Božia práca

Je mnoho tých, čo niečo začnú, no len málo takých, ktorí to aj dokončia. A medzi týmto málom by sme sa mali nachádzať i my, ktorí sa snažíme správať ako Božie deti. Nezabúdajte, že len práca vykonaná dobre a s láskou si zaslúži pochvalu od Pána, takú, ako čítame vo Svätom Písme: „Lepšie je končiť niečo ako začínať“ (Kaz 7, 8).

Možno ste túto historku už počuli v inom kázaní, v každom prípade by som vám ju znova rád pripomenul, keďže je veľmi názorná a poučná. Pri istej príležitosti som v knihe Rímskeho rituálu hľadal formulu pre požehnanie posledného kameňa jednej budovy, toho najdôležitejšieho, lebo mal symbolizovať dlhoročnú tvrdú, namáhavú a vytrvalú prácu mnohých ľudí. Na svoje veľké prekvapenie som zistil, že nič podobného neexistuje; musel som sa uspokojiť s benedictio ad omnia, so všeobecným požehnaním. Priznám sa, že sa mi zdalo byť nemožné, aby existovala taká medzera a tak som ešte raz pomaly prechádzal obsah Rituálu, avšak bezvýsledne.

Mnohí kresťania už stratili presvedčenie, že celistvosť života, akú Pán od svojich detí vyžaduje, si medziiným žiada i dokonalé plnenie vlastných úloh, ktoré by sme mali posväcovať až po tie najmenšie drobnosti.

Nemôžeme ponúknuť Pánovi niečo, čo by — v rámci úbohých ľudských obmedzení — nebolo dokonalé a bez chyby, pozorne vypracované až do posledného detailu. Boh neakceptuje žiadnu fušerskú prácu. „Zviera, ktoré má chybu, nesmiete obetovať — pripomína nám Písmo Sväté — to by vám nezískalo priazeň“ (Lv 22, 20).Preto práca každého jedného z nás, práca, ktorej venujeme svoje dni a svoju energiu, musí byť dôstojným darom Stvoriteľovi, operatio Dei, práca Božia a práca pre Boha, jedným slovom, práca bezchybná a dokonalá.

Všimnite si, že medzi mnohými chválami, čo o Ježišovi vyslovili ľudia, ktorí videli, ako žije, bola jedna, svojím spôsobom zahŕňajúca i všetky ostatné. Mám na mysli ono zvolanie plné úžasu a nadšenia, ktoré spontánne opakovali zástupy, keď ohromené sledovali jeho zázraky: bene omnia fecit (Mk 7, 37),všetko dobre robil: veľké divy i nepatrné každodenné maličkosti, ktoré nikoho neoslňovali, no ktoré Kristus naplno konal ako ten, kto je perfectus Deus, perfectus homo (Vyznanie viery Quicumque), dokonalý Boh a dokonalý človek.

Celý Pánov život ma napĺňa láskou k nemu. Avšak osobitnú slabosť mám pre jeho tridsať rokov skrytého života v Betleheme, Egypte a Nazarete. Toto dlhé obdobie, o ktorom sa v Evanjeliu takmer nehovorí, nemá v očiach povrchného pozorovateľa skoro žiaden význam. Napriek všetkému som vždy tvrdil, že zmienené mlčanie o Učiteľovom živote je dostatočne výrečné samo osebe a že obsahuje nádherné poučenie pre všetkých kresťanov. Boli to intenzívne roky práce a modlitby, počas ktorých viedol Ježiš úplne bežný život — ako ten náš, mohli by sme povedať — božský i ľudský zároveň; a ako v jednoduchej a zabudnutej remeselníckej dielni, tak aj neskôr pred zástupmi doviedol všetko až k dokonalosti.

Práca, účasť na Božej moci

Od počiatku svojho stvorenia musel človek — a to si nevymýšľam — pracovať. Stačí si otvoriť Písmo Sväté a už na prvých stránkach sa dočítame, že skôr ako vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť (Rim 5, 12), Boh utvoril Adama z hliny a stvoril preňho a pre jeho potomstvo tento tak krásny svet, ut operaretur et custodiret illum (Gn 2, 15), aby ho obrábal a strážil.

