Lebo oni uvidia Boha

To, že naším modelom a modelom všetkých kresťanov je Ježiš Kristus, to už viete veľmi dobre, pretože ste to veľakrát počuli a rozjímali o tom. Okrem toho ste to — vo vašom apoštoláte, onom ľudskom kontakte s božským zmyslom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou vášho ja — učili mnoho ďalších ľudí. A keď bolo treba, pripomínali ste to, využívajúc pritom nádherný prostriedok bratského napomenutia, aby ten, čo vás počúva, mohol svoje správanie porovnať so správaním nášho prvorodeného brata, Syna Márie, Matky Božej a Matky našej.

Ježiš je vzorom. On sám predsa povedal: discite a me (Mt 11, 29), učte sa odo mňa. Dnes by som chcel hovoriť o cnosti, ktorá síce nie je ani jediná a ani prvoradá, no ktorá v kresťanskom živote účinkuje ako soľ, čo chráni pred skazou a je skúšobným kameňom každej apoštolskej duše: tou cnosťou je svätá čistota.

Zaiste, za najvyššiu cnosť považujeme lásku; no čistota je prostriedkom sine qua non, nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli nadviazať intímny vzťah s Bohom. Keď si človek na ňu nedáva pozor a ani o ňu nebojuje, skončí ako slepý. Neuvidí nič, lebo živočíšny človek neprijíma veci Božieho ducha (1 Kor 2, 14).

My sa však chceme pozerať čistými očami, povzbudení slovami Majstra: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Cirkev vždy interpretovala tieto slová ako pozvanie k čistote. „ Uchovávajú si neporušené srdce tí, čo majú svedomie úplne čisté, alebo tí, čo milujú čistotu, píše svätý Ján Zlatoústy. Ak chceme uvidieť Boha, žiadna cnosť nie je tak potrebná, ako cnosť čistot “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 15, 4 (PG 57, 227).

Kristov príklad

Ježiša Krista, nášho Pána, počas jeho pozemského života často zahŕňali všelijakými nadávkami a urážali všemožnými spôsobmi. Spomínate si? Vravia o ňom, že sa správa ako výtržník a tvrdia, že je posadnutý zlým duchom (Porov. Mt 11, 18). Pri inej príležitosti si zase zle vykladajú prejavy jeho nekonečnej lásky a obviňujú ho, že je priateľ hriešnikov (Porov. Mt 9, 11).

Neskôr mu vyhadzujú na oči — jemu, ktorý je zosobnené odriekanie a miernosť — že stoluje s boháčmi (Porov. Lk 19, 7) a tiež ho pohŕdavo nazývajú fabri filius (Mt 13, 55), syn tesára, syn robotníka, akoby to bola urážka. Ježiš dovoľuje, aby ho volali pijanom a pažravcom… Nechá, aby ho obviňovali zo všetkého okrem jedinej veci — že nie je čistý. V takom prípade zatvára ľuďom ústa, pretože nám chce zachovať príklad bez poškvrny, obdivuhodný vzor nepoškvrnenosti, čistoty, svetla a lásky, ktorá dokáže zapáliť celý svet, aby ho očistila.

Veľmi rád kážem o svätej čistote a vždy pritom uvažujem, ako konal náš Pán. Prejavoval v tejto cnosti neskutočne veľkú jemnosť. Všimnite si, čo rozpráva sv. Ján, keď Ježiš fatigatus ex itinere, sedebat sic supra fontem (Jn 4, 6), unavený z cesty sadol si k studni.

Sústreďte svoj vnútorný pohľad a pomaly znovu prežívajte onú scénu: Ježiš Kristus, perfectus Deus, perfcetus homo (Vyznanie viery Quicumque), je unavený z chôdze a apoštolskej práce. Iste sa to už stalo aj vám: boli ste vyčerpaní a mali ste pocit, že už nemôžete ísť ďalej. Je dojímavé vedieť, že Učiteľ bol tiež vyčerpaný. Okrem toho je hladný; učeníci šli preto do susednej dediny pohľadať niečo na jedenie. A je aj smädný.

No viac než telesná únava ho stravuje smäd po spáse duší. Preto keď prichádza hriešna samaritánska žena, Kristovo kňazské srdce sa rozochveje túžbou získať túto stratenú ovcu a razom zabúda na únavu, hlad i smäd.

