Kresťanská úcta k človeku a jeho slobode

Pri svätej omši sme čítali úryvok z Evanjelia podľa Jána, kde sa opisuje zázračné uzdravenie slepého od narodenia. Myslím, že nás všetkých opäť dojala moc a milosrdenstvo Boha, ktorý sa nepozerá ľahostajne na ľudské nešťastie. Rád by som sa však teraz zameral na iné rysy: konkrétne na to, aby sme videli, že keď kresťana pohýna láska k Bohu, tiež sa nestavia ľahostajne k osudu iných ľudí a takisto sa vie správať ku všetkým s úctou. Ak však táto láska začne živoriť, hrozí nebezpečenstvo fanatického a nemilosrdného vpádu do svedomia druhých.

Ako šiel – hovorí sa v Evanjeliu – videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9, 1). Ježiš, ktorý ide okolo. Veľakrát som žasol nad týmto jednoduchým spôsobom rozprávania o Božom milosrdenstve. Ježiš ide okolo a ihneď spozoruje utrpenie. Naopak, všimnite si, aké odlišné boli v tej chvíli myšlienky jeho učeníkov, keď sa ho pýtajú: Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý? (Jn 9, 2).

Nespravodlivé posudzovanie

Nesmie nás udivovať, že mnoho ľudí, a dokonca i tí, ktorí sa považujú za kresťanov, sa správa podobným spôsobom; skôr ako na čokoľvek iné myslia na zlé veci. Predpokladajú niečo bez dôkazu, a nielenže si to myslia, ale tento predčasný úsudok sa aj odvážia vysloviť nahlas pred druhými.

Správanie učeníkov by sa dalo označiť, mierne povedané, za nehanebné. V tamojšej spoločnosti jestvovali — a jestvujú i dnes, lebo v tomto ohľade sa len málo zmenilo — určití ľudia, farizeji, ktorí z tohto postoja urobili normu. Len si spomeňte, ako ich Ježiš obžalúva: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: Je posadnutý zlým duchom. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov! (Mt 11, 18-19).

Systematické útoky na dobrú povesť, znevažovanie bezúhonného konania — takúto uštipačnú a zraňujúcu kritiku musel vytrpieť Ježiš Kristus, a nezriedka niektorí uplatňujú rovnakú metódu aj voči tým, ktorí – síce si vedomí svojich logických a prirodzených nedostatkov a osobných omylov, častých a kvôli ľudskej slabosti neodmysliteľných – túžia nasledovať Učiteľa. Avšak skúsenosť s onými skutočnosťami nás nesmie viesť k ospravedlňovaniu hriechov a priestupkov – s podozrivým pochopením ich nazývajú klebetami — voči dobrému menu kohokoľvek. Ježiš síce vraví, že ak pána domu nazvali Belzebulom, nemožno očakávať, že domáci dopadnú lepšie (Porov. Mt 10, 25), ale tiež vysvetľuje, že kto by povedal svojmu bratovi: ‚Ty bohapustý blázon,’ pôjde do pekelného ohňa (Mt 5, 22).

Odkiaľ sa berie toto nespravodlivé posudzovanie druhých? Vyzerá to, akoby niektorí ľudia neustále nosili na očiach klapky, ktoré im skresľujú videnie. Zo zásady pochybujú, že existuje bezúhonnosť, alebo aspoň neustály boj o dobré správanie sa. Všetko posudzujú podľa seba, a ako hovorí jedna stará filozofická poučka: ad modum percipientis — podľa prijímateľa; na základe ich predtým získanej deformácie. Pre takýchto aj ten najúprimnejší postoj – napriek všetkému – odzrkadľuje vlka v ovčom rúchu. „Keď jasne odhalia pred sebou dobro, píše svätý Gregor Veľký, sliedia, aby zistili, či sa v ňom predsa len neskrýva nejaké zlo (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 6, 22 (PL 36, 243))“.