Mali by sme sa presvedčiť o tom, že práca je jedna nádherná skutočnosť, že je neúprosným zákonom, ktorému takým či onakým spôsobom podliehame, hoci sa niektorí snažia od neho oprostiť. Avšak zapamätajte si dobre, že táto povinnosť nevyvstala ako následok prvotného hriechu, ani nie je vynálezom modernej doby. Je potrebným prostriedkom, ktorý nám Boh na zemi zveruje, ktorý vypĺňa naše dni a robí nás účastnými na jeho stvoriteľskej moci, prostriedkom na to, aby sme si zarábali na živobytie a súčasne zbierali úrodu pre večný život (Jn 4, 36): lebo človek je … zrodený k práci ako vtáci k letu (Jób 5, 7).

Možno budete namietať, že už uplynulo mnoho storočí a len veľmi málo ľudí uvažuje týmto spôsobom; že drvivá väčšina sa lopotí z úplne iných dôvodov: jedni pre peniaze, iní, aby uživili rodinu a ďalší kvôli tomu, aby dosiahli želané spoločenské postavenie, rozvinuli svoje schopnosti, uspokojili svoje neusporiadané vášne, alebo prispeli k spoločenskému pokroku. No väčšinou berú svoju prácu ako nutnosť, ktorej sa nemôžu vyhnúť.

Voči tejto nízkej, egoistickej a prízemnej vízii si ty i ja musíme pripomenúť, a pripomenúť to aj ostatným, že sme Božie deti, ktorým Boh adresoval rovnaké pozvanie ako tým z evanjeliového podobenstva: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice“ (Mt 21, 28).Uisťujem vás, že keď sa budeme každý deň snažiť pristupovať k svojim povinnostiam ako k Božej požiadavke, naučíme sa dokončovať svoju prácu s tou najväčšou ľudskou i nadprirodzenou dokonalosťou, akej len budeme schopní. Možno sa niekedy vzbúrime — ako starší syn z podobenstva, ktorý odpovedal: „Nechce sa mi“ (Mt 21, 29). — no spamätáme sa a kajúcne sa s ešte väčším úsilím pustíme do plnenia svojich úloh.

„ Ak iba samotná prítomnosť nejakej váženej, významnej osoby stačí na to, aby sa tí, čo sú vedľa nej, správali lepšie, ako to, že stála Božia všadeprítomnosť, zmyslami rozoznávaná a vďačne milovaná, nerobí vždy lepšími všetky naše slová, skutky a city? “ (Klement Alexandrijský, Stromata, 7, 7 (PG 9, 450—451). Naozaj, keby sa skutočnosť, že Boh nás vidí, dobre vryla do nášho svedomia a keby sme si uvedomili, že všetka naša práca, úplne všetka — nie je nič, čo by uniklo jeho pohľadu — je vykonávaná v jeho prítomnosti, s akou starostlivosťou by sme dokončovali veci a aké rozdielne by boli naše reakcie! To je tajomstvo svätosti, o ktorom kážem už toľko rokov: že Boh nás všetkých povoláva, aby sme ho napodobňovali; vás i mňa volá, aby sme — žijúc uprostred sveta, ako ľudia z ulice — postavili Krista, nášho Pána, na vrchol všetkých poctivých ľudských činností.

Teraz budete ešte lepšie rozumieť tomu, že ak by niekto nemal rád prácu, ktorú má vykonávať, ak by sa naozajstne neangažoval v nejakej ušľachtilej pozemskej práci a tak ju posväcoval, ak by mu chýbalo zamestnanie, nikdy by neprenikol do nadprirodzenej podstaty učenia, ktoré vám tu tento kňaz vysvetľuje, pretože by mu chýbala jedna základná a nevyhnutná podmienka: byť dobrým pracovníkom.

Rád by som vás upozornil — nie je to z mojej strany žiadna domýšľavosť — že si okamžite všimnem, kedy vám moje slová idú jedným uchom dnu a druhým von, alebo kedy len tak skĺznu po tých, čo ma počúvajú. Dovoľte mi, aby som vám otvoril svoje srdce a vy mi potom pomôžete vzdať Bohu vďaku. Keď som v roku 1928 poznal, čo odo mňa Pán chce, okamžite som začal pracovať. V tých rokoch — vďaka Ti, Bože, lebo bolo treba veľa trpieť a veľa milovať — ma mnohí mali za blázna, iní sa tvárili, že ma chápu a zatiaľ ma pod pláštikom pochopenia nazývali rojkom, ale takým, čo sníva o nemožnom. No napriek všetkému a napriek mojej vlastnej úbohosti som pokračoval bez toho, aby som stratil odvahu; a pretože tá vec nebola moja, uprostred ťažkostí sa začala otvárať cesta a dnes je Dielo skutočnosťou, rozšírenou po celom svete, od jedného pólu k druhému a väčšine ľudí pripadá také prirodzené preto, lebo Pán sa postaral, aby bolo uznané ako jeho záležitosť.

Už som vám spomínal, že akonáhle s niekým prehodím pár slov, zistím, či mi rozumie alebo nie. Nestáva sa, aby ma niekto oklamal, ako keď kvočke sediacej na vajíčkach podstrčíte kačacie vajce. Dni ubiehajú a až keď sa kuriatka vyliahnu zo škrupiny a kvočka vidí pobehovať akýsi podozrivý chumáč peria, podľa zvláštneho spôsobu chôdze — jedna noha sem a druhá tam — zistí, že to nie je jej kuriatko, že sa nikdy nenaučí pípať, aj keby sa neviem ako snažilo. Nikdy som sa nesprával zle k nikomu, kto sa mi otočil chrbtom, ani vtedy nie, keď sa mi za snahu pomôcť odvďačovali drzosťou. Aj preto jedného dňa, mohlo to byť okolo roku 1939, moju pozornosť upútal nápis, ktorý som zbadal v budove, kde som viedol duchovné cvičenia pre univerzitných študentov. Nápis znel: Každý nech ide svojou cestou. Bola to veľmi užitočná rada.

Prepáčte mi túto odbočku; napriek tomu, že sme sa od témy príliš nevzdialili, vráťme sa znovu k hlavnej myšlienke. Verte, že profesionálna práca je základnou a neoddeliteľnou súčasťou nášho kresťanského života. Pán vás chce mať svätých tam, kde ste, v povolaní, ktoré ste si už z akýchkoľvek dôvodov zvolili — všetky považujem za dobré a ušľachtilé, pokiaľ len nie sú v rozpore s Božím zákonom — a všetky považujem za schopné byť pozdvihnuté do nadprirodzenej roviny, a teda pripojené do prúdu lásky, ktorá charakterizuje život každého Božieho syna.

Nemôžem sa vyhnúť istým rozpakom, keď niekto hovorí o svojej práci a tvári sa pritom ako obeť, keď tvrdí, že práca mu zaberá neviem koľko hodín denne a v skutočnosti neurobí ani polovicu z toho, čo mnohí jeho kolegovia, ktorých koniec koncov vedú iba sebecké, alebo prinajmenšom čisto ľudské dôvody. Všetci, čo sme tu a osobne sa rozprávame s Ježišom, máme konkrétne povolanie: lekár, právnik, ekonóm… Len si pomyslite na vašich kolegov, ktorí vynikajú či už svojou profesionálnou prestížou, svojou poctivosťou, alebo obetavou službou: nevenujú snáď mnoho hodín denne — a dokonca i v noci — tejto práci? Vari sa od nich nemáme čo naučiť?

Popritom ako hovorím, aj ja prehodnocujem svoje konanie a priznám sa, že akonáhle si položím túto otázku, trochu sa zahanbím a okamžite pocítim túžbu poprosiť Boha o odpustenie, mysliac na svoju slabošskú odpoveď, stojacu tak ďaleko od poslania, ktoré nám Boh na svete zveril. „ Kristus — píše jeden cirkevný otec — nás tu zanechal, aby sme boli ako lampy, aby sme sa stali učiteľmi ostatných, aby sme boli ako kvas, aby sme medzi ľuďmi žili ako anjeli, ako dospelí medzi deťmi, ako ľudia duchovní medzi ľuďmi výlučne rozumovými; aby sme boli semenom, aby sme prinášali ovocie. Ani ústa by nebolo treba otvoriť, keby náš život žiaril takým spôsobom. Boli by navyše slová, keby sme vyučovali skutkami. Na svete by nebolo ani jediného pohana, keby sme my boli ozajstnými kresťanmi “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Epistolam I ad Timotheum homiliae, 10, 3 (PG 62, 551).

Príkladná hodnota života práce

Mali by sme sa vyhnúť chybe myslieť si, že apoštolát sa obmedzuje iba na svedectvo niekoľkých zbožných praktík. Ty a ja sme kresťania, no zároveň, bez medzery v spojitosti, občania a pracujúci ľudia s jasne stanovenými povinnosťami, ktoré si musíme príkladne plniť, ak sa naozaj chceme posväcovať. Sám Ježiš Kristus na nás nalieha: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 14—16).

Profesionálna práca — nech je akákoľvek — sa stáva lampášom, ktorý bude osvecovať vašich kolegov a priateľov. Preto tým, ktorí prichádzajú do Opus Dei — no moje tvrdenie tiež platí pre všetkých vás, čo ma počúvate — zvyknem opakovať: vadilo by mi, keby mi povedali, že ten a ten je mojím dobrým synom — dobrým kresťanom — ale že je zlým obuvníkom! Ak sa nebude snažiť, aby sa poriadne naučil svojmu remeslu, alebo aby ho svedomite vykonával, nebude ho môcť posväcovať, ani ho ponúknuť Pánovi. A posväcovanie všednej práce, to sú akoby pánty na dverách pravej spirituality pre tých, ktorí — ponorení do svetských záležitostí — chcú žiť v dôvernom vzťahu s Bohom.

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

Nehovorím o nejakých abstraktných ideáloch. Opieram sa o celkom konkrétnu realitu zásadnej dôležitosti, schopnej zmeniť aj to najpohanskejšie a voči Božím nárokom najnepriateľskejšie prostredie, rovnako ako sa to udialo v prvých obdobiach našej spásy. Vychutnajte si slová neznámeho autora, dobového súčasníka, ktorý takto charakterizuje veľkosť nášho povolania: kresťania „ sú pre svet tým, čím je duša pre telo. Žijú vo svete, ale nie sú zo sveta, tak ako je duša v tele, ale nie je telesná. Sídlia vo všetkých obciach ako duša vo všetkých častiach tela. Žijú duchovným životom, no nie je to vidno navonok, rovnako ako i duša žije svojím životom… Žijú ako pútnici medzi pominuteľnými vecami, v očakávaní neporušiteľnosti nebies, tak, ako nesmrteľná duša zatiaľ prebýva v smrteľnom stánku. Ich počet sa znásobuje zo dňa na deň, aj v prenasledovaniach, tak, ako sa duša krášli umŕtvovaním… Kresťanom nie je dovolené opustiť svoje poslanie vo svete, tak ako duši nie je dovolené dobrovoľne sa odlúčiť od tela “ (Epistola ad Diognetum, 6 (PG 2, 1175).

Šli by sme preto pomýlenou cestou, keby sme nedbali na časné starosti: tam nás Pán takisto očakáva; buďte si istí, že skrze okolnosti všedného života, ktoré riadi alebo vo svojej nekonečnej múdrosti dopúšťa Božia Prozreteľnosť, sa my ľudia máme približovať k Bohu. No tento cieľ nedosiahneme, ak sa nebudeme snažiť dobre si vykonávať svoju prácu, ak rozhodne nevytrváme v začatej úlohe s ľudským i nadprirodzeným pohľadom, ak si ju nebudeme robiť čo najlepšie a — ak je to možné — myslím, že keď budeš naozaj chcieť, bude to možné — ešte lepšie ako najlepšie, pretože použijeme všetky čestné ľudské i potrebné nadprirodzené prostriedky na to, aby sme nášmu Pánovi mohli ponúknuť prvotriednu, filigránsku prácu, vycibrenú až do tých najmenších detailov.

Práca sa má stať modlitbou

V týchto chvíľach rozhovoru s Ježišom, ktorý nás vidí a počúva zo Svätostánku, často zvyknem hovorievať, že nemôžeme upadnúť do neosobnej modlitby a pripomínam, že na to, aby sme s Pánom ihneď nadviazali dialóg — slová nie sú nevyhnutné — je potrebné vyjsť z anonymity, postaviť sa pred neho takí, akí sme, bez skrývania sa v mase ľudí zapĺňajúcej kostol, bez rozplývania sa v nekonečnom slede prázdnych slov, ktoré nevychádzajú zo srdca a ktoré sú nanajvýš tak plodom nejakého bezobsažného zvyku.

Ešte dodám, že aj tvoja práca by mala byť osobnou modlitbou, mala by sa premeniť na veľký rozhovor s naším nebeským Otcom. Ak budeš hľadať posvätenie vo svojej profesionálnej činnosti a prostredníctvom nej, nevyhnutne sa budeš musieť snažiť o to, aby sa stala modlitbou bez anonymity. A nemôžeš ani dovoliť, aby sa tvoje radosti a starosti pokryli šeďou rutinného a neosobného plnenia úloh, pretože v tom okamihu by vyhasol onen božský impulz, oživujúci tvoju každodennú prácu.

V mysli sa mi práve vynorila živá spomienka na moje cesty na front počas španielskej občianskej vojny. Bez akýchkoľvek ľudských prostriedkov k dispozícii som jednoducho šiel tam, kde niekto potreboval moju kňazskú službu. V tých tak zvláštnych okolnostiach, ktoré by pre mnohých mohli byť pohnútkou k ospravedlneniu rôznych zanedbaní a pokleskov, neobmedzoval som sa len na poskytovanie čisto asketických rád. Mal som iba jedinú starosť, tú istú, čo pociťujem i dnes a prosím Pána, aby ju prebudil aj vo vás: zaujímal som sa o dobro duší tých chlapcov a o ich radosť tu na zemi, povzbudzoval som ich, aby svoj čas využívali užitočnou prácou, aby vojna nebola v ich životoch iba niečím ako uzavretou zátvorkou. Žiadal som ich, aby sa neopúšťali, aby robili všetko možné preto, len aby zákopy a vojenské baraky nezačali pripomínať vtedajšie staničné čakárne, kde ľudia zabíjali čas čakaním na vlaky, ktoré, ako sa zdalo, nemali nikdy prísť.

Konkrétne som im odporúčal, aby sa zamestnali nejakou užitočnou činnosťou — napríklad štúdiom alebo učením sa jazykov — niečím zlučiteľným s ich vojenskou službou; radil som im, aby nikdy neprestávali byť Božími mužmi a snažili sa o to, aby všetko ich konanie bolo operatio Dei, Božou prácou. A bol som dojatý, keď som videl, ako sa títo chlapci, v situáciách vôbec nie ľahkých, obdivuhodne správali: ich vnútorná pevnosť bola očividná.

Takisto si spomínam na svoj pobyt v rovnakom období v Burgose. Okrem tých, čo tam boli ako posádka v kasárňach, prichádzali mnohí, aby so mnou strávili niekoľko dní dovolenky. Čo sa týkalo ubytovania, s niekoľkými svojimi duchovnými synmi som sa delil o rovnakú izbu schátralého hotela a hoci sme nemali ani to najnevyhnutnejšie, zariadili sme si veci tak, aby prichádzajúcim — a boli ich stovky! — nechýbalo nič potrebné na to, aby si odpočinuli a nabrali nové sily.

Zvykli sme chodievať na prechádzky popri brehu rieky Arlanzón, kde som sa s nimi zhováral, počúval, keď sa mi s niečím chceli zdôveriť a snažil sa im dávať rady, ktoré by ich povzbudili a otvorili im nové obzory vnútorného života; no vždy som im s Božou pomocou dodával odvahu, povzbudzoval ich a podnecoval, aby žili ako kresťania. Niekedy nás cesta zaviedla až ku kláštoru Las Huelgas, inokedy sme sa uchýlili do katedrály.