Zatiaľ čo Pán konal toto veľké dielo lásky, vrátili sa apoštoli z mesta a mirabantur quia cum muliere loquebatur (Jn 4, 27), divili sa, že sa rozpráva so ženou. Aká starosť! Aká láska k nádhernej cnosti čistoty, ktorá nám pomáha, aby sme boli silnejší, pevnejší, plodnejší, schopnejší viac pracovať pre Boha, aby sme boli väčšmi schopní všetkého veľkého!

„Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie… aby každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a v úcte, nie v náruživej žiadostivosti ako pohania, ktorí nepoznajú Boha“ (1 Sol 4, 3—5). Patríme úplne Bohu, telom aj dušou, mäsom a krvou, zmyslami i schopnosťami. Vzývajme ho preto s dôverou: Ježišu, chráň naše srdce! Nech je veľké, silné a nežné, citlivé a jemné, prekypujúce láskou, pre Teba a pre službu všetkým dušiam.

Naše telo je sväté, je to chrám Boží, vraví sv. Pavol. Toto apoštolovo zvolanie mi pripomína všeobecnú výzvu k svätosti, s ktorou sa Pán obracia na ľudí: estote vos perfecti sicut et Pater vester caelestis perfectus est — vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48).Všetkých, všetkých bez akýchkoľvek rozdielov Pán žiada, aby odpovedali na jeho milosť; od každého jedného v súlade s našou osobnou situáciou vyžaduje cnosti vlastné každému Božiemu dieťaťu.

Preto, keď vám teraz pripomínam, že kresťan má zachovávať dokonalú čistotu, obraciam sa na všetkých: na slobodných, ktorí by mali žiť v úplnej zdržanlivosti; a na tých, čo žijú v manželstve a v čistote plnia povinnosti svojho stavu.

Ak budeme mať Božieho ducha, čistota pre nás nebude žiadnym ťaživým a pokorujúcim bremenom. Naopak, je radostným potvrdením toho, že láska, sebaovládanie a premáhanie sa nepochádzajú z tela ani z pudov, ale že vychádzajú z vôle, zvlášť ak je táto vôľa v zhode s vôľou Pána. Aby sme žili čisto, a nie iba zdržanlivo a počestne, musíme vášne podriadiť rozumu, avšak z vyššej pohnútky, z lásky.

Túto cnosť často prirovnávam ku krídlam, ktoré nám umožňujú prinášať Božie prikázania a učenie do každého prostredia na tejto zemi bez obáv, že sa nejako pošpiníme. Krídla — aj u vznešených vtákov, ktoré vzlietnu až nad oblaky — sú ťažké, veľmi ťažké. No bez nich by sa nedalo lietať. Pamätajte si to dobre a rozhodnite sa byť pevnými, až na vás doľahne pokušenie, šepkajúce, že čistota je neznesiteľným bremenom. Hlavu hore! Smerujte hore, až k slnku, prenasledujúc Lásku.

Nosiť Boha vo svojom tele

Vždy mi spôsobovala veľký smútok zásada niektorých ľudí — mnohých! — ktorí si za trvalý zdroj svojho poučovania volia nečistotu. Tým však len dosiahnu, ako som si u mnohých overil, pravý opak toho, o čo sa usilovali, lebo nečistota je lepkavejšia ako smola. Okrem toho svedomie deformuje všelijakými komplexmi a obavami, akoby čistota srdca bola takmer neprekonateľnou prekážkou. My by sme na to mali ísť inak a o svätej čistote hovoriť pozitívne a jasne, zrozumiteľnými a triezvymi slovami.

Hovoriť o tejto téme znamená hovoriť o Láske. Práve som vám naznačil, ako veľmi mi pomáha utiekať sa k Najsvätejšiemu Človečenstvu nášho Pána, neopísateľne úžasnej skutočnosti Boha, ktorý sa ponížil až tak, že sa stal človekom, a ktorý sa necíti byť pokorený tým, že na seba vzal naše telo so všetkými jeho obmedzeniami a slabosťami. Okrem hriechu, samozrejme, a to všetko len preto, lebo nás bláznivo miluje! Neponižuje sa tým, že sa k nám skláňa, naopak, tým nás povznáša a zbožšťuje na tele aj na duši. Odpovedať na túto jeho Lásku áno jasnou, horúcou a usporiadanou náklonnosťou, to je cnosť čistoty.

Mali by sme kričať do celého sveta, a to nielen ústami, no predovšetkým svedectvom vlastného života: neotravujme si svoje srdcia, akoby sme boli len úbohé zvery, ovládané tými najnižšími pudmi. Istý kresťanský autor to vysvetľuje takto: „ Všimnite si, že ľudské srdce nie je malé, veď sa doň toľko zmestí. Nemerajte jeho veľkosť fyzikálnymi mierami, lež schopnosťou jeho myslenia, súcou dosiahnuť poznanie toľkých právd. V srdci je možné pripraviť cestu Pánovi, vytýčiť priamy chodník, aby po ňom mohli kráčať Slovo a Múdrosť Božia. Čestným životom a bezúhonnými skutkami pripravte cestu Pánovi a vyrovnajte mu chodníky, aby vo vás Božie Slovo mohlo kráčať bez potknutia a aby vám dalo spoznať svoje tajomstvá a svoj prícho “ (Origenes, In Lucam homiliae, 21 (PG 13, 1856)).

Sväté písmo nám zjavuje, že toto veľkolepé dielo posvätenia, táto skrytá a obdivuhodná práca Ducha Svätého sa uskutočňuje v duši aj v tele. „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? volá apoštol. Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky? (…) A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6, 15, 19—20).

Sú takí, čo sa usmievajú, keď počujú hovoriť o čistote. Je to smiech — skôr grimasa — neradostný, mŕtvy, smiech popletených hláv, ktoré len opakujú: veď väčšina tomu aj tak neverí! Chlapcom, ktorí ma sprevádzali po štvrtiach a nemocniciach madridskej periférie —odvtedy už prešlo tak veľa rokov! — som zvykol hovorievať: Pozrite, existuje ríša nerastov, dokonalejšia je ríša rastlinná, kde sa ku strohej existencii pridal život; potom nasleduje ríša živočíchov, ktorú tvoria stvorenia obdarené cítením a pohybom.

Vysvetľoval som im, aj keď zrejme málo vedecky, ale zato názorne, že by sme mali tvoriť ďalšiu ríšu, a to ríšu ľudskú, ríšu ľudských bytostí, pretože rozumový tvor má obdivuhodný rozum, iskru Božej Múdrosti, ktorá mu dovoľuje slobodne premýšľať; a takisto má úžasný dar slobody, s ktorým môže podľa svojej vôle rozličné veci prijímať, alebo ich naopak odmietať.

V tejto ríši ľudských bytostí — keď som im to hovoril, vychádzal som pritom z početných skúseností svojej kňazskej práce — je pre normálneho človeka téma sexu až na štvrtom alebo piatom mieste. Na prvom mieste sú ašpirácie v duchovnom živote, ktoré každý jednotlivec má, potom nasledujú otázky zaujímajúce každého bežného muža či ženu: otec, matka, domov, deti. Ďalej je to práca a až potom, na štvrtom alebo piatom stupienku sa objavuje pohlavná túžba.

Keď som sa preto neskôr stretol s ľuďmi stavajúcimi tento bod ako ústrednú tému ich rozhovorov a záujmov, pomyslel som si, že nie sú úplne normálni, že sú nejakým spôsobom nešťastní, ba dokonca chorí. A dodával som — nasledoval smiech a žarty chlapcov, na ktorých som sa obracal — že mi je týchto nešťastníkov ľúto, tak, ako by mi bolo ľúto dieťaťa s veľkou, enormne zväčšenou metrovou hlavou. Sú to nešťastní ľudia. A tak okrem našej modlitby musíme mať s nimi bratský súcit, pretože chceme, aby sa zo svojej žalostnej choroby vyliečili. V žiadnom prípade však nie sú o nič viac mužmi či ženami než tí, čo sexom posadnutí nie sú.

Čistota je možná

Všetci sme nejakým spôsobom zmietaní vášňami, všetci sa v určitom, vlastne v hocijakom veku stretávame s rovnakými ťažkosťami. Preto musíme bojovať. Spomeňte si na to, čo napísal sv. Pavol: datus est mihi stimulus carnis meae, angelus Satanae, qui me colaphizet (2 Kor 12, 7), bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, pretože inak by sa ma zmocňovala pýcha.

Nie je však možné žiť čisto bez Božej pomoci. Boh chce, aby sme boli pokorní a prosili ho o pomoc. Mali by sme s dôverou prosiť aj Najsvätejšiu Pannu, hneď teraz, vo svojom srdci, bez slov: Matka, moje úbohé srdce sa teraz hlúpo búri… Ak ma ty neochrániš… . A ona ťa ochráni, aby si si ho zachoval čisté a šiel po ceste, na ktorú ťa Boh povolal.

Deti moje: pokora; pokora. Naučme sa byť pokorní. Aby sme si ustrážili Lásku, potrebujeme byť rozvážni, bedlivo si dávať pozor a nenechať sa ovládnuť strachom. Mnohí z klasických duchovných autorov porovnávajú diabla so zúrivým psom, uviazaným na reťazi. Keď sa k nemu priblížime, hoci bude stále štekať, nepohryzie nás. Ak vo svojom srdci budete pestovať pokoru, je isté, že sa vyhnete zlým príležitostiam, že budete mať odvahu utiecť a že sa budete denne obracať o pomoc v nebi, aby ste veľkoryso postupovali vpred po ceste zamilovaných.

Iste je vám jasné, že človek prehnitý zmyselnosťou nemôže duchovne rásť; je neschopný čohokoľvek dobrého, je to mrzák, zmietajúci sa na zemi ako nejaká handra. Videli ste niekedy pacientov s progresívnou paralýzou, čo sa už nemôžu hýbať a dokonca ani vstať? Niekedy už ani nepohnú hlavou. To isté sa v nadprirodzenej rovine deje s tými, čo nie sú pokorní a čo sa zbabelo oddali zmyselnosti. Nič nevidia, nič nepočujú, nič nechápu. Sú ochromení a akoby pomätení. Každý jeden z nás by mal vzývať Pána i Matku Božiu a prosiť, aby nám udelili dar pokory a rozhodnutie zbožne využívať božský liek spovede. Nedovoľte, aby sa vo vašej duši zahniezdilo čo i len malé ohnisko hniloby. Hovorte. Keď voda tečie, je čistá; keď stojí, vytvorí kaluž plnú odpornej špiny a pitná voda sa premení na semenisko všelijakej hávede.

To, že čistota je možná a že je prameňom radosti, viete rovnako dobre ako ja. Takisto viete, že z času na čas si vyžaduje, aby človek trochu zabojoval. Opäť sa započúvajme do slov sv. Pavla: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7, 22—24). Aj ty tak môžeš kričať, ak to potrebuješ, no na druhej strane nepreháňajme: sufficit tibi gratia mea (2 Kor 12, 9), stačí ti moja milosť, odpovie nám náš Pán.

Občas som si všimol, ako športovcovi žiaria oči pred prekážkou, ktorú by mal zdolať. Aké veľké víťazstvo ho čaká! Dívajte sa, ako zvláda prekážky! Práve tak nás pozoruje Boh, náš Pán a so záľubou sa pozerá, ako bojujeme. Zakaždým budeme víťazmi, pretože on nám nikdy neodmietne svoju všemocnú milosť. A tak nevadí, že musíme bojovať, lebo on nás neopustí.

Je to boj, ale nie rezignácia; radostne súhlasíme, radi a slobodne sa odovzdávame. Tvoje správanie by sa nemalo obmedziť na jednoduché vyhýbanie sa pádu či príležitosti na hriech. Nemalo by sa v žiadnom prípade redukovať na obyčajné chladné a vykalkulované popieranie. Vieš predsa, že čistota je cnosť a ako taká musí rásť a zdokonaľovať sa?! Znovu vravím, že nestačí byť iba zdržanlivým. Musíme žiť čisto a hrdinsky sa o to usilovať. Tento postoj znamená pozitívne konanie, keď s radosťou prijímame Božie požiadavky: praebe, fili mi, cor tuum mihi et oculi tui vias meas custodiant (Prís 23, 26), daj mi, syn môj, svoje srdce a bár by tvoje oči nachádzali v mojich cestách záľubu!

