Boj

Znakom i požiadavkou Božieho vyvolenia je osobná svätosť.

Ak odpovieš na Pánovo volanie, tvoj život — tvoj úbohý život! — zanechá v dejinách ľudstva hlbokú a širokú, žiarivú a plodnú, večnú a božskú brázdu.

Každý deň pociťuj povinnosť byť svätý. Áno, svätý! To neznamená robiť zvláštne veci, ale bojovať vo svojom vnútornom živote a snažiť sa — hrdinsky a až do konca — plniť si svoje povinnosti.

Svätosť, to nie sú veľkolepé činy. — Je to boj, aby sa prehlboval tvoj duchovný život; boj, aby si sa dal úplne pohltiť službou Bohu na tom najposlednejšom mieste…, alebo na tom najdôležitejšom; vždy tam, kam ťa Boh volá.

Pán sa neobmedzil iba na to, aby nám povedal, že nás miluje: dokázal nám to skutkami, celým životom. — A čo ty?

Ak miluješ Pána, „nevyhnutne“ musíš cítiť zodpovednosť za duše, aby si ich priviedol k Bohu.

Pre toho, kto chce žiť lásku s veľkým L, prostrednosť nestačí: bola by to skúposť a úbohosť.

Tu je recept pre tvoju cestu kresťana: modlitba, pokánie, práca bez oddychu a plnenie si povinností s láskou.

Bože môj, nauč ma milovať! Bože môj, nauč ma modliť sa!

Od Boha by sme si mali vyprosovať vieru, nádej a lásku pokorou, vytrvalou modlitbou, bezúhonným životom a mravnou čistotou.

Povedal si mi, že nevieš, čím sa mi odplatiť za svätú horlivosť, ktorá ti zaplavuje dušu. — Ihneď som ti odpovedal: nie ja ti dávam vnútorný vzlet, ale Duch Svätý! — Miluj ho, stýkaj sa s ním. — A tak ho budeš milovať čoraz viac a lepšie a ďakovať mu za to, že prebýva v tvojej duši, aby si mal vnútorný život.

Bojuj, aby Najsvätejšia oltárna obeta bola stredobodom a koreňom tvojho vnútorného života. Potom sa celý deň stane bohoslužbou — predĺžením predchádzajúcej Svätej omše a prípravou na tú ďalšiu — ktorá bude prekypovať strelnými modlitbami, návštevami Najsvätejšej sviatosti oltárnej, obetovaním tvojej profesionálnej práce a rodinného života…

Usiluj sa ďakovať Ježišovi v Eucharistii tým, že budeš velebiť našu nebeskú Matku, čistú, nepoškvrnenú Pannu, ktorá priviedla na svet Pána. — A s odvahou dieťaťa môžeš Ježišovi povedať: moja sladká Láska, nech je požehnaná Matka, ktorá ťa priviedla na svet! — Určite ho tým potešíš a dá ti do duše ešte väčšiu lásku.

Evanjelista Lukáš rozpráva, že Ježiš sa modlil…; aká musela byť Ježišova modlitba? — Pomaly rozjímaj nad touto skutočnosťou: učeníci sa zhovárajú s Ježišom Kristom a v týchto rozhovoroch ich on vyučuje — aj skutkami — ako sa majú modliť a aké úžasné je Božie milosrdenstvo: že sme Božie deti a že sa naňho smieme obracať tak, ako sa dieťa obracia na svojho otca.

Pritom, ako každý deň nanovo začínaš pracovať po Kristovom boku a starať sa o to množstvo duší, ktoré ho hľadajú, buď presvedčený, že niet inej cesty, ako utiekať sa k Pánovi. — Iba v modlitbe a modlitbou sa naučíme slúžiť ostatným!

Modlitba — zapamätaj si to — nespočíva v pekných slovách, okázalých či utešujúcich frázach… — Modlitba je niekedy pohľad na obraz Pána alebo jeho Matky; inokedy prosba slovami; obetovanie dobrého skutku, plodov našej vernosti… — Tak ako vojak na stráži, musíme my bdieť pred Božíme bránami: to je modlitba. Alebo ako pes, ktorý sa ukladá k nohám svojho Pána. — Pokojne mu to povedz: Pane, tu som, ako tvoj verný pes; alebo ešte lepšie, ako osliatko, ktoré nikdy nekopne toho, koho má rado.

Všetci máme byť „ipse Christus“ — samotný Kristus. Tak nám to v Božom mene prikazuje svätý Pavol: „Induimini Dominum Iesum Christum“ — oblečte si Ježiša Krista.

— Každý jeden z nás — aj ty! — musí vedieť, ako si obliecť šaty, o ktorých hovorí Apoštol. Každý osobitne musí viesť nepretržitý dialóg s Pánom.

Tvoja modlitba nesmie zostať iba pri slovách, ale musí zasiahnuť skutočnosť a mať praktické dôsledky.

Modlitba je cesta, ako premôcť všetky zlá, ktorými trpíme.

Poradím ti to, čo bez prestania všetkým opakujem: bláznivo miluj Božiu Matku, ktorá je aj našou Matkou.

Hrdinskosť, svätosť a odvaha si vyžadujú neustálu duchovnú prípravu. Ostatným budeš môcť dať len to, čo sám máš; a aby si im mohol dať Boha, musíš sa s ním stýkať, žiť jeho Život, slúžiť mu.

Neprestanem na teba naliehať, aby sa ti to dobre vrylo do duše: zbožnosť!, zbožnosť!, zbožnosť! Lebo ak trpíš nedostatkom lásky, bude to kvôli nedostatočnému vnútornému životu, nie preto, že by si mal zlú povahu.

Ak si dobré Božie dieťa, rovnako, ako malé dieťa potrebuje mať vedľa seba pri vstávaní aj líhaní si prítomnosť svojich rodičov, aj tvoja prvá a posledná myšlienka každého dňa budú patriť Jemu.

Musíš byť vytrvalý a náročný vo svojich normách zbožnosti, aj vtedy, keď si unavený alebo ti pripadajú suchopárne. Vytrvaj! Tieto chvíle sú ako vysoké červené tyče na horských chodníkoch. Keď príde sneh, slúžia ako orientačné body a vždy ukazujú bezpečnú cestu.

V každom okamihu sa usiluj robiť to, čo od teba Boh žiada: maj vôľu milovať ho skutkami. — Malými skutkami, ktoré ale nikdy nezanedbáš.

Vnútorný život silnie v každodennom boji v normách zbožnosti, ktoré máš plniť — ba čo viac: ktoré máš žiť! s láskou, pretože naša cesta Božích detí je z Lásky.

Hľadaj Boha v hĺbke svojho čistého srdca, v hĺbke svojej duše, keď si mu verný a nikdy nestrať túto dôvernosť!

— A keď niekedy nevieš, ako máš k nemu hovoriť, ani čo povedať, alebo sa neodvážiš hľadať Ježiša v sebe, obráť sa na Máriu, „tota pulchra“ — celú čistú, nádhernú — a zdôver sa jej: Pani, Matka naša, Pán chcel, aby si to bola ty, ktorá sa svojimi čistými rukami bude starať o Boha: nauč ma — nauč nás všetkých — ako sa správať k tvojmu Synovi!

Vštepte dušiam hrdinstvo vykonávať dokonale maličkosti všedného dňa, ako by od každej jednej závisela spása sveta.

Svojím nábožným životom sa naučíš žiť cnosti vlastné tvojmu stavu Božieho syna, kresťana. — Popri týchto cnostiach získaš celú škálu duchovných hodnôt, ktoré sa zdajú byť malými, ale sú veľké: ligotavé drahokamy, ktoré máme zbierať po ceste, aby sme ich v službe ľuďom doniesli pred Boží trón: jednoduchosť, radosť, lojálnosť, pokoj, malé sebazápory, nepovšimnuté služby, verné plnenie povinnosti, láskavosť…

Nevytváraj si viac povinností ako… Božiu slávu, jeho lásku, jeho apoštolát.

Pán ti dal jasne vidieť tvoju cestu kresťana uprostred sveta. No predsa mi tvrdíš, že častokrát si si so závisťou predstavoval — povedal si mi, že v hĺbke duše to bola pohodlnosť — svoje šťastie v tom, že si neznámy, ktorý nepovšimnutý ostatnými pracuje v najposlednejšom kúte sveta… Boh a ty!

— Popri predstave ísť ako misionár do Japonska ťa teraz láka myšlienka na skrytý život plný odriekania… Keby si sa však pokúsil — za predpokladu, že by si bol oslobodený od iných svätých a prirodzených povinností — „skryť“ v hocijakej rehoľnej inštitúcii bez toho, že by to bolo tvojím povolaním, nebol by si šťastný. — Chýbal by ti pokoj, pretože by si bol plnil svoju vôľu, nie Božiu. — Tvoje „povolanie“ by sa potom nazývalo inak: útek, nie ako plod Božieho vnuknutia, ale rýdzeho ľudského strachu z nadchádzajúceho boja. A to… nie!

Proti čistému životu a svätej čistote sa dvíha jedna veľká prekážka, ktorej sme všetci vystavení: nebezpečenstvo malomeštiactva v duchovnom alebo profesionálnom živote, nebezpečenstvo — takisto pre tých, čo sú Bohom povolaní do manželstva — správať sa ako starí mládenci, sebci, ľudia bez lásky. — Z celej sily bojuj proti tomuto nebezpečenstvu a nemaj pritom žiadne zľutovanie.

Aby si zvíťazil nad zmyselnosťou — pretože toto osliatko, naše telo, si vždy ponesieme so sebou — musíš veľkodušne každý deň vykonávať malé umŕtvovania — niekedy aj veľké — a byť vždy v Božej prítomnosti, ktorej nikdy neunikneš.

Tvoja čistota sa nesmie obmedzovať iba na vyhýbanie sa pádu, príležitostiam… v žiadnom prípade by to nemalo byť iba chladné a vykalkulované odmietanie. — Uvedomil si si, že čistota je cnosť, ktorá má rásť a zdokonaľovať sa? — Nestačí byť len zdržanlivým — primerane tvojmu stavu — ale čistým, čo si vyžaduje hrdinskú cnosť.

„Bonus odor Christi“ — ľúbezná Kristova vôňa je aj vašou vôňou: vášho čistého života, vašej čistoty — každý primerane svojmu stavu, opakujem — vašej čistoty, ktorá je radostným súhlasom: niečím pevným ale súčasne krehkým, jemným, čo sa dokonca vyhýba aj nevhodným slovám, ktoré sa Bohu nemôžu páčiť.

Navykni si už vopred ďakovať anjelom strážnym… Tak si ich ešte väčšmi zaviažeš.

Každý kresťan by sa mal môcť nazývať pomenovaním prvých kresťanov: „Bohonosič“. — Správaj sa tak, aby ťa oprávnene mohli nazývať týmto obdivuhodným menom.

Predstav si, čo by sa stalo, keby sme my kresťania nechceli žiť ako kresťania… a naprav svoj spôsob života!

Usiluj sa vidieť Pána za každou udalosťou, za každých okolností, a tak budeš z každej situácie vedieť vyťažiť viac lásky k Bohu, väčšiu túžbu byť mu verný; pretože On nás vždy očakáva a ponúka nám možnosť neustále plniť naše predsavzatie: „Serviam!“, budem ti slúžiť!

Každý deň si obnovuj túžbu pokoriť sa, obetovať sa, zabudnúť na seba samého, kráčať „in novitate sensus“, s novým životom, vymeniac našu biedu za všetku skrytú a večnú Božiu nádheru.

Pane!, dovoľ mi stať sa natoľko tvojím, že aj tie najsvätejšie city sa do môjho srdca dostanú iba cez tvoje zranené srdce.

Usiluj sa byť ohľaduplným, človekom dobrých spôsobov. Nebuď hrubý! — Vždy ohľaduplný však neznamená vyumelkovaný.

Láska dosiahne všetko. Bez lásky nevykonáme nič. — Láska! Ona je tajomstvom tvojho života… Miluj! Trp s radosťou. Zoceľ svoju dušu. Zmuž svoju voľu. Utvrdzuj svoju odovzdanosť Božej vôli, a tak tvoj život prinesie plody.

Buď jednoduchý a zbožný ako dieťa — a pritom statočný a silný ako hrdina.

Pokoj, ktorý so sebou prináša radosť, tento svet nemôže dať. — Ľudia uzatvárajú mier a vedú vojny preto, lebo zabudli na potrebu vnútorného boja, potrebu obracať sa na Boha, aby on zvíťazil, a tak dosiahli mier vo svojom vlastnom vnútri, vo svojom domove, v spoločnosti a vo svete. — Ak sa takto budeme správať, ty aj ja budeme mať radosť, lebo ona je vlastníctvom tých, čo víťazia. A s Božou milosťou, milosťou toho, kto neprehráva vojny, sa budeme nazývať víťazmi, ak budeme pokorní.

Tvoj život a tvoja práca by nemali byť len negatívnou činnosťou, nemali by byť „proti niečomu.“ Naopak, mali by byť súhlasom, optimizmom, mladosťou, radosťou a pokojom.

V živote ľudskej spoločnosti sú dva základné body: zákony o manželstve a zákony o vzdelaní. Tam majú Božie deti zostať pevné, dobre a šľachetne bojovať z lásky ku všetkým ľuďom.

Radosť je kresťanským dobrom, ktoré vlastníme, keď bojujeme, lebo ona je dôsledkom pokoja. Pokoj je ovocím vyhratej vojny a život človeka tu na zemi — ako to čítame vo Svätom Písme — je bojom.

Našou božskou vojnou je nádherné rozsievanie pokoja.

Ten, kto prestane bojovať, spôsobuje Cirkvi, svojmu nadprirodzenému poslaniu, svojim bratom a všetkým dušiam zlo. Skúmaj sa: nemôžeš vložiť viac nadšenia a lásky do tvojho nadprirodzeného boja? — Ja sa modlím za teba… i za všetkých. Rob aj ty to isté.

Ježišu, ak je v mojom vnútri niečo, čo ťa neteší, povedz mi to, aby sme to spolu odstránili.

Existuje jeden malý, hlúpy, no nanešťastie veľmi účinný nepriateľ vnútorného života; a to malá snaha pri spytovaní svedomia.

V kresťanskej askéze je spytovanie svedomia potrebou lásky a citlivosti.

Ak nejaká vec nie je v zhode s Božím duchom, bez váhania ju zanechaj! — Pomysli na apoštolov: oni nič neznamenali, ale v Pánovom mene robili zázraky. Iba Judáš, ktorý ich možno tiež robil, zišiel z cesty, lebo sa dobrovoľne vzdialil od Krista, keď sa rozhodne a odvážne nezbavil toho, čo nebolo v zhode s Božím duchom.

Môj Bože, kedy sa konečne obrátim?

Nečakaj na starobu, aby si bol svätý: bol by to veľký omyl! — Začni už teraz, vážne, radostne, veselo, prostredníctvom svojich povinností, svojej práce, svojho každodenného života… — Nečakaj na starobu, aby si bol svätý, lebo okrem toho, že by to bolo jedným veľkým omylom — trvám na tom — nevieš, či sa jej dožiješ.

Pros Pána, aby ti udelil všetku potrebnú citlivosť a ty si si uvedomil zlobu všedného hriechu; a považoval ho za skutočného a radikálneho nepriateľa pre svoju dušu; a aby si sa mu s Božou milosťou vyhýbal.

S vážnosťou a bez škrupúl by si sa mal zamyslieť nad svojím životom a dať si pevné, konkrétne a odhodlané predsavzatie zlepšiť sa v tej či onej oblasti: v drobnosti, ktorá ťa stojí veľa námahy, alebo vo veci, ktorú si obvykle neplníš ako by si mal, a vieš to.

Naplň sa dobrými túžbami, čo je svätá vec a Boh ju chváli. Ale nezostaň iba pri nich! Musíš byť človekom — mužom, ženou, reality. Aby sa ti podarilo tie dobré túžby dosiahnuť, musíš si sformulovať jasné a presné predsavzatia. — A potom, dieťa moje, bojovať, aby si ich s Božou pomocou uviedol do života!

Ako dosiahnem, aby moja láska k Pánovi trvala aj naďalej, aby sa znásobovala? — horlivo sa ma pýtaš. — Syn môj, tak, že zanecháš starého človeka, že sa radostne vzdáš tých vecí, hoci aj samých osebe dobrých, čo ti bránia úplne sa od seba odpútať… Takisto tým, že svojimi skutkami budeš Pánovi neustále hovoriť: „Tu ma máš, použi ma, na čo len chceš.“

Svätý! Boží syn by mal preháňať v cnosti, ak sa v niečom takom dá preháňať… pretože ostatní sa naň budú pozerať ako do zrkadla. A iba ak on bude mieriť vysoko, oni sa dostanú aspoň do prostriedku.

Nech ťa nezahanbuje zistenie, že v srdci máš „fomes peccati,“ náklonnosť k hriechu, ktorá ťa bude sprevádzať dokiaľ budeš žiť, pretože nikto tomuto bremenu neunikne. — Nech ťa to nezahanbuje, pretože Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal všetky vhodné prostriedky na to, aby sme túto náklonnosť premohli: sviatosti, zbožný život, posvätenú prácu. — Vytrvalo ich používaj, pripravený začínať stále odznova, bez toho, že by si klesal na mysli.

Pane, osloboď ma odo mňa samého!

Apoštol bez pravidelnej a systematickej modlitby nevyhnutne upadne do vlažnosti… a prestane byť apoštolom.

Pane, odteraz nech som iný: aby som to už nebol „ja“, ale „ten“, akého si ty želáš.

— Nech ti neodopriem nič z toho, čo odo mňa budeš žiadať. Nech sa viem modliť. Nech viem trpieť. Nech ma nič okrem tvojej slávy neznepokojuje. Nech neustále cítim tvoju prítomnosť. — Nech milujem Otca. Nech túžim po tebe, Ježišu, v nikdy nekončiacom Prijímaní. Nech ma Duch Svätý zapáli.

„Meus es tu“ — si môj, povedal ti Pán. — Boh, ktorý je všetka nádhera, všetka múdrosť, veľkosť a dobrota, ti hovorí, že si jeho!… A ty nevieš, ako odpovedať!

Nečuduj sa, keď vo svojom živote cítiš bremeno, o ktorom hovoril svätý Pavol: „Ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle.“

— Spomeň si vtedy na to, že si Kristov a obráť sa na Božiu Matku, ktorá je aj tvojou Matkou: neopustia ťa.

Prijímaj rady, ktoré dostaneš na duchovnom vedení, akoby pochádzali od samotného Ježiša Krista.

Prosil si ma o radu, ako obstáť vo svojich každodenných zápasoch. Ja som ti odpovedal: keď budeš otvárať svoju dušu, povedz najprv to, čo by si nechcel, aby sa niekto dozvedel. Takto bude diabol zakaždým porazený. — Otvor svoju dušu dokorán, jasne a jednoducho, aby slnko Božej lásky vstúpilo až do jej posledného kúta!

Ak raz do duše vstúpi „nemý diabol“, o ktorom nám hovorí Evanjelium, všetko zničí. Naopak, ak sa okamžite vyženie, všetko dopadne dobre, človek kráča šťastný a všetko ide dobre. — Daj si pevné predsavzatie: „divoká úprimnosť“ v duchovnom vedení, ktorá je však taktná… a okamžitá.

Miluj a hľadaj pomoc svojho duchovného radcu. V duchovnom vedení úplne obnaž svoje srdce — hoci by bolo prehnité! — úprimne a so želaním vyliečiť sa; inak táto hniloba nikdy nezmizne. — Ak sa obrátiš na niekoho, kto tvoje rany môže ošetriť iba povrchne… si zbabelec, pretože v podstate chceš zatajiť pravdu a tým škodíš sám sebe.

Nikdy sa neboj hovoriť pravdu, ale nezabudni, že niekdey je z lásky k blížnemu lepšie mlčať. Nikdy však nemlč z nedbanlivosti, pohodlnosti či zbabelosti.

Svet žije zo lži, hoci Pravda prišla k ľuďom už pred dvadsiatimi storočiami. — Je treba hovoriť pravdu, a za to musíme my Božie deti bojovať. Keď si ľudia zvyknú hlásať a počúvať pravdu, bude na tejto našej zemi viac porozumenia.

Ústupky v otázkach viery by boli falošnou láskou k blížnemu, diabolskou a lživou. „Fortes in fide“ — pevní vo viere, ako vyzýva svätý Peter. — Nie je to fanatizmus, ale jednoducho život z viery: tam nemá miesto neláska k blížnemu. Vo všetkom nepodstatnom ustupujeme, ale vo viere to nie je možné: nesmieme sa zbaviť oleja v našich lampách, pretože potom príde Ženích a nájde ich zhasnuté.

Pokora a poslušnosť sú nevyhnutnými podmienkami prijatia dobrej náuky.

Pápežovo slovo prijímaj nábožne, pokorne, vnútorne a činorodo: šír ho ďalej!

Miluj Rímskeho pápeža, maj ho v úcte, modli sa zaňho a umŕtvuj každý deň s väčšou láskou! On je základným kameňom Cirkvi a medzi všetkými ľuďmi vykonáva cez stáročia až do konca čias onú službu posväcovania a riadenia, ktorú Ježiš zveril Petrovi.

Pápežovi, Kristovmu vikárovi na zemi, by si mal prejavovať svoju najväčšiu lásku, najhlbšiu úctu, najoddanejšiu poslušnosť. — My katolíci musíme uvažovať takto: po Bohu a našej Matke Panne Márii nasleduje v poradí lásky a autority Svätý Otec.

Nech ťa tvoje každodené uvažovanie o ťažkom bremene, ktoré nesie Pápež a biskupi, povzbudzuje k tomu, aby si ich mal v úcte, skutočne miloval a pomáhal im modlitbou.

Nech je tvoja láska k Panne Márii živšia, nadprirodzenejšia. — Nehľadaj ju iba preto, aby si ju o niečo prosil: ale jej aj niečo dal! Vrúcnosť, lásku k jej božskému Synovi, lásku prejavenú skutkami v službe blížnym, ktorí sú tiež jeho deti.

Ježiš je náš vzor: napodobňujme ho! — Napodobňujme ho službou Svätej Cirkvi a všetkým dušiam.

Keď rozjímaš o Vtelení, posilni vo svojej duši odhodlanie k „praktickej pokore.“ Pozri, ako sa On ponížil, keď vzal na seba našu úbohú prirodzenosť. — A preto máš byť každý deň pomocou Božej milosti pripravený okamžite reagovať a prijímať — milovať! — pokorenia, ktoré ti Pán zošle.

Ži kresťanský život prirodzene! Trvám na tom: svojím životom dávaj poznávať Krista tak, ako sa obraz odráža v zrkadle: neskreslený, žiadna karikatúra. Ak si ty sám normálny ako to zrkadlo, budeš odrážať Kristov život a ukážeš ho aj ostatným.

Keď si namyslený, keď ťa zaujíma iba tvoje osobné pohodlie, ak životy ostatných a celý svet nechávaš obiehať len okolo seba, nemáš právo nazývať sa kresťanom, ani sa považovať za Kristovho učeníka: pretože On požaduje za každého vydať „et animam suam“, svoju vlastnú dušu, celý život.

Usiluj sa, aby „pokora rozumu“ bola pre teba zásadou. — V pokoji nad tým uvažuj… však je nepochopiteľné, ako môže niekto prepadnúť „intelektuálnej pýche“? Dobre to vysvetľoval istý učiteľ Cirkvi: „Je odpudzjúce poblúdenie, keď človek vidí, že Boh sa stal dieťaťom a on sa chce na zemi vypínať.“

Nech už je v tvojej blízkosti ktokoľvek, snaž sa bez toho, aby si robil zvláštne veci, nájsť spôsob, ako ho „nakaziť“ svojou radosťou zo skutočnosti, že si a že žiješ ako Božie dieťa.

Veľké a krásne je poslanie slúžiť, ktoré nám zveril Božský učiteľ. — Táto ochota k „veľkej službe“ sa vynikajúco dopĺňa s láskou k slobode, ktorá by mala predchnúť všetku prácu kresťanov.

Žiadnemu človeku nesmieš odoprieť svoje milosrdenstvo. Ak sa ti zdá, že nejaká osoba si toto milosrdenstvo nezaslúži, mysli na to, že ani ty si nič nezaslúžiš. — Nezaslúžiš si, že si bol stvorený, ani to, že si kresťanom, Božím synom, že patríš tvojej rodine…

Nezabúdaj na zvyk bratského napomenutia, jasný prejav nadprirodzenej cnosti lásky. Nie je to ľahké; je pohodlnejšie vyhnúť sa tomu — omnoho pohodlnejšie!, ale nie je to nadprirodzené. — Aj z takýchto zanedbaní sa budeš zodpovedať Bohu.

Keď máš udeliť bratské napomenutie, urob to jemne a s láskou — formou aj obsahom — pretože v danom okamihu si Božím nástrojom.

Ak vieš druhých milovať a túto lásku — Kristovu lásku, jemnú, nežnú — mezi všetkými šíriš, vtedy sa budete navzájom podporovať: ten, čo bol blízko pádu, sa bude cítiť podopretý a povzbudený bratskou silou zostať verný Bohu.

Posilňuj v sebe ducha obety v malých veciach z lásky, s túžbou ostatným spríjemniť cestu k svätosti uprostred sveta. Úsmev môže byť niekedy najlepším prejavom ducha pokánia.

Buď každodenne a veľkoryso ochotný radostne a diskrétne v niečom ustupovať, len aby si spríjemnil život ostatným. — Tento spôsob konania je skutočnou láskou Ježiša Krista.

Usiluj sa, aby všade, kde si, bola aj „dobrá nálada“ — oná radosť, ktorá je ovocím vnútorného života.

Dbaj na vykonávanie jedného zaujímavého umŕtvovania: nech sa tvoje rozhovory netočia len okolo teba.

Dobrý spôsob spytovania svedomia: — Prijal som dnes v duchu pokánia ťažkosti, ktoré mi zoslal Boh? Aj tie, ktoré mi svojou povahou spôsobili ostatní? Aj tie, pochádzajúce z vlastnej úbohosti? — Vedel som Pánovi ako akt pokánia obetovať vlastnú bolesť z toho, že som ho tak často urazil? Obetoval som mu svoje vnútorné zahanbenie a poníženie, keď som si uvedomil, ako pomaly napredujem na ceste cnosti?

Opakuj pravidelné a navyknuté umŕtvovania, ale nebuď na ne maniacky naviazaný. — Nemusia byť vždy rovnaké: stále, bežné, obvyklé, to áno — ale bez rutiny — taký má byť duch umŕtvovania.

Chceš kráčať v Ježišových stopách, obliecť si jeho rúcho, stotožniť sa s ním: nech je teda tvoja viera činorodá, obetavá, so skutkami služby — a všetko, čo zavadzia, vyhoď von.

Svätosť je ohybná ako uvoľnené svalstvo. Ten, kto chce byť svätým, sa naučí správať tak, že zatiaľ čo sa umŕtvuje v jednej veci, povolí — v prípade, že to nie je urážka Boha — v niečom inom, čo ho takisto stojí námahu, a poďakuje Bohu za túto radosť. Keby sme my kresťania konali inak, vystavili by sme sa nebezpečenstvu, že budeme meraví a bez života ako bábky. — Svätosť nie je tuhá lepenková figúrka: vie sa zasmiať, ustúpiť, čakať. Svätosť je život — nadprirodzený život.

Matka, neopúšťaj ma! Daj, aby som tvojho Syna hľadal, aby som ho našiel, aby som ho miloval… celým svojím bytím! — Spomeň si na mňa, Pani moja, spomeň si na mňa.