Rád som vyliezal na jednu z jej veží, aby moji priatelia mohli zblízka vidieť rímsu, ozajstnú čipku z kameňa, výsledok trpezlivej, namáhavej práce. Pri rozhovore som ich upozornil, že tá nádhera sa nedala vidieť zdola. A ako názornú ukážku toho, čo som im mnohokrát vysvetľoval, som im vravel: Toto je Božia práca, toto je dielo pre Boha!: dokonale dokončiť svoju prácu, s nádherou a majstrovstvom týchto jemných kamenných krajok. A oni tvárou v tvár výjavu, ktorý prechádzal ich očami, pochopili, že toto všetko je modlitba, nádherný dialóg s Pánom. Tí, ktorí vydali svoje sily na toto dielo, veľmi dobre vedeli, že z mestských ulíc ich úsilie nik neocení, že je určené iba pre Boha. Teraz už rozumieš tomu, ako ťa práca môže priblížiť k Pánovi? Rob to isté, čo títo kamenári a aj tvoja námaha sa stane operatio Dei, ľudskou prácou s Božou podobou a obsahom.

„ Buďte presvedčení o tom, že Boh je prítomný všade; my obrábame polia a  chválime tak Pána, brázdime moria a konáme každý svoju prácu a ospevujeme tak jeho milosrdenstvo “ (Klement Alexandrijský, Stromata, 7,7 (PG 9, 451). Takýmto spôsobom sme v neustálom spojení s Bohom. A aj keď budete osamotení, mimo svojho navyknutého prostredia — ako tí chlapci v zákopoch — budete žiť ponorení v Pánovi, skrze osobnú, namáhavú a vytrvalú prácu, ktorú premeníte na modlitbu, pretože ju začnete i skončíte v prítomnosti Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého.

Nezabúdajte však, že okrem iného žijete v spoločenstve ľudí, ktorí od vás — od teba! — očakávajú kresťanské svedectvo. Preto musíme v zamestnaní po ľudskej stránke konať tak, aby sme sa nemuseli hanbiť, keby nás videl pracovať niekto, kto nás pozná a má nás rád; ani by sme mu nemali dať podnet k tomu, aby sa červenal. Ak budete konať v duchu, ktorého sa vám snažím vštepiť, neprivediete do rozpakov nikoho, kto vám dôveruje a nebudete sa musieť červenať ani vy sami. A takisto sa vám nestane to, čo mužovi z podobenstva, ktorý sa dal do stavby veže: „aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať. Tento človek začal stavať a nemohol dokončiť“ (Lk 14, 29—30).

Ubezpečujem vás, že ak nestratíte nadprirodzený pohľad, svoju úlohu dokončíte a vašu katedrálu dostaviate až do položenia posledného kameňa.

„Possumus!“ (Mt 20, 22) aj my môžeme s pomocou Božou vyhrať túto bitku. Vravím vám, že premeniť prácu na dialóg modlitby nie je ťažké. Stačí ju len ponúknuť Bohu a pustiť sa do diela: a Boh vás zaraz od toho okamihu počúva a povzbudzuje. Áno, staneme sa kontemplatívnymi dušami uprostred každodennej práce. Staneme sa nimi, pretože nás napĺňa istota, že On nás vidí a zároveň od nás žiada, aby sme sa premáhali: drobná obeta, úsmev pre človeka, ktorý obťažuje, to, že najskôr začneme s najmenej príjemnou, no naliehavejšou úlohou, dbanie na poriadok, vytrvalosť v práci, hoci by bolo oveľa jednoduchšie nechať ju tak, to, že neodložíme na zajtra to, čo by sme mali dokončiť dnes: a to všetko preto, len aby sme potešili Jeho, nášho Boha Otca! A možno si na svoj stôl alebo nejaké iné diskrétne miesto môžeš položiť kríž, ktorý nepúta pozornosť a ktorý bude slúžiť ako budík pre tvojho kontemplatívneho ducha. Kríž, učebnica pre tvoje srdce a tvoju myseľ, z ktorej sa budeš učiť lekcie služby.

Ak sa rozhodneš — bez toho, žeby si robil niečo zvláštne, alebo musel opúšťať tento svet — vydať sa pri svojej bežnej práci na cestu kontemplácie, ihneď pocítiš, že si Učiteľov priateľ, poverený úlohou otvoriť Božie cesty na zemi celému ľudstvu. Áno, svojou prácou prispeješ k rozšíreniu Kristovho kráľovstva na všetky kontinenty. A budú nasledovať, jedna za druhou, hodiny práce, ktorú obetuješ za ďaleké národy, rodiace sa pre vieru, za národy Východu, ktorým sa surovo bráni slobodne vyznávať vieru, za krajiny so starou kresťanskou tradíciou, v ktorých sa zdá, že Evanjelium už stratilo svoj lesk a ľudia sa zmietajú v nevedomosti… Akú veľkú hodnotu potom získava jedna hodina práce! To, že vydržíš pokračovať s rovnakým úsilím ešte chvíľku, ešte niekoľko minút, až dokým svoju úlohu neskončíš. Jednoducho a prakticky tak premeníš modlitbu na apoštolát, naliehavú potrebu srdca, ktoré bije narovnako s najsladším a milosrdným srdcom Ježiša, nášho Pána.

Všetko robiť z Lásky

Možno sa ma opýtaš: A ako sa mi podarí konať vždy v tomto duchu a poriadne vykonávať svoju prácu? Odpoveď nie je odo mňa, ale od svätého Pavla: „Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční! Nech sa všetko medzi vami deje v láske“ (1 Kor 16, 13—14). Všetko robte z lásky a slobodne, nepripúšťajte si nikdy strach či rutinu, slúžte nášmu Bohu Otcovi.

Pretože som to veľakrát zažil, veľmi rád si niekedy opakujem verše síce chabej umeleckej hodnoty, ale zato veľmi názorné:

Môj život je celý z lásky;

a ak som v láske skúsený,

bolesť je tá sila;

veď nik nemiluje viac než ten,

ktorého to láska utrpením naučila.

Svojim pracovným povinnostiam sa venuj z lásky: všetko rob z lásky a práve preto, že budeš milovať, zistíš, hoci by si pritom zakúšal trpkosť neporozumenia, nespravodlivosti, nevďaku a dokonca iba ľudského neúspechu — aká je tvoja práca plodná. Sladké ovocie, semeno večnosti!

Stáva sa, že niektorí ľudia — dobrí, veľmi dobrotiví, slovami síce tvrdia, že túžia po šírení nádherného ideálu našej viery, no v praxi sa uspokoja s povrchnosťou a nedbalosťou v práci a vyzerajú, že toho v hlave veľa nemajú. Ak sa s tými, čo vyznávajú kresťanstvo len ústami, stretneme, mali by sme im s láskou a účinne pomôcť, a ak to bude potrebné, použiť evanjeliový prostriedok bratského napomenutia: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 1—2). A keď sa k ich povolaniu katolíkov pridružujú aj iné činitele: vyšší vek, skúsenosti či zodpovednosť, o to väčší dôvod, aby sme prehovorili, aby sme sa snažili, nech sa spamätajú a dajú svojej práci väčšiu vážnosť. Mali by sme ich bez ponižovania usmerniť ako ich dobrý otec či učiteľ.

Veľmi nám pomôže pomaly uvažovať nad konaním svätého Pavla: „Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 7—10).

Pre lásku k Bohu, pre lásku k dušiam a preto, aby sme dostáli svojmu povolaniu kresťana, musíme dávať dobrý príklad. Aby sme nevzbudzovali pohoršenie, aby sme nevyvolali ani ten najmenší tieň podozrenia, že Božie deti sú nedbalé alebo nanič, aby sme nedávali zlý príklad… mali by ste sa ako zodpovední ľudia snažiť dávať svojím konaním vrchovatú mieru, tak, ako je to vlastné čestnému človeku. Tak ako roľník, ktorý obrába pôdu a pritom neustále pozdvihuje svoje srdce k Bohu, tak ako tesár, kováč, úradník, intelektuál — všetci kresťania — majú byť vzorom pre svojich kolegov, bez povýšenosti, lebo sme si veľmi dobre vedomí toho, že jedine ak počítame s Ním, podarí sa nám zvíťaziť: my sami ani slamku zo zeme nezdvihneme (Porov. Jn 15, 5). A preto by mal každý, vo svojej práci, v postavení, ktoré mu v spoločnosti prináleží, cítiť povinnosť pracovať pre Boha, aby všade rozsieval Jeho pokoj a radosť. „ Dokonalý kresťan so sebou vždy prináša pokoj a radosť. Pokoj, pretože vie, že žije v Božej prítomnosti; a radosť, pretože vidí, ako je zahrňovaný Jeho darmi. Taký kresťan je skutočná osobnosť, svätý Boží kňaz “ (Klement Alexandrijský, Stromata, 7,7 (PG 9, 451).

Aby sme tento cieľ dosiahli, musíme konať z lásky a nikdy nie iba ako ten, čo znáša ťarchu trestu či prekliatia: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17).Tak budeme svoju prácu robiť dokonale a využívať čas, pretože budeme milujúcimi Božími nástrojmi, uvedomujúcimi si všetku zodpovednosť a dôveru, ktorú Boh aj napriek našej slabosti vložil na naše plecia. Pri každej jednej z tvojich činností, pretože môžeš počítať s Božou silou, sa musíš správať ako ten, ktorý koná výhradne z lásky.

Nezatvárajme však oči pred realitou, neuspokojujme sa iba s povrchným, zjednodušeným pohľadom, ktorý by nás mohol viesť k myšlienke, že nás čaká ľahká cesta a že na to, aby sme ju prešli, stačí niekoľko úprimných predsavzatí a nejaké to vrúcne želanie slúžiť Bohu. Nepochybujte, že časom — možno skôr, než si myslíme — prídu obzvlášť ťažké situácie, ktoré si budú vyžadovať veľkého ducha obeti a zabudnutie na seba samého. Posilňuj preto v sebe cnosť nádeje a bez strachu prijmi Apoštolovo zvolanie: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18). S istotou a pokojom rozjímaj: aká len bude nekonečná Božia láska vyliata na tohto úbohého tvora! Nastal čas, aby si — pri svojej bežnej práci — žil z viery, prebúdzal nádej a oživoval lásku; to znamená uviesť do činnosti všetky tri božské cnosti, ktoré nám pomáhajú, aby sme ihneď, bez pretvárky, pokrytectva a okolkov vylúčili všetky omyly v našom konaní, profesionálnom aj vnútornom živote.

„A tak, moji milovaní bratia — opäť hlas sv. Pavla — buďte pevní, neochvejní, čoraz horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi“ (1 Kor 15, 58). Vidíte? V hre je celá rada cností, ktoré nám pomáhajú posväcovať prácu: sila, aby sme v nej vytrvali aj napriek prirodzeným ťažkostiam a nikdy sa nenechali premôcť vyčerpaním; striedmosť, aby sme sa dávali bez výhrad a vedeli prekonať pohodlnosť a sebectvo; spravodlivosť, aby sme si plnili svoje povinnosti voči Bohu, spoločnosti, rodine a kolegom; rozvážnosť, aby sme v každom prípade poznali, čo je potrebné urobiť a bez otáľania sa do toho pustili… a toto všetko, znovu opakujem, z lásky, so živým a bezprostredným pocitom zodpovednosti za výsledok našej práce a jej apoštolského dosahu.

Obras son amores, y no buenas razones — láska, to sú skutky a nie sladké slová, vraví jedno ľudové príslovie, a myslím, že nie je potrebné dodávať nič ďalšieho.

Pane, daj nám svoju milosť. Otvor nám dvere do nazaretskej dielne, aby sme sa naučili kontemplovať ťa, spolu s tvojou matkou Máriou a so svätým patriarchom Jozefom —ktorého mám tak veľmi rád a veľmi si ho ctím — všetci traja oddaní životu svätej práce. Naše úbohé srdcia sa pohnú a vydáme sa hľadať ťa — a nájdeme ťa v našej každodennej práci, pretože si želáš, aby sme ju premenili na Dielo Božie, na dielo lásky.