A teraz sa ťa pýtam: ako sa pozeráš na tento boj ty? Dobre vieš, že zápas, ak je vedený od začiatku, je už vybojovaný. Odíď od nebezpečenstva okamžite, hneď ako spozoruješ prvé iskierky vášne a možno ešte skôr. Navyše sa choď ihneď pozhovárať s tým, kto vedie tvoju dušu; čo najskôr, ak je to možné, lebo ak otvoríte svoje srdce dokorán, v boji zvíťazíte. Stačia jeden — dva skutky a už je z toho návyk, sklon, zvyk. Preto je treba bojovať, aby sme dosiahli návyk cnosti, návyk sebazáporu a neodmietli hlúpo Lásku všetkých Lások.

Rozjímajte nad radou, ktorú dáva sv. Pavol Timotejovi: te ipsum castum custodi (1 Tim 5, 22), zachovaj sa čistý, aby sme i my sami neustále bdeli a boli pripravení chrániť tento poklad, ktorý nám Boh zveril. Koľkých ľudí som počas svojho života počul zvolať: keby som s tým bol prestal hneď na začiatku! A vraveli to plní zármutku a zahanbenia.

Dať celé svoje srdce Pánovi

Musím vám pripomenúť, že keď si nebudete plniť svoje kresťanské povinnosti, šťastie nenájdete. Keby ste ich zanedbali, mali by ste kruté výčitky svedomia a boli by ste nešťastní. Aj tie najobyčajnejšie veci, ktoré prinášajú trochu šťastia a ktoré sú dovolené, môžu zhorknúť ako žlč, môžu sa stať kyslými ako ocot a odpornými ako blen.

Každý z vás, ja takisto, by sme sa mali zveriť Ježišovi: Pane, predsavzal som si bojovať a viem, že ty bitky neprehrávaš; chápem, že ak ju ja niekedy prehrám, bude to preto, lebo som sa od teba vzdialil! Vezmi ma za ruku a nedôveruj mi, nepúšťaj ma, drž ma pevne!

Možno si pomyslíte: ale otče, veď ja som taký šťastný! Predsa milujem Ježiša Krista! Áno, aj keď som z hliny, túžim s pomocou Božou a s pomocou jeho Najsvätejšej Matky dosiahnuť svätosť! Nepochybujem o tom, iba ti preventívne radím, čo máš robiť, ak by sa vyskytla nejaká ťažkosť.

A zase musím opakovať, že život každého kresťana, tvoj i môj, by mal byť životom lásky. Naše srdce sa narodilo pre lásku. A ak tento rýdzi, čistý a vznešený cit nedostane, mstí sa a zaplaví sa špinou. Pravá Božia láska — a preto i čistota života — má rovnako ďaleko k zmyselnosti ako k bezcitnosti; a k akémukoľvek sentimentalizmu rovnako ďaleko ako k necitlivosti alebo tvrdosti srdca.

Nemať srdce je veľké nešťastie. Tí, čo sa nikdy nenaučili opravdivo milovať, sú skutoční úbožiaci. My kresťania sme zamilovaní do Lásky: Pán nechce, aby sme boli suchí a strnulí ako nejaká neživá hmota. Chce, aby sme boli preniknutí jeho láskou! Ten, čo sa pre lásku k Bohu zriekne ľudskej lásky, nie je nijaký starý mládenec, nie je ako tí smutní, nešťastní a skleslí ľudia, ktorí pohrdli šancou veľkoryso a čisto milovať.

Ľudská láska a čistota

K rozhovoru s Pánom mi často poslúžili — ako vám často spomínam a nehanbím sa za to — oné ľudové piesne, v ktorých sa spieva o láske. Naozaj sa mi páčia. Pán si ma rovnako ako niektorých z vás vyvolil výlučne pre seba, takže i my do Božej reči preložíme šľachetnú lásku svetských pesničiek. To isté vlastne robí aj Duch Svätý v Piesni piesní a robili tak i veľkí mystici všetkých čias.

Prečítajte si znovu verše svätice z Ávily: Ak chceš, aby som odpočívala, z lásky k tebe odpočívať chcem; ak mi prikážeš pracovať, od práce umrieť chcem. Len povedz: kde, ako a kedy? Veď vrav, sladká láska, vrav: čo mi prikážeš: hľa, toto sprav? (Sv. Terézia z Ávily, Vuestra soy, para Vos nací. Poesías 5, 9.(voľne preložené).Alebo i pieseň svätého Jána z Kríža, ktorá takto roztomilo začína: Mladý pastierik sa osamote trápi, k rozkoši a potešeniu ľahostajný, na pastierku svoju myslí, hruď zvierajú mu lásky útrapy (Sv. Ján z Kríža, Otras canciones a lo divino de Cristo y el alma. Poesías, 10. (voľne preložené).

Ľudská láska, ak je čistá, vo mne vzbudzuje nesmierny rešpekt, nevysloviteľnú úctu. Ako by sme si necenili vznešenú a svätú lásku rodičov, ktorým vo veľkej miere vďačíme za svoje priateľstvo s Bohom? Žehnám tejto láske obidvoma rukami a keď sa ma niekto spýta, prečo vravím obidvoma, ihneď odpoviem: pretože nemám štyri!

Nech je požehnaná ľudská láska! No odo mňa žiadal Pán viac. A ako nám potvrdzuje katolícka teológia, odovzdať sa z lásky k nebeskému kráľovstvu výhradne Ježišovi, a kvôli Ježišovi všetkým ľuďom, je niečo vznešenejšieho ako manželská láska, a to i napriek tomu, že manželstvo je sviatosť, ba dokonca sacramentum magnum (Ef 5, 32).

No vždy, v každom jednotlivom prípade, každý na svojom mieste a v povolaní, ktoré Boh vložil do jeho srdca — či už ako slobodný, ženatý, vdovec alebo kňaz — sa musí usilovať ohľaduplne žiť cnosť čistoty, pretože čistota je cnosťou pre všetkých — a od všetkých vyžaduje boj, takt, dokonalosť, pevnosť a onú jemnosť, ktorú pochopíme iba vtedy, ak sa privinieme do tesnej blízkosti Kristovho milujúceho srdca na kríži. Neznepokojujte sa, keď na vás niekedy doľahne pokušenie. Jedna vec je, že pokušenie dolieha a úplne iná zase, keď sa mu podlieha. Pokušenie sa dá s Božou pomocou ľahko zahnať. To, čo však v žiadnom prípade nesmieme robiť, je sa s ním pustiť do reči.

Prostriedky ako obstáť

Pozrime sa teraz na to, s akými prostriedkami môžeme my kresťania vždy počítať, aby sme v boji o uchovanie čistoty zvíťazili. Nie ako anjeli, ale ako zdravé, silné a normálne(!) ženy a muži. Z celej duše uctievam anjelov, k tomuto Božiemu vojsku ma vinie veľká oddanosť, no porovnávanie s nimi sa mi vôbec nepáči, pretože prirodzenosť anjelov je úplne odlišná od tej našej a takéto porovnávanie by znamenalo vybočenie z nadprirodzeného poriadku.

Takmer všade sa už vytvorilo všeobecné ovzdušie zmyselnosti, ktoré v spojení s doktrinálnym zmätkom vedie mnohých k ospravedlňovaniu všelijakých zvráteností, alebo prinajmenšom k prejavovaniu ľahostajnej tolerancie ku všetkým druhom rozličných neviazaností.

Mali by sme byť čo najčistejší, mať úctu k telu; no bez strachu, pretože sex je predsa posvätná a vznešená vec, je to účasť na Božom stvoriteľskom diele, sex bol stvorený pre manželstvo. A tak budete čistí a s odvahou svojimi životmi vydávať svedectvo o tom, že cnosť svätej čistoty je nielen možná, ale i krásna.

V prvom rade sa usilujme o väčšiu citlivosť svedomia, a nebojme sa ísť do potrebnej hĺbky, až kým si nebudeme istí, že sme dosiahli správnu formáciu, avšak dobre rozlišujúc citlivé svedomie — ktoré je ozajstnou milosťou od Boha — od svedomia škrupulantského, čo je niečo úplne iného.

Zo všetkých síl si čistotu a ostatné cnosti, ktoré ju sprevádzajú a ktoré sú zároveň jej ochrancami — skromnosť a stud — strážte. Nepodceňujte ľahkomyseľne to, čo nám tak účinne pomáha byť hodnými Božieho pohľadu: pozorné stráženie si zmyslov a srdca, odvahu — odvahu byť zbabelým — a utiecť pred zlou príležitosťou, časté pristupovanie ku sviatostiam, zvlášť k svätej spovedi; úplnú otvorenosť v duchovnom vedení, bolesť, ľútosť a zadosťučinenie po spáchaných hriechoch. A toto všetko spojené s nežnou úctou k Našej Panej, aby nám ona od Boha vyprosila dar svätého a čistého života.

Ak predsa len nešťastne padneme, treba ihneď vstať. S Božou pomocou, ktorá nám nebude chýbať, ak použijeme prostriedky, čo najskôr s pokorou a úprimne oľutujme a vykonajme zadosťučinenie, a tak sa momentálna porážka zmení na veľké víťazstvo Ježiša Krista.

Zvyknite si tiež bojovať ďaleko od hlavných múrov vašej pevnosti. Nemôžeme totiž balansovať na hranici hriechu; ale naopak, rozhodne sa vyhýbať každej dobrovoľnej príležitosti k nemu — in causa, musíme od seba zaháňať aj tú najmenšiu nelásku a podporovať túžbu po stálom a vytrvalom kresťanskom apoštoláte, ktorému je svätá čistota základným pilierom a zároveň jedným z jeho najcharakteristickejších plodov. Okrem toho by sme svoj čas mali vypĺňať intenzívnou a zodpovednou prácou, hľadajúc Božiu prítomnosť — a nikdy pritom nezabúdať, že sme boli kúpení za vysokú cenu a že sme chrámom Ducha Svätého.

A aké ďalšie rady by som vám mal ešte dať? Využívajte všetky prostriedky, ktoré využívali kresťania skutočne sa snažiaci nasledovať Krista — i tí prví, povzbudzovaní samotným Ježišom: vytrvalé stretávanie sa s Pánom v Eucharistii, synovská modlitba k Najsvätejšej Panne, pokora, miernosť, umŕtvovanie zmyslov — „ pretože nie je dobré dívať sa na to, po čom nie je dovolené túžiť “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 21, 2, 4 (PL 76, 190) — ako vraví sv. Gregor Veľký, a — pokánie.

Zrejme mi poviete, že je to v kocke vlastne celý kresťanský život. Samozrejme, nemôžeme oddeľovať čistotu, ktorá je láskou, od základu našej viery, ktorým je kresťanská láska; neprestajné milovanie Boha, nášho Stvoriteľa a Vykupiteľa, neustále nás vedúceho za ruku, hoci si to v množstve okolností ani neuvedomujeme. Nemôže nás opustiť. „Ale Sion povedal: ‚Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.‘ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 14—15). Nenapĺňajú vás tieto slová všeobjímajúcou radosťou?

Zvyknem hovorievať, že na svete existujú tri veci, ktoré nás napĺňajú uspokojením na zemi a získavajú nám večné šťastie v nebi: silná, jemná, radostná a neochvejná vernosť vo viere, vernosť povolaniu, ktoré každý z nás dostal, a čistota. Ten, čo na ceste uviazol v tŕní, či už je to zmyselnosť, pýcha alebo niečo iného, ostáva tam zo svojej vlastnej vôle, a keď to nenapraví, bude nešťastný, pretože sa obrátil chrbtom ku Kristovej láske.

Znovu opakujem, že všetci máme svoje slabosti. Lež tie nás nesmú viesť k tomu, aby sme nedbali na Božiu lásku, ale naopak, aby sme sa tejto lásky zachytili a obliekli sa do Božej dobroty, tak ako sa kedysi bojovníci obliekali do brnenia: ecce ego, quia vocasti me (1 Kr 3, 6, 8), tu som Pane, lebo si si ma vyvolil, to je naša obrana. Nesmieme sa vzďaľovať od Boha, lebo inak sa prejaví naša krehkosť. Musíme so svojimi slabosťami bojovať práve preto, lebo Boh má dôveru v nás.

Ako sa nám len podarí premôcť naše úbohosti? Najdôležitejšia zo všetkého je pokora, úprimnosť v duchovnom vedení a v sviatosti zmierenia. Choďte za tými, čo usmerňujú váš duchovný život s otvoreným srdcom; nezatvárajte ho, lebo ak sa doň dostane nemý diabol, je ťažké ho odtiaľ vyhnať.

Odpusťte mi moju dotieravosť, no považujem za nevyhnutné, aby ste si ohnivým písmom vryli do pamäti, že pokora a jej bezprostredný dôsledok — úprimnosť, sú spolu s ďalšími prostriedkami základným predpokladom víťazstva v boji o čistotu. Ak sa v duši usídli nemý diabol, všetko pokazí. Naopak, ak ho okamžite vyženieme von, všetko vyjde dobre a my sme šťastní, ideme životom rovno a priamo. Buďme vždy až drsne úprimní, no zachovajme pritom slušnosť a rozvahu.

Chcel by som, aby ostalo jasné jedno; neznepokojuje ma toľko srdce a telo, ako pýcha. Buďte pokorní. Ak si budete myslieť, že máte stopercentnú pravdu, nemáte pravdu žiadnu. Prichádzajte na duchovné vedenie s otvoreným srdcom a nezatvárajte ho, pretože — znovu opakujem — ak sa v duši usídli nemý diabol, je ťažké ho potom odtiaľ dostať.

Spomeňte si na úbohého človeka posadnutého zlým duchom, od ktorého ho učeníci nemohli oslobodiť; dokázal to iba Pán, modlitbou a pôstom. Pri tej príležitosti vykonal Učiteľ tri zázraky: pri prvom začal posadnutý človek znova počuť; ak nás totiž ovláda nemý diabol, srdce odmieta počúvať. Pri druhom začal človek hovoriť a pri treťom zlý duch odišiel.

Najprv povedzte to, čo nechcete, aby niekto vedel. Preč s nemým diablom! Z malého problému, ktorým sa ale neustále budete v mysli zaoberať a na ktorý sa medzitým nabaľujú ďalšie veci, sa nakoniec stane veľká snehová guľa a vy zostanete uväznení v nej. A načo to všetko? Otvorte svoje srdce! Ak budete úprimní, zaručujem vám šťastie, ktoré plynie z vernosti kresťanskému životu. Jasnosť a jednoduchosť: to sú dve absolútne nevyhnutné dispozície. Musíme svoje srdcia otvoriť dokorán, tak, aby do nich mohlo vstúpiť Božie svetlo a krištáľová čistota Lásky všetkých lások.

Na zľavovanie z absolútnej úprimnosti nemusíme mať vždy iba zlé pohnútky, niekedy stačí pomýlené svedomie. Niektorí ľudia si sformovali — či skôr zdeformovali — svoje svedomie takým spôsobom, že ich mlčanie a nedostatok otvorenosti im pripadajú byť správnymi. Myslia si, že mlčať o veciach je dobré. Stáva sa to však i ľuďom, ktorí dostali vynikajúcu formáciu a poznajú Božie veci; možno aj kvôli tomu nachádzajú motívy k presvedčeniu, že je dobré mlčať. Bohužiaľ sa mýlia. Úprimnosť je potrebná vždy a neplatia pri nej žiadne výhovorky, aj keby sa zdali byť akokoľvek dobré.

Končíme túto chvíľu rozjímania, počas ktorej sme ty i ja v modlitbe prosili nášho Otca, aby nám udelil milosť žiť v radostnom prijatí kresťanskú cnosť čistoty.

Prosíme ho o to na príhovor Panny Márie, ktorá sama je nepoškvrnená čistota. Obráťme sa na ňu — tota pulchra! — s radou, akú som už pred rokmi dával tým, čo cítili nepokoj vo svojom každodennom boji o pokoru, čistotu, úprimnosť, radosť a veľkodušnosť. Vyzerá to, akoby všetky hriechy tvojho života povstali. Nestrácaj dôveru. Naopak, volaj svoju Matku Svätú Máriu, s vierou a odovzdanosťou dieťaťa. Ona prinesie tvojej duši pokoj (Consideraciones espirituales, Cuenca 1934, s. 53).

Táto kapitola v inom jazyku