tým množstvom nečistých vecí, čo tebou prešli a zanechali za sebou takú veľkú stopu… — A bez zatvárania očí pred svojou úbohosťou mu povedz: Ježišu, daj mi lásku, ktorá bude ako očisťujúci oheň, kde moje úbohé telo, moje úbohé srdce a moja úbohá duša zhoria a očistia sa od všetkých pozemských bied… A keď už budem vyprázdnený od seba samého, naplň ma sebou: nech už nelipnem na ničom tu dolu; nech ma už navždy drží iba Láska.

Neželaj si pre seba nič, ani dobré, ani zlé: želaj si iba to, čo pre teba chce Boh. — Nech je ako chce, všetko, čo prichádza z Božích rúk, aj keby sa to ľudským očiam javilo byť zlé, tebe sa to s Pánovou pomocou bude zdať dobré, veľmi dobré! A so zakaždým silnejším presvedčením budeš hovoriť: „Et in tribulatione mea dilatasti me…, et calix tuus inebrians, quam praeclarus est!“ — Jasal som v tvŕdzi…, aký nádherný je tvoj kalich, z ktorého sa nasycuje celá moja bytosť!

Je potrebné ponúknuť Bohu obetu ako Ábel. Obetu mladého, vyberaného mäsa, toho najlepšieho zo stáda: zo zdravého a svätého mäsa; zo sŕdc, ktoré majú iba jednu lásku: teba, Bože môj!: z rozumov sformovaných hlbokým štúdiom, ktoré sa sklonia pred tvojou Múdrosťou; z detských duší, ktoré nebudú myslieť na nič iné, len aby sa ti zapáčili. — Odteraz prijmi, Pane, túto obetu vo vôni ľúbeznosti.

Musíme sa vedieť odovzdať, horieť pred Bohom ako svieca, ktorú staviame na svietnik a osvietiť ľudí, ktorí kráčajú v temnotách; ako večné svetlo, ktoré horí pred oltárom a ktoré žiari, až kým úplne nezhasne.

Pán — Učiteľ Lásky — je žiarlivý milenec, ktorý chce všetko naše, všetku našu lásku. Očakáva, že mu ponúkneme všetko, čo máme a že pôjdeme po ceste, ktorú každému z nás vyznačil.

Bože môj, chápem, že ťa nemôžem prijať ako môjho Spasiteľa, ak ťa súčasne neprijmem ako svoj Vzor. — Preto, že si chcel byť chudobný, daj mi lásku k svätej chudobe. Mojím predsavzatím, s tvojou pomocou, je žiť a zomrieť v chudobe, aj keby sa mi ponúkalo veľké bohatstvo.

Veľmi si zvážnel, keď som sa ti zdôveril: všetko sa mi zdá byť málo, ak je to pre Pána.

Kiež by sa o tebe mohlo povedať, že pre tvoj život je charakteristické „milovať Božiu vôľu.“

Každá práca, aj tá najskrytejšia, aj tá najbezvýznamnejšia, ponúknutá Bohu, prináša silu Božieho života!

Uvedom si zodpovednosť svojho poslania: pozerá sa na teba celé nebo!

Boh ťa čaká! — A preto tam, kde si, by si ho mal napodobňovať, zjednotiť sa s ním, s radosťou, s láskou, s nadšením, hoci ti to niekedy — alebo aj sústavne — nie je po chuti, — Boh ťa čaká… a potrebuje ťa verného!

Napísal si: „Počujem ťa volať mocným a rozochveným hlasom, Kráľ môj: ‚Ignem veni mittere in terram, et quid volo nisi ut accendatur?‘ — Oheň som prišiel vrhnúť na zem, a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ — Potom si dodal: „Pane, odpovedám ti — celý — svojimi zmyslami a mohutnosťami: ‚Ecce ego quia vocasti me!‘ — Tu som, pretože si ma volal!“ — Kiež by bola táto tvoja odpoveď každodennou skutočnosťou.

Mal by si mať takú rozvážnosť, silu a zmysel pre zodpovednosť, akú veľa ľudí dosiahne až vo vysokom veku. Všetko toto sa ti podarí už v mladosti, ak len nestratíš nadprirodzný zmysel Božieho dieťaťa: pretože On ti dá vhodné podmienky na vykonávanie tvojej apoštolskej práce, v oveľa väčšej miere ako starším.

Tešíš sa z vnútornej radosti a pokoja, ktoré by si nevymenil za nič. Boh je tu prítomný: nič nie je lepšie, ako hovoriť mu o svojich súženiach, aby prestali byť súženiami.

Spýtal si sa ma: Ako je možné, že Kristus už toľko rokov — dvadsať storočí — pôsobí na zemi a svet je takýto? Je možné, že ešte existujú ľudia, ktorí nepoznajú Pána? — nástojil si. — A ja som ti s istotou odpovedal: Je to naša vina! Boli sme povolaní spolupracovať na vykupiteľskom diele a niekedy, možno aj často, neodpovedáme na túto Božiu vôľu.

Ježiašova pokora: na druhej strane, aká hanba!, pre mňa, čo som špinavý prach a tak často som svoju pýchu obliekal do plášťa dôstojnosti, spravodlivosti!… — A tak, koľko príležitostí nasledovať Učiteľa som takto stratil, alebo som ich nevyužil, pretože som ich nevidel nadprirodzeným pohľadom!

Sladká Matka…, priveď nás až k bláznovstvu, ktoré urobí aj z iných bláznov do nášho Krista. — Sladká Panna Mária: nech v nás Láska nie je iba klamlivou bludičkou, produktom rozkladajúcich sa mŕtvol…: nech je naozajstným požiarom, ktorý zapaľuje a spaľuje všetko, čoho sa dotkne.

Táto kapitola v inom jazyku