Ľuďom, u ktorých sa spomínaná deformácia premenila takmer na druhú prirodzenosť, len ťažko vysvetlíme, že ľudskejšie a pravdivejšie je zmýšľať o blížnych dobre. Svätý Augustín odporúča nasledujúcu radu: „Snažte sa získať cnosti, ktoré podľa vás chýbajú vašim bratom, a potom už nebudete vidieť ich chyby, lebo ich nebudete mať ani vy sami (Sv. Augustín, Enarratio in Psalmum, 30, 2, 7 (PL 36, 243))“. Pre niektorých je však tento spôsob totožný s naivitou; oni sú väčší realisti, viac si zakladajú na úsudku.

Z predsudku urobiac normu pre úsudok, urážajú kohokoľvek ešte predtým, než si vypočujú argumenty. Potom, nezaujato dobrácky, dajú poškodenému možnosť brániť sa: proti akejkoľvek morálke a právu, keďže namiesto toho, aby sami znášali bremeno skúšky ich predpokladaného omylu, udeľujú nevinnému privilégium môcť si dokázať svoju nevinu.

Nebol by som úprimný, keby som sa vám nepriznal, že predchádzajúce úvahy sú niečím viac ako len nejakým letmým výňatkom z traktátov o práve či morálke. Opierajú sa o skúsenosť, ktorú zažilo nemálo ľudí na vlastnej koži; oni a mnoho iných bolo často a po dlhé roky terčom ohovárania, nactiutŕhania a klebiet. Božia milosť a mierna povaha však spôsobili, že to v nich nezanechalo ani najmenšiu stopu zatrpknutosti. Mihi pro minimo est, ut a vobis iudicer – No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy (1 Kor 4, 3), mohli by povedať spolu so svätým Pavlom. Niekedy, použijúc ľudový výraz, by dodali, že im to bolo úplne ukradnuté. Taká je pravda.

Na druhej strane nemôžem poprieť, že mi spôsobuje zármutok človek, ktorý neprávom napadne dobré meno druhého, lebo nespravodlivý útočník tým ničí sám seba. A trpím aj kvôli toľkým iným ľuďom, ktorí zoči-voči svojvoľným a prehnaným obvineniam nechcú veriť vlastným ušiam; sú zdesení a neveria, že by to bolo vôbec možné. Myslia na to, či to všetko nie je len nočná mora.

Pred niekoľkými dňami sme vo Svätej omši čítali príbeh o Zuzane, čistej žene, ktorá bola dvoma chlipnými starcami nepravdivo obvinená z nemravnosti. Zuzana zakvílila a povedala: Úzkosť ma zviera z každej strany: veď ak to urobím, bude mi to smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašim rukám! (Dan 13, 22). Koľkokrát úskoky závistníkov a intrigánov vystavia mnoho čistých ľudí rovnakej situácii! Predloží sa im takáto alternatíva: buď uraziť Pána, alebo nechať očierniť svoje meno. Jediným vznešeným a dôstojným riešením, ktoré je však zároveň krajne bolestným, je rozhodnúť sa ako Zuzana: Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk, než zhrešiť pred Pánovou tvárou (Dan 13, 23).

Právo na súkromie

Vráťme sa však ešte k príbehu o uzdravení slepého od narodenia. Ježiš svojim učeníkom odpovedal, že toto nešťastie nie je dôsledkom hriechu, ale príležitosťou, aby sa ukázala Božia moc. A s nádhernou jednoduchosťou rozhodne, aby slepý videl.

No v tej chvíli sa pre toho človeka začína spolu so šťastím i trápenie. Ľudia ho nenechajú na pokoji. Najskôr sú to susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať (Jn 9, 8). Evanjelium nám nespomína, že by sa boli zaradovali; naopak, nemohli tomu uveriť, napriek tomu že slepý nástojí, že je to on, a že ten, čo predtým nevidel a teraz vidí, je ten istý. Namiesto toho, aby mu dovolili spokojne sa tešiť z prijatej milosti, odvedú ho k farizejom, ktorí sa ho znova pýtajú, ako sa to stalo. A on po druhý raz odpovedá: Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím (Jn 9, 15).

Farizeji však chcú dokázať, že to, čo sa stalo – veľké dobrodenie a veľký zázrak – sa nestalo. Niektorí sa uchyľujú k úbohým, pokryteckým a málo objektívnym argumentom: uzdravil v sobotu, a keďže v sobotu je pracovať zakázané, zázrak popierajú. Iní zahajujú to, čo by sa dnes nazvalo vyšetrovaním. Idú za rodičmi slepého: Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí? (Jn 9, 15). Strach pred mocnými spôsobuje, že odpovedajú návrhom, ktorý spĺňa všetky podmienky vedeckej metódy: Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba (Jn 9, 20-21).

Tí, čo realizujú toto vyšetrovanie, nemôžu uveriť, pretože nechcú uveriť: Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: …my vieme, že ten človek – Ježiš Kristus – je hriešnik (Jn 9, 24).

Pár slovami nám rozprávanie svätého Jána ukazuje príklad hrubého zneužitia moci voči základnému právu, ktoré prirodzene patrí každému človeku: právu, aby sa s ním zaobchádzalo s úctou.

Táto téma je stále aktuálna. Ani v dnešnej dobe by nebolo ťažké ukázať prípady agresívnej zvedavosti, ktorá vedie k chorobnému sliedeniu v súkromnom živote druhých. Aj minimálny zmysel pre spravodlivosť vyžaduje, dokonca i pri vyšetrovaní pravdepodobného priestupku, opatrnosť a zdržanlivosť, aby sa nepovažovalo za isté to, čo je iba možnosťou. Jasne rozlišujeme, do akej miery by sa chorobná zvedavosť rozpitvávať niečo, čo nielenže nie je priestupkom, ale dokonca môže byť chvályhodným činom, mala považovať za zvrátenosť.

Proti predavačom podozrení, ktorí organizujú obchod s intímnou sférou ľudí, je nutné hájiť dôstojnosť každého človeka, jeho právo na to, aby sa o ňom mlčalo. Táto obhajoba je vecou všetkých poctivých ľudí, kresťanov i nekresťanov, lebo ide o spoločnú hodnotu: legitímne rozhodnutie človeka byť samým sebou, nevystavovať sa na obdiv, udržať rodinné radosti, problémy a ťažkosti ako niečo čisto dôverné; a predovšetkým, môcť konať dobro bez divákov, pomáhať núdznym z čistej lásky, bez povinnosti tieto skutky služby druhým zverejňovať, a ešte menej, odhaľovať intimitu svojej duše pred nediskrétnymi, zlomyseľnými pohľadmi ľudí, pre ktorých vnútorný život neznamená, a ani nechcú, aby znamenal, nič viac než len podnet k bezbožnému výsmechu.

Aké ťažké sa je však od tejto sliedičskej agresivity oslobodiť! Pretože spôsoby, ako nenechať človeka na pokoji, sa len znásobili. Mám na mysli jednak technické prostriedky, ale takisto aj celý rad bežne prijímanej argumentácie, ktorej je len ťažko čeliť, ak si želáme zachovať dobré meno. Takto sa niekedy napríklad vychádza z pohľadu, že celý svet koná zle; a v rámci tohto pomýleného spôsobu rozmýšľania sa nevyhnutne zjavuje meaculpizmus (Mea culpa — moja vina, pozn. prekl.), sebakritika. Ak niekto na seba nenahádže tony blata, usudzuje sa, že okrem toho, že je nielen beznádejne zlý, je aj pokrytecký a samoľúby.

Príležitostne sa postupuje iným spôsobom. Ten, kto očierňujúco hovorí alebo píše, je ochotný pripustiť, že ste čestným jedincom, avšak že iní asi nie, a môže sa stať, že o vás rozšíria, že ste ničomník: ako dokážete, že ním nie ste? Alebo vám povedia: „Neúnavne tvrdíte, že vaše konanie je bezúhonné, šľachetné, priame. Neprekážalo by vám znovu to zvážiť, aby sa preverilo, či to nie je naopak a ono je predsa len špinavé, nízke a pokrivené?“

Nie sú to vymyslené príklady. Som presvedčený, že každá osoba, alebo len trochu známejšia inštitúcia by vedela vymenovať ďalšie príklady. V niektorých oblastiach sa vytvorilo nesprávne zmýšľanie, že verejnosť, národ — nech už to nazveme akokoľvek – má právo poznať a tlmočiť aj tie najintímnejšie podrobnosti zo života iných.

Dovoľte mi teraz pár slov o niečom, čo je veľmi blízke môjmu srdcu. Už vyše tridsať rokov som mnohorakým spôsobom hovoril a písal, že Opus Dei nesleduje žiadne časné ani politické ciele; že medzi ľuďmi všetkých rás, spoločenských podmienok a krajín chce jedine a výlučne šíriť poznanie a praktizovanie Kristovho spasiteľského učenia: prispievať, aby bolo na zemi viac Božej lásky, a vďaka tomu i viac pokoja a spravodlivosti medzi ľuďmi, deťmi jediného Otca.

Tisíce – milióny – ľudí na celom svete to pochopili. Iní, v oveľa menšom počte, z nejakých dôvodov, zdá sa, že nie. A hoci sú môjmu srdcu bližší tí prví, ctím si a milujem aj tých druhých, pretože všetci majú dôstojnosť hodnú úcty a obdivu a všetci sme povolaní k sláve Božích detí.

Nikdy však nechýba určitá sektárska menšina, ktorá nerozumie tomu, čo ja a toľko iných ľudí miluje, a chcela by, aby sme jej to vysvetlili v zhode s ich mentalitou: výlučne politickou, vzdialenou nadprirodzenému chápaniu vecí, usilujúcou sa len a len o vyváženosť záujmov a tlakov skupín. A ak nedostanú vysvetlenie aké si predstavovali, teda mylné a chytrácky prispôsobené ich vlastnému vkusu, budú si aj naďalej myslieť, že nám ide o klamstvo, utajovanie a nekalé plány.

Dovoľte, aby som vám prezradil, že mi takéto prípady nespôsobujú ani smútok, ani starosti. Skôr by som povedal, že ma zakaždým pobavia, teda keby sa dalo povzniesť nad tým, že je to urážka blížneho a donebavolajúci hriech. Som Aragónčan, a už z prirodzenosti svojej povahy milujem úprimnosť: a pociťujem inštinktívny odpor voči všetkému, čo zaváňa tajnostkárstvom. Vždy som sa snažil hovoriť pravdu, bez nadradenosti a pýchy, hoci tí, ktorí očierňovali, boli nevychovaní, arogantní, nepriateľskí a bez najmenšej štipky ľudskosti.

Často mi prichádzala na um odpoveď slepého od narodenia, keď sa ho farizeji už po nevedno koľký krát pýtali, ako sa stal ten zázrak: Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi? (Jn 9, 27).

Liečivá masť na oči

Hriech farizejov nespočíval v tom, že nevideli v Kristovi Boha, ale v tom, že sa dobrovoľne uzavreli do seba; že nedovolili Ježišovi, ktorý je svetlo, aby im otvoril oči (Porov. Jn 9, 39-41). Takáto tvrdošijnosť sa potom bezprostredne premieta na živote a vzťahoch s našimi blížnymi. Farizej, ktorý sám seba považuje za svetlo a ktorý nepripustí, aby mu Boh otvoril oči, je ten istý, čo sa k svojmu blížnemu správa povýšenecky a nespravodlivo: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik (Lk 18, 11) – modlí sa. A keď slepý od narodenia nástojí na tom, že sa chce držať pravdy o svojom zázračnom uzdravení, urazia ho: Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?! A vyhnali ho von (Jn 9, 34).

Medzi tými, čo nepoznajú Krista, je veľa čestných ľudí, ktorí sa vďaka základnej ohľaduplnosti dokážu správať s citom: sú úprimní, srdeční, vychovaní. Ak ani oni, ani my nebudeme brániť Kristovi, aby vyliečil slepotu, ktorá ešte stále zakrýva naše oči; ak dovolíme, aby Pán na ne naniesol blato, ktoré sa v jeho rukách mení na liečivú masť, pochopíme časné a vytušíme večné skutočnosti v novom svetle, vo svetle viery: získame čistý pohľad.

Toto je kresťanské povolanie: plnosť lásky, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (1 Kor 13, 4-7).

Kristova láska nie je iba náklonnosťou vo vzťahu k blížnemu a neobmedzuje sa len na záľubu v ľudomilnosti. Láska, ktorú Boh vlieva do duše, pretvára zvnútra náš rozum a vôľu: kladie nadprirodzený základ pre priateľstvo a radosť z konania dobra.

Poďme teraz rozjímať nad scénou uzdravenia chromého, ktorú nám rozprávajú Skutky apoštolov. Peter a Ján vystupujú do chrámu a keď prechádzajú popri chrámovej bráne, nájdu tam sedieť človeka, chromého od narodenia. Všetko pripomína oné uzdravenie slepého. Lenže teraz si však už učeníci nemyslia, že nešťastie spôsobili osobné hriechy chromého alebo chyby jeho rodičov. Povedia mu: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! (Sk 3, 6). Predtým šírili nepochopenie, teraz milosrdenstvo; predtým nerozvážne posudzovali, teraz v Pánovom mene zázračne uzdravujú. Vidíte, vždy je to Kristus, ktorý ide okolo! Kristus, ktorý je ešte stále tu, ktorý prechádza ulicami a námestiami sveta prostredníctvom svojich učeníkov — kresťanov: vrúcne ho prosím, aby prešiel dušou niektorých z tých vás, ktorí ma v tejto chvíli počúvate.

Úcta a láska

Na začiatku nás prekvapil postoj Ježišových učeníkov k slepému od narodenia, lebo odráža jedno nešťastné príslovie: „Zmýšľaj zle a nebudeš ďaleko od pravdy!“ Neskôr, keď lepšie spoznajú Učiteľa, keď si uvedomia, čo znamená byť kresťanom, ich názory vychádzajú z porozumenia.

„V každom človeku, píše svätý Tomáš Akvinský, jestvuje nejaký aspekt, kvôli ktorému ho iní môžu považovať za vyššieho, v zhode so slovami apoštola: v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. (Flp 2,3) Na základe toho si všetci ľudia majú vzájomne preukazovať úctu (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, 103)“. Pokora je cnosť, ktorá nám umožňuje pochopiť, že prejavy úcty k osobe — k jej cti, k jej dobrej viere, k jej súkromiu — nie sú iba vonkajšími prejavmi spoločenskej zdvorilosti, ale prvými prejavmi lásky a spravodlivosti.

Kresťanská láska sa neobmedzuje len na materiálnu pomoc ľuďom v núdzi, ale predovšetkým smeruje k úcte a pochopeniu každého jednotlivca ako takého, s jeho neodňateľnou dôstojnosťou človeka a dieťaťa Stvoriteľa. Preto útoky na osobu, na jej povesť a na jej česť vypovedajú o tom, že ten, kto sa ich dopúšťa, nevyznáva alebo nepraktizuje niektoré pravdy našej kresťanskej viery a v každom prípade svedčia o nedostatku naozajstnej lásky k Bohu. „Láska, ktorou milujeme Boha a blížneho, je jedna a tá istá cnosť, pretože dôvod, prečo milujeme blížneho, je práve Boh, a v blížnom vlastne milujeme samotného Boha (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, 103)“.

Dúfam, že si z tejto chvíle rozhovoru v Pánovej prítomnosti budeme schopní vyvodiť veľmi konkrétne závery. V prvom rade by to malo byť predsavzatie neposudzovať druhých; neuraziť ich dokonca ani len pochybnosťou; udusiť zlo hojnosťou dobra a v našom okolí rozsievať úprimné spolunažívanie, spravodlivosť a pokoj.

A urobme aj rozhodnutie nebyť nikdy smutní, keď bude naše poctivé správanie inými nesprávne pochopené; keď bude dobro, ktoré sa s neustálou Pánovou pomocou snažíme konať, vysvetľované prekrútene; keď nám neoprávneným posúdením našich zámerov budú pripisovať zlé úmysly, falošnosť a predstieranie. Odpusťme vždy, s úsmevom na perách. Hovorme jasne a bez nevraživosti, ak si myslíme, že nám naše svedomie diktuje hovoriť. A nechajme všetko v rukách nášho Boha Otca, s božským mlčaním — Iesus autem tacebat – ale Ježiš mlčal (Mt 26, 63), aj keby sa jednalo o akokoľvek hrubé a nehanebné osobné útoky. Usilujme sa jedine o to, konať dobré skutky a on sa už postará, aby svietili pred ľuďmi (Mt 5, 16).

Táto kapitola v inom jazyku