Odpútanosť

Stojíme na prahu Veľkého Týždňa; chvíľa, keď sa na Kalvárii zavŕši Vykúpenie celého ľudstva, je už veľmi blízko a zdá sa mi, že je to osobitne vhodný čas, aby sme sa ty aj ja zamysleli nad tým, akým spôsobom nás náš Pán Ježiš Kristus spasil: a aby sme rozjímali o jeho nevýslovnej láske k úbohým bytostiam, stvoreným z hliny zeme.

Memento homo, quia pulvis es, et in pulverem reverteris (Obrad udeľovania popola, porov. Gn 3, 19), pripomína nám naša matka Cirkev na začiatku pôstneho obdobia, aby sme nikdy nezabúdali, že neznamenáme skoro nič, že jedného dňa sa naše telo — dnes tak plné života — rozpadne ako ľahký obláčik prachu, ktorý naše nohy víria pri chôdzi; tak sa rozplynie ako hmla, ktorú lúče slnka porozháňajú (Múd 4, 2).

Kristov príklad

Ja by som však rád po tejto neľútostnej pripomienke našej osobnej bezvýznamnosti chcel vyzdvihnúť inú úžasnú skutočnosť: Božiu veľkodušnosť, ktorá nám pomáha a ktorá nás robí rovnými Bohu. Vypočujte si slová apoštola: „Veď poznáte milosť nášho pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).Zamyslite sa v pokoji nad tým, aký príklad nám dáva náš Učiteľ a ihneď pochopíte, že máme námet, nad ktorým by sa dalo rozjímať celý život: ako sa úprimne snažiť o väčšiu veľkodušnosť. Pretože, a pritom nestrácajte zo zreteľa cieľ, ku ktorému by sme sa mali dopracovať, každý jeden z nás by sa mal stotožniť s Ježišom, ktorý — ako ste už počuli — sa stal chudobným pre teba, pre mňa, ktorý trpel a zanechal nám tak príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach (Porov. 1 Pt 2, 21).

Nikdy si sa s posvätnou zvedavosťou nepýtal, akým spôsobom Ježiš Kristus tak nesmierne miloval? A opäť je to sv. Pavol, ktorý nám odpovedá: „…On, hoci má božskú prirodzenosť, (…) zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6—7). Deti moje, staňte s úžasom a vďačnosťou pred týmto tajomstvom a poučte sa: všetka moc, všetok majestát, všetka nádhera a nekonečná harmónia Boha, jeho veľké a nezmerné bohatstvá, on — Boh sám — sa ukryl do Kristovho Najsvätejšieho Človečenstva, aby nám slúžil. Všemohúci sa rozhodol načas skryť svoju slávu, aby uľahčil vykupiteľské stretnutie so svojimi stvoreniami.

„Boha, píše evanjelista Ján, nikto nikdy nevidel.Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18) a objavil sa pred užasnutými zrakmi ľudí: najprv ako novonarodené dieťa v Betleheme, potom ako obyčajné dieťa, rovnaké ako tie ostatné, neskôr v chráme ako rozumný a bystrý mladík, no a nakoniec v láskavej a príťažlivej postave Učiteľa, ktorý uchvátil srdcia zástupov a ony ho s nadšením nasledovali.

Stačí niekoľko prejavov lásky Boha, ktorý sa vteľuje a jeho veľkomyseľnosť sa dotkne našej duše, zapáli nás a jemne nás povedie ku kajúcej bolesti nad naším zlým a častokrát egoistickým správaním. Ježiš Kristus sa nebránil tomu, aby sa ponížil a tak nás z našej úbohosti pozdvihol do dôstojnosti Božích detí, svojich bratov. Ty a ja sa naopak neraz hlúpo pyšníme schopnosťami a talentami, ktoré sme dostali, až si z nich spravíme piedestál a z neho sa vyvyšujeme nad ostatných, akoby zásluhy za skutky, ktorých dokonalosť je značne relatívna, boli jedine naše. „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Keď budeme uvažovať nad tým, ako sa Boh celkom odovzdal a ponížil — vravím to preto, aby sme o veci rozjímali a každý sám pritom myslel na seba — potom sa chvastúnstvo a domýšľavosť pyšného javia ako strašný hriech, lebo jeho počínanie je presným opakom vzoru, ktorý nám Ježiš Kristus ukázal svojim príkladom. Dobre o tom popremýšľajte: On, ktorý je Bohom, sa pokoril. A človek, pyšný na vlastné „ja“, sa snaží povyšovať za každú cenu a nechce si priznať, že je stvorený iba z nedobrej hliny.

Neviem, či vám v detstve rozprávali bájku o roľníkovi, ktorému darovali zlatého bažanta. Po prvotnom okamihu radosti a prekvapenia nad nevšedným darom začal jeho nový pán hľadať miesto, kam by ho zavrel. Po niekoľkých hodinách, mnohých pochybnostiach a viacerých plánoch sa rozhodol, že ho zavrie do kurníka. Sliepky, nadšené krásou nového príchodzieho, okolo neho užasnuto krúžili a tvárili sa, akoby objavili nejakého poloboha. Uprostred celého toho chaosu prišla hodina kŕmenia. Keď pán rozhodil medzi vtákov prvé hrsti otrúb, začal sa bažant, vyhladovaný dlhým čakaním, hltavo napchávať. Pri takom nechutnom predstavení, keď onen div krásy jedol rovnako nenásytne ako ten najobyčajnejší živočích, rozčarované družky z kurníka sa zobákmi pustili do padlého idolu a neprestali, až kým mu nevytrhali všetko perie. Takto smutne končí každý samoľúby človek. A čím viac sa upína na svoje sily a domýšľavo sa spolieha na vlastné schopnosti, tým horší je jeho pád.

Vyvoďte si z príbehu praktické dôsledky pre svoj každodenný život a majte na pamäti, že vám boli zverené vlohy — nadprirodzené i ľudské — ktoré máte správne využívať. Nepodliehajte smiešnemu omylu, že vám niečo patrí, ako by to bol výsledok jedine vášho úsilia. Nezabúdajte, že je tu Boh, bez ktorého sa nikto nemôže zaobísť.

Nechajte sa preto presvedčiť, že ak si skutočne želáme nasledovať nášho Pána zblízka a naozaj slúžiť Bohu i celému ľudstvu, musíme sa dokonale odpútať od seba samých, nesmieme ľpieť na svojej inteligencii, zdraví, cti, vznešených ambíciách, či na úspechoch a zdaroch.

Mám pritom na mysli — pretože až sem musí zájsť tvoje rozhodnutie — i všetky tie čisté plány, ktorými chceme výlučne oslavovať a chváliť Boha. Budeme sa riadiť jasnou a presnou zásadou: Pane, chcem to či ono, iba ak sa to páči tebe — a ak nie, prečo by ma to malo zaujímať? Zasadíme tak smrteľnú ranu sebectvu a pýche, ktoré sa ako hady zvíjajú v každom ľudskom svedomí. Zároveň dosiahneme pravý pokoj pre svoje duše a odpútanosť, ktorá nás dovedie až k vlastneniu Boha, vždy čoraz dôvernejšiemu a intenzívnejšiemu.

Aby sme mohli napodobňovať Krista, musíme mať srdce oslobodené od všetkého, k čomu sa pripútavame. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24—26). A k tomu vysvetľuje sv. Gregor: „ nestačilo by, keby sme žili oprostení od vecí a nezriekli by sme sa pritom aj samých seba. Ale… kam pôjdeme oslobodení od samých seba? Kto sa vlastne všetkého vzdáva, keď sám seba si ponechá?“

Musíme vedieť, že na jednej strane sme hriešnici, no na druhej strane Boží tvorovia. Jedným spôsobom sme boli stvorení a v tom druhom spôsobe sa nachádzame kvôli nám samým. Odvrhnime to, čím sme sa stali skrze hriech a buďme takí, akými sme boli utvorení skrze milosť. Tak pyšný, keď sa obráti ku Kristovi a stane sa pokorným, zaprie sám seba; keď sa smilník obráti a žije zdržanlivo, i on odvrhuje to, čím bol predtým; keď lakomec prestane dychtiť po majetku a namiesto toho, aby sa zmocňoval cudzieho, začne byť štedrý zo svojho, aj on sa zriekol sám seba (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).

Kresťanské sebaovládanie

Pán chce veľkodušné srdcia, čo na ničom neľpejú. To sa nám podarí, keď energicky povolíme putá, alebo len jemné nitky, ktoré nás priväzujú k nášmu ja. Nechcem pred vami skrývať, že toto rozhodnutie si vyžaduje neustály boj, premáhanie vlastného rozumu a vôle, zrieknutie sa seba, ktoré je — stručne povedané — omnoho ťažšie ako zrieknutie sa tých najvytúženejších hmotných statkov.

Táto odpútanosť, ktorú hlásal náš Učiteľ a ktorú očakáva od všetkých kresťanov, sa nevyhnutne musí prejavovať aj navonok. Ježiš Kristus coepit facere et docere (Sk 1, 1): zvestoval svoje učenie najprv skutkami a až potom slovami. Videli ste ho, ako sa v úplnom nedostatku narodil v maštali a ako svoje prvé sny na tejto zemi sníva uložený na slame v jasliach. Neskôr, počas rokov apoštolských ciest, si medzi mnohými inými príkladmi iste spomeniete na jasné upozornenie adresované jednému z tých, čo ho chceli nasledovať ako učeníci: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9, 58).A nezabudnite na onú pasáž z Evanjelia, kde apoštoli, aby utíšili hlad, trhajú v sobotné popoludnie po ceste klasy na poli (Porov. Mk 2, 23).

Dá sa povedať, že náš Pán, verný poslaniu, ktoré dostal od Otca, žil presne tak, ako radí v jednom z najpodmanivejších kázaní, ktoré kedy vyšli z Božích úst: „Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev. Pozrite sa na havrany: Nesejú, ani nežnú, nemajú ani komoru, ani stodolu, a Boh ich živí. A vy ste o koľko viac ako vtáky! … Pozrite sa na ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak, ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka rastlinu, ktorá je dnes na poli a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!“ (Lk 12, 22—24, 27—28).

Keby sme žili vo väčšej dôvere v Božiu prozreteľnosť, s istotou a pevnou vierou v jeho neustálu ochranu, ktorá nám nikdy nechýba, koľko starostí a nepokoja by sme si ušetrili! Zmizlo by toľko neistôt, ktoré — Ježišovými slovami — sú vlastné pohanom, ľuďom tohto sveta (Lk 12, 30), ľuďom bez zmyslu pre nadprirodzeno. Chcel by som vám ako brat, ako kňaz, ako otec, dôverne a pri každej príležitosti pripomínať, že z Božieho milosrdenstva sme deťmi nášho všemohúceho Otca, ktorý je na nebesiach a zároveň i v našom srdci; chcel by som, aby sa vám vrylo do mysle, že máme tie najlepšie dôvody na to, aby sme po tejto zemi kráčali s optimizmom, s dušou zbavenou všetkých vecí, ktoré sa nám zdajú byť nevyhnutné, pretože váš Otec predsa vie, že toto potrebujete (Lk 12, 30) a On sa už postará. Verte, že len takto sa budeme správať ako páni tvorstva (Porov Gn 1, 26—31) a vyhneme sa smutnému zotročeniu, do ktorého upadajú mnohí, lebