Nanebovstúpenie Pána

Dnešná liturgia nám ukazuje ešte jedno, posledné tajomstvo Ježišovho života medzi ľuďmi: jeho Nanebovstúpenie. Od Ježišovho narodenia v Betleheme sa udialo veľa vecí: našli sme ho v jasliach, obdivovali prostredníctvom pastierov i kráľov; rozjímali sme o ňom počas jeho dlhých rokov tichej práce v Nazarete; sprevádzali sme ho na cestách po Palestíne, keď ohlasoval ľuďom Božie kráľovstvo a všetkým dobre robil. A neskôr, v dňoch jeho umučenia, sme trpeli pri pohľade, ako ho obviňujú a s akou krutosťou s ním zaobchádzajú, s koľkou nenávisťou ho pribíjajú na kríž.

Po bolesti nasledovala žiarivá radosť zo Vzkriesenia. Aký jasný a pevný základ pre našu vieru! Už niet dôvodu pochybovať. Ale možno sme, podobne ako Apoštoli, ešte slabí a dnes, v deň Nanebovstúpenia sa Krista pýtame: Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela? (Sk 1, 6). To už teraz definitívne zmiznú všetky naše nejasnosti a úbohosť?

Pán nám odpovedá tým, že vystupuje na nebesia. Tak ako apoštoli, aj my ostávame užasnutí i smutní zároveň, keď vidíme, že nás opúšťa. V skutočnosti však vôbec nie je ľahké zvyknúť si na fyzickú neprítomnosť Ježiša. Dojíma ma, keď si uvedomujem, že v tomto uchvátení lásky Kristus odchádza i zostáva; odchádza do neba a odovzdáva sa nám ako pokrm v Svätej hostii. Veľmi nám však chýba jeho ľudské slovo, jeho správanie, pohľad, úsmev, konanie dobra. Chceli by sme sa znovu na neho zblízka pozerať, ako si unavený po ťažkej ceste sadá pri studni (Porov. Jn 4, 6), ako plače nad Lazárom (Porov. Jn 11, 35), ako sa dlho modlí (Porov. Lk 6, 12), ako mu prišlo ľúto zástupov (Porov. Mt 15, 32; Mk 8, 2).

Vždy mi pripadalo logické a napĺňalo ma radosťou, že Najsvätejšie Človečenstvo Ježiša Krista vstupuje do slávy Otca, no myslím si tiež, že istý smútok, vlastný dňu Nanebovstúpenia je dôkazom lásky, ktorú cítime k Ježišovi, Nášmu Pánovi. On, pravý Boh, sa stal človekom, dokonalým človekom, telom z nášho tela a krvou z našej krvi. A teraz od nás odchádza, aby mohol vystúpiť do neba. Akože by sa nám za ním nemalo cnieť?

Stretnutie s Ježišom Kristom v Chlebe a Slove

Ak dokážeme kontemplovať tajomstvo Krista, ak sa na neho budeme snažiť hľadieť čistými očami, uvedomíme si, že aj dnes je možné dôverne sa k nemu priblížiť, a to telesne i duchovne. Kristus nám k tomu jasne vyznačil cestu: prostredníctvom Chleba a prostredníctvom Slova, tým, že sa budeme živiť Eucharistiou, že ho budeme poznávať a plniť to, čo nás prišiel naučiť, že sa s ním budeme zhovárať v modlitbe. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 56). Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého (Jn 14, 21).

Nie sú to iba sľuby. Je to podstata a realita skutočného života: života milosti, ktorý nás vedie k osobnému a bezprostrednému styku s Bohom. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske (Jn 15, 10). Toto Ježišovo ubezpečenie, ktoré vyriekol pri Poslednej večeri, je tým najlepším úvodom k sviatku Nanebovstúpenia. Kristus vedel, že je potrebné, aby odišiel, pretože po Nanebovstúpení tajomným spôsobom — ktorý my nie sme schopní pochopiť — príde v novom vyliatí lásky tretia osoba Najsvätejšej Trojice: hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám (Jn 16, 7).

Odišiel a poslal nám Ducha Svätého, ktorý vedie a posväcuje naše duše. Tým, že v nás Tešiteľ pôsobí, potvrdzuje to, čo nám zvestoval Kristus: že sme Božie deti, že sme nedostali ducha otroctva, aby sme sa museli zasa báť, ale Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče! (Porov. Rim 8, 15)“.

Vidíte? Je to pôsobenie Božskej Trojice v našich dušiach. Každý kresťan má prístup k Bohu, prebývajúcemu v jeho najvnútornejšom bytí, ak odpovie na milosť, ktorá nás vedie k zjednoteniu sa s Kristom v Chlebe a Slove, v Najsvätejšej hostii a v modlitbe. Cirkev nám každodenne ponúka na zamyslenie túto skutočnosť živého Chleba a venuje jej ďalšie dva významné sviatky liturgického roka: Zelený štvrtok a slávnosť Božieho Tela. Dnes, na sviatok Nanebovstúpenia sa pristavíme pri vzťahu k Ježišovi a budeme pozorne načúvať jeho Slovu.

Život modlitby

a modlím sa k Bohu môjho života (Ž 41, 9). Ak je Boh pre nás životom, nech nás neprekvapuje, že celý náš kresťanský život by mal byť pretkaný modlitbou. Nepredstavujme si však modlitbu ako jednorazový akt, ktorý sa vykoná a potom sa naň zabudne. Spravodlivý v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1, 2). Ráno myslím na teba (Porov. Ž 63, 7) a večer sa vznáša moja modlitba k tebe ako kadidlo (Porov. Ž 14, 12). Celý deň môže byť pre nás časom modlitby: od večera do rána a od rána do večera. Sväté písmo nám dokonca pripomína, že aj spánok má byť modlitbou (Porov. Dt 6, 6-7).

Spomeňte si na to, čo o Ježišovi rozprávajú Evanjeliá. Niekedy strávil celú noc v dôvernom rozhovore so svojím Otcom. Akou láskou napĺňala učeníkov postava modliaceho sa Krista! A keď sledovali, ako sa ich Učiteľ neustále modlí, poprosili ho: Domine, doce nos orare (Lk 11, 1), Pane, nauč nás modliť sa.

Svätý Pavol na všetky strany šíri živý príklad Krista. Oratione instantes (Rim 12, 12), buďte v modlitbe vytrvalí. A svätý Lukáš majstrovským ťahom vykresľuje správanie prvých učeníkov: všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1, 14).

Charakterová pevnosť dobrého kresťana sa s pomocou milosti kalí vo vyhni modlitby. Ale pokrm modlitby, keďže má byť životom, nerozvíja sa len jedným smerom. Ľudské srdce zvyčajne nájde úľavu v slovách, v ústnych modlitbách, ktoré nás naučil sám Boh — Otče náš, alebo jeho anjeli — Zdravas Mária. Inokedy si pomôžeme starými, osvedčenými modlitbami, do ktorých je vliata zbožnosť miliónov bratov vo viere: sú to liturgické modlitby — lex orandi — ktoré sa zrodili z vášne zamilovaného srdca, ako napríklad známe mariánske antifóny: Sub tuum praesidium… Pod tvoju ochranu, Memorare… Spomeň si, svätá Panna Mária, Salve Regina… Zdravas kráľovná.

Pri ďalších príležitostiach nám postačia dve či tri slová, vyslané k Pánovi ako šíp, iaculata: strelné modlitby, ktoré sa môžeme naučiť pozorným čítaním o Kristovom živote. Domine, si vis, potes me mundare (Mt 8, 2), Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť; Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te (Jn 21, 17), Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád; Credo, Domine, sed adiuva incredulitatem meam (Mk 9, 24), Verím, Pane, pomôž mojej nevere!; Domine, non sum dignus (Mt 8, 8), Pane, nie som hoden; Dominus meus et Deus meus (Jn 20, 28), Pán môj a Boh môj!… Môžu to však byť aj iné krátke a vrúcne slovné spojenia, ktoré vytrysknú z vnútornej horlivosti duše ako reakcia na konkrétnu situáciu.

Okrem toho, základom nášho života modlitby by malo byť niekoľko chvíľ, ktoré každodenne venujeme výlučne stretnutiu s Bohom: chvíle rozhovoru bez hluku slov, pred Svätostánkom, vždy keď je to možné, aby sme Pánovi prejavili vďačnosť za to, že nás tam čaká — taký sám! — už dvadsať storočí. Rozjímavá modlitba je rozhovor s Bohom od srdca k srdcu, na ktorom sa zúčastňuje celá duša: rozum i predstavivosť, pamäť i vôľa; je to meditácia, ktorá prispieva k tomu, že sa nášmu úbohému ľudskému a bežnému životu pridáva nadprirodzená hodnota.

Vďaka týmto chvíľam rozjímania, ako aj vďaka ústnym a strelným modlitbám, budeme schopní celkom prirodzene a bez okázalosti premeniť celý náš deň na jedno nepretržité vzdávanie chvály Bohu. Budeme v jeho prítomnosti zotrvávať tak, ako zamilovaní neustále myslia na milovanú osobu; a všetky naše činnosti — aj tie najmenej významné — sa naplnia nadprirodzenou účinnosťou.

A preto keď sa kresťan vydá na túto cestu nepretržitého styku s Pánom — je to cesta je pre všetkých, nielen pre privilegovaných — jeho vnútorný život sa rozvíja, je istejší a pevnejší, a v človeku sa utvrdí odhodlanie neustať v boji — priateľskom ale zároveň náročnom, aby až do konca splnil Božiu vôľu.

A prostredníctvom života modlitby môžeme pochopiť aj ďalší aspekt, ktorý nám odhaľuje dnešný sviatok: apoštolát, teda uskutočňovanie Kristovho poverenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom krátko pred Nanebovstúpením: budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme (Sk 1, 8).

Apoštolát – spoluúčasť na diele vykúpenia

Nádherná prirodzenosť Božích vecí spôsobuje, že kontemplatívna duša prekypuje apoštolskou horlivosťou. Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň (Ž 38, 4). Aký iný oheň by to bol, ak nie ten, o ktorom hovorí Kristus: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul (Lk 12, 49). Oheň apoštolátu, ktorý naberá silu v modlitbe: neexistuje žiaden lepší prostriedok, ktorým by sa do každého kúta zeme mohla šíriť táto vojna pokoja, do ktorej je povolaný každý kresťan, aby dopĺňal, čo chýba Kristovmu utrpeniu (Kol 1, 24).

Ako sme už povedali, Ježiš vystúpil na nebesia. Ale kresťan sa s ním môže stýkať v modlitbe a Eucharistii tak, ako sa s ním stýkalo prvých Dvanásť apoštolov, môže roznecovať svoju apoštolskú horlivosť, aby spolu s ním uskutočňoval spoluvykupiteľskú službu, zasievaním pokoja a radosti. A aby slúžil, pretože apoštolát nie je nič iného. Ak sa budeme spoliehať len na svoje vlastné sily, v nadprirodzenej oblasti nedosiahneme nič — ako Božie nástroje však dosiahneme všetko: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje (Flp 4, 13). Boh sa vo svojej nekonečnej dobrote rozhodol, že použije tieto nevhodné nástroje. To znamená, že apoštol nemá iný cieľ než nechať konať Pána, tým, že sa mu dá úplne k dispozícii, aby Boh mohol uskutočňovať — prostredníctvom svojich stvorení, skrze vyvolené duše — svoje vykupiteľské dielo.

Apoštol je kresťan, ktorý je vštepený do Krista, stotožnený s Kristom prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista birmovaním; povolaný slúžiť Bohu svojou činnosťou vo svete na základe všeobecného kňazstva pokrstených, ktoré mu svojím spôsobom dáva účasť na kňazstve Kristovom. Aj keď sa toto všeobecné kňazstvo vo svojej podstate odlišuje od účasti, ktorú má služobné kňazstvo, predsa umožňuje veriacim, aby sa zúčastňovali na kulte Cirkvi, aby pomáhali iným ľuďom na ich ceste k Bohu, svedectvom slova a príkladom, modlitbou a pokáním.

Každý z nás má byť ipse Christus, sám Kristus. On je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5) a my sa s ním zjednocujeme, aby sme s ním všetko obetovali Otcovi. Naše povolanie Božích detí uprostred sveta od nás vyžaduje, aby sme nehľadali iba svoju vlastnú svätosť, ale aby sme kráčali po cestách tejto zeme a premieňali ich na príležitosti, ktoré — napriek všetkým prekážkam — budú privádzať duše k Pánovi; aby sme sa ako bežní občania zúčastňovali na všetkých pozemských aktivitách, aby sme sa stali kvasom (Porov. Mt 13, 33), ktorý prekvasí celé cesto (Porov. 1 Kor 5, 6).

Kristus vystúpil na nebesia, ale všetkým počestným ľudským skutočnostiam zanechal konkrétnu možnosť: byť vykúpené. Svätý Gregor Veľký prenikavým spôsobom zhrnul túto veľkú kresťanskú tému: Ježiš teda odchádza tam, odkiaľ pochádza, a vracia sa odtiaľ, kde naďalej zostáva. Vlastne vo chvíli, keď vystupoval na nebesia, zjednotil svojím Božstvom nebo i zem. V dnešný sviatok je vhodné slávnostne zdôrazniť skutočnosť, že bol zrušený výrok o našom odsúdení, rozsudok, ktorý nás podriaďoval porušeniu. Prirodzenosť, ktorej boli určené slová: prach si a na prach sa obrátiš, (Gn 3,19) dnes celá vystúpila s Kristom do neba (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 29, 10 (Pl 76, 1218)).

Preto budem vždy neúnavne opakovať, že svet je možné posväcovať, a že táto úloha sa týka osobitne nás kresťanov, tým, že ho budeme očisťovať od príležitostí k hriechu, ktorým ho my ľudia poškvrňujeme, a že ho budeme ponúkať Pánovi ako duchovnú obetu, predkladanú a zušľachťovanú Božou milosťou a naším úsilím. Naozaj nie je možné povedať, že by existovali ušľachtilé skutočnosti, ktoré by mali výlučne svetský charakter, odkedy sa Slovo Božie znížilo k tomu, že v plnosti prijalo ľudskú prirodzenosť a posvätilo zem svojou prítomnosťou a prácou svojich rúk. To veľké poslanie, ktoré sme dostali pri krste, je spoluvykúpenie. Kristova láska nás ženie (Porov. 2 Kor 5, 14), aby sme vzali na svoje plecia časť tejto Božskej úlohy na spáse duší.

Pozrite sa, vykúpenie, ktoré bolo dokonané, keď Ježiš zomrel v hanbe a sláve kríža, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo (1 Kor 1, 23), sa bude z vôle Božej uskutočňovať aj naďalej, až kým nepríde Pánova hodina. Nie je možné žiť podľa Ježišovho Srdca a pritom sa necítiť byť poslaný, tak ako on, peccatores salvos facere (1 Tim 1, 15), zachrániť všetkých hriešnikov, a presvedčení, že my sami potrebujeme každý deň viac dúfať v Božie milosrdenstvo. Odtiaľ pramení naliehavá túžba považovať sa za spoluvykupiteľov spolu s Kristom, spolu s ním zachraňovať všetky duše, pretože sme a chceme byť ipse Christus, sám Kristus, a on vydal seba samého ako výkupné za všetkých (1 Tim 2, 6).

Máme teda pred sebou veľkú úlohu. Nemôžeme zostať pasívni, lebo Pán nám jasne povedal: obchodujte, kým sa nevrátim (Lk 19, 13). Pri očakávaní Pána, ktorý sa vráti, aby sa naplno ujal svojho kráľovstva, nemôžeme ostať sedieť so založenými rukami. Šírenie Božieho kráľovstva nie je len oficiálnou úlohou tých členov Cirkvi, ktorí Krista reprezentujú na základe posvätnej moci, čo od neho dostali. Vos autem estis corpus Christi (1 Kor 12, 27), vy ste tiež Kristovo telo — odkazuje nám Apoštol, s jasným príkazom obchodovať až do konca.

Toľko toho ešte treba urobiť. Neurobilo sa snáď nič za posledných dvadsať storočí? V priebehu oných dvadsiatich storočí sa urobilo veľa; nezdá sa mi ani objektívne ani čestné, keď niektorí ľudia chcú znevažovať prácu našich predchodcov. Za dvadsať storočí sa vykonal veľký kus práce a častokrát aj veľmi dobre. Inokedy sa ľudia dopustili chýb, krokov vedúcich späť. A takisto aj dnes dochádza k tomu, že ustupujú, že sa boja, že sú ustráchaní, no súčasne nechýba ani odvaha a veľkodušnosť. Ľudská rodina sa však neustále obnovuje; a v každej generácii je potrebné pokračovať v snahe pomôcť človeku odhaliť veľkosť jeho povolania Božieho dieťaťa; je nutné vštepovať príkaz lásky ku Stvoriteľovi a k blížnemu.

Kristus nám definitívne ukázal cestu tejto lásky k Bohu: apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. Vnútorný život sa nedá oddeliť od apoštolátu, tak ako nie je možné oddeľovať v Kristovi jeho podstatu Bohočloveka od jeho funkcie Vykupiteľa. Slovo sa chcelo stať telom, aby spasilo ľudstvo, aby sa s ním všetci stali jedno. To je dôvod jeho príchodu na svet: pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies — ako sa modlíme v Kréde.

Apoštolát je pre kresťana druhou prirodzenosťou; nie je to niečo extra, niečo navyše, čo sa pridáva k jeho každodennej činnosti, k jeho profesionálnym povinnostiam. Opakujem to neustále odvtedy, čo Pán chcel, aby vzniklo Opus Dei. Ide o to, aby sme posväcovali našu každodennú prácu, posväcovali samých seba v tejto práci a posväcovali iných vykonávaním svojho povolania, každý vo svojej vlastnej životnej situácii.

Apoštolát je pre kresťana niečo ako dýchanie: Božie dieťa nemôže žiť bez tohto duchovného pulzu. Dnešný sviatok nám pripomína, že horlivosť za duše je láskyplným príkazom Pána, ktorý nás vystupujúc do svojej slávy posiela ako svojich svedkov do celého sveta. Naša zodpovednosť je veľká, pretože byť Kristovým svedkom viac ako čokoľvek iné predpokladá snahu konať podľa jeho učenia a bojovať o to, aby naše správanie pripomínalo Ježiša, aby vyvolávalo jeho láskavú osobnosť. Musíme sa správať tak, aby druhí pri pohľade na nás mohli povedať: to je kresťan, lebo v ňom niet nenávisti, lebo má pochopenie, lebo nie je fanatik, lebo vie ovládať svoje pudy, lebo je obetavý, lebo dokazuje, že je človekom pokoja, lebo miluje.

Pšenica a kúkoľ

Načrtol som vám ideálnu cestu kresťana, nie podľa svojich predstáv, ale podľa Kristovho učenia. Určite sa zhodneme v tom, že je to cesta šľachetná, vznešená a príťažlivá. No možno si niekto položí otázku, či je vôbec možné v dnešnej spoločnosti takto žiť.

Isteže, Pán nás povolal v čase, keď sa veľa hovorí o pokoji, pričom pokoja niet; ani v ľudských dušiach, ani v inštitúciách, ani v spoločenskom živote, ani medzi národmi. Neustále sa hovorí o rovnosti, demokracii, a v spoločnosti pribúdajú privilegované vrstvy: uzavreté, nepreniknuteľné. Povolal nás v čase, keď sa volá po porozumení, pričom žiari jeho nedostatok, dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí konajú v dobrej viere a chcú praktizovať skutky dobročinnosti — no nezabúdajme, že láska k blížnemu viac ako dávaní spočíva skôr v porozumení.

Žijeme v dobe, keď fanatici a iní radikáli — neschopní prijať odlišné názory — chcú ťažiť z toho, že obviňujú z násilia a agresie tých, ktorí sú vlastne ich obeťami. A nakoniec, Pán nás povolal v čase, keď počúvame množstvo rečí o jednote, a pritom si len ťažko môžeme predstaviť ešte väčšiu nesúdržnosť medzi samotnými katolíkmi, o ostatných ľuďoch ani nehovoriac.

Nikdy sa nevyjadrujem k veciam týkajúcich sa politiky, pretože to nie je mojou úlohou. Ak sa mám ako kňaz vysloviť k situácii súčasného sveta, postačí mi znovu sa zamyslieť nad Pánovým podobenstvom o pšenici a kúkoli. Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel (Mt 13, 24-25). Je to jasné: pole je úrodné a semeno je dobré; Pán poľa rozosial semeno umne a vo vhodnom čase; a ešte postavil aj stráž, aby chránila práve osiate pole. Ak sa neskôr objavuje kúkoľ, je to len preto, lebo nikto nezareagoval, lebo ľudia — a zvlášť kresťania — zaspali a dovolili, aby sa nepriateľ priblížil.

Keď sa potom nezodpovední sluhovia pýtajú Pána, prečo na jeho poli vyrástol kúkoľ, vysvetlenie je úplne zrejmé: inimicus homo hoc fecit (Mt 13, 28), to urobil nepriateľ! My kresťania, ktorí sme mali byť na stráži, aby sa všetky tie dobré veci, ktoré dal Stvoriteľ svetu, rozvíjali v službe pravde a dobru, my sme zaspali — žalostná lenivosť, tento náš spánok! — zatiaľ čo nepriateľ a všetci, ktorí mu slúžia, bez prestania konali. Takže už viete, ako vyrástol kúkoľ, a ako ho je všade plno!

Nie je však mojím poslaním predpovedať katastrofické scenáre. Nechcem svojimi slovami maľovať nejaký zarmucujúci a bezútešný obraz skutočnosti. Ani sa nechcem sťažovať na dobu, v ktorej z rozhodnutia Božej prozreteľnosti žijeme. Milujme tieto naše časy, pretože práve v tomto prostredí máme dosiahnuť svoje osobné posvätenie. Nepoddávajme sa naivnej a márnej nostalgii — svet predsa nikdy nebol lepší. Už od samého počiatku, odkedy sa zrodila Cirkev, keď ešte kázali prví Dvanásti, dochádzalo k násilnému prenasledovaniu, objavovali sa herézy, šírila sa lož a rozpútavala nenávisť.

Nemalo by teda zmysel popierať, že podľa všetkého sa zlu veľmi dobre darilo. Na celom Božom poli, ktorým je naša zem, a tá je Kristovým dedičstvom, vyrašil kúkoľ: čo kúkoľ, ale celá jeho záplava! Nesmieme sa nechať oklamať mýtom o trvalom a nezvratnom pokroku. Správne zameraný a usporiadaný pokrok je dobrý a Boh si želá, aby sa uskutočnil. No cení sa však ten falošný pokrok, ktorý zaslepuje oči mnohým ľuďom, pretože si častokrát neuvedomujú, že ľudstvo sa niektorými svojimi krokmi vracia späť a stráca to, čo už predtým dosiahlo.

Znovu chcem pripomenúť, že Pán nám dal svet ako dedičstvo. Preto musia byť naše duše a rozum neustále bdelé; musíme byť realisti, bez porazeneckých nálad. Len zatvrdilé svedomie, rutinou zapríčinená necitlivosť a neviazaná nerozvážnosť umožňujú prehliadať vo svete zlo, urážky voči Bohu, a niekedy nenapraviteľné škody na dušiach. Musíme byť optimisti, ale náš optimizmus má prameniť z viery v Božiu moc — a Boh bitky neprehráva. Je to optimizmus, ktorý nepochádza z ľudského pocitu uspokojenia, ani z hlúpej a domýšľavej blahosklonnosti.

Rozsievať pokoj a radosť

Čo máme teda robiť? Ako som už povedal, nejde mi o analýzu spoločenských či politických kríz, kultúrnych chorôb a deformácií. Hovorím o zle z kresťanského hľadiska, v jeho presnom význame ako urážky Boha. Kresťanský apoštolát nie je ani politickým programom, ani kultúrnou alternatívou: znamená šírenie dobra, šírenie túžby milovať, zasievanie pokoja a radosti v konkrétnych podmienkach. Je nepochybné, že z tohto apoštolátu vzíde duchovný úžitok pre všetkých: bude viac spravodlivosti, viac porozumenia, viac úcty človeka k človeku.

Okolo nás je veľa duší a my nemáme právo byť prekážkou ich večnej blaženosti. Máme povinnosť byť plnohodnotnými kresťanmi, byť svätými a nepodvádzať Boha a všetkých tých, ktorí od kresťana očakávajú príklad a slovo náuky.

Náš apoštolát musí byť založený na porozumení. Znovu zdôrazňujem, že láska k blížnemu spočíva skôr v porozumení než v dávaní. Nechcem vám zakrývať, že som na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť nepochopený. Vždy som sa snažil, aby mi ľudia porozumeli, no niektorí ma jednoducho nechceli chápať. To je ďalší dôvod, praktický a živý, aby som sa snažil porozumieť všetkým ľuďom. Naša povinnosť mať široké, všeobecné a katolícke srdce sa však neriadi len nejakými chvíľkovými podnetmi. Duch porozumenia je prejavom kresťanskej lásky dobrého Božieho dieťaťa. Pán totiž chce, aby sme boli prítomní na všetkých správnych cestách tejto zeme, aby sme rozsievali semeno bratstva — a nie kúkoľa —, semeno ospravedlnenia, odpustenia, lásky a pokoja. Nikdy nikoho nepovažujte za svojho nepriateľa.

Kresťan by mal byť vždy pripravený spolunažívať so všetkými ostatnými ľuďmi, stýkať sa s nimi a svojím prístupom im umožňovať priblížiť sa k Ježišovi Kristovi. Musí sa ochotne obetovať za všetkých blížnych, bez toho, že by medzi nimi robil rozdiely, bez toho, že by ich škatuľkoval a dával im visačky, ako keby šlo o nejaký tovar, alebo vypreparovaný hmyz. Kresťan sa nesmie oddeľovať od ostatných — bol by to úbohý a sebecký život: Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil všetkých (1 Kor 9, 22).

Keby sme vedeli žiť týmto spôsobom, keby sme dokázali preniknúť naše konanie semenom veľkodušnosti, túžby po porozumení a pokoji! Takto by vzrástla osobná nezávislosť človeka; každý jednotlivec by na seba bral zodpovednosť za úlohy, ktoré sú mu zverené v dočasných záležitostiach. Kresťan by dokázal obhajovať predovšetkým slobodu iných ľudí, aby potom mohol obhajovať aj svoju vlastnú. Mal by dostatok lásky na to, aby prijímal iných takých, akí sú — pretože každý bez výnimky sa borí so svojimi slabosťami a dopúšťa sa chýb — a s Božou milosťou a svojím jemnocitom im pomáhal prekonávať zlo, vytrhávať kúkoľ, aby sme sa mohli všetci navzájom podopierať a dôstojne žiť svoje človečenstvo a svoj stav človeka a kresťana.

Budúci život

Apoštolská úloha, ktorú Kristus zveril všetkým svojim učeníkom, má teda aj konkrétny dopad v spoločenskej oblasti. Je neprípustné myslieť si, že keď chce byť niekto kresťanom, tak sa musí svetu otočiť chrbtom a snažiť sa prekonať ľudskú prirodzenosť. Všetky, až po tie najmenšie čestné podujatia, majú svoj ľudský a Božský zmysel. Kristus ako dokonalý človek predsa neprišiel zničiť, čo je ľudské, ale zušľachtiť to, a to tým, že prijal našu ľudskú prirodzenosť s výnimkou hriechu: prišiel, aby s nami zdieľal všetky naše snaženia, všetky okrem nášho smutného dobrodružstva so zlom.

Kresťan má byť vždy pripravený posväcovať spoločnosť zvnútra, tým, že bude naplno žiť vo svete, ale nebude svetský v tom, v čom svet — nie kvôli jeho charakteristickým danostiam, ale kvôli dobrovoľným chybám a hriechu — popiera Boha a protiví sa jeho láskyplnej a spasiteľskej vôli.

Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám pripomína aj inú pravdu: že Kristus, ktorý nás povzbudzuje v našej úlohe vo svete, nás očakáva v nebi. Inými slovami: život tu na zemi, ktorý milujeme, nie je definitívny. Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce (Heb 13, 14), mesto bez zmien, mesto večné.

Snažme sa však, aby sme si Božie Slovo nevykladali úzkoprso. Náš Pán nechce, aby sme boli počas nášho pozemského putovania nešťastní, v očakávaní útechy na druhom svete. Boh chce, aby sme boli šťastní už tu, túžiac po dosiahnutí konečného šťastia, ktoré môže len on bezo zvyšku naplniť.

Rozjímanie o nadprirodzených skutočnostiach, pôsobenie milosti v našich dušiach a láska k blížnemu ako sladké ovocie Božej lásky — to všetko už na tejto zemi predstavuje predchuť neba, jeho závdavok, ktorý má každým dňom narastať. My kresťania neznesieme dvojaký život, a preto si udržiavame jednotu života, prostú a silnú, na ktorej sa zakladajú a v ktorej sa navzájom stretávajú všetky naše činnosti.

Kristus nás očakáva. Veď naša vlasť je v nebi (Flp 3, 20), ale súčasne sme v plnohodnotnými obyvateľmi tejto zeme, uprostred ťažkostí, nespravodlivosti, neporozumenia, ale aj uprostred radosti a pokoja, ktorý nám dáva vedomie, že sme milované Božie deti. Vytrvajme v službe nášmu Bohu a uvidíme, ako počtom i svätosťou narastie tá kresťanská armáda pokoja, ten národ spoluvykupiteľov. Buďme kontemplatívnymi dušami, v neustálom dialógu sa stretávajme s Pánom, v každom čase, od prvej myšlienky ráno až po poslednú večer, sústavne sa obracajúc srdcom na nášho Pána, Ježiša Krista a prichádzajúc k nemu skrze našu Matku, Preblahoslavenú Pannu Máriu, a skrze neho — k Otcovi a Duchu Svätému.

A ak napriek všetkému v našej duši pretrvávajú trpké zvyšky smútku po Nanepovstúpení Pána, utiekajme sa k jeho Matke, tak ako to urobili apoštoli: vtedy sa vrátili do Jeruzalema… všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách… s Ježišovou Matkou Máriou (Sk 1, 12-14).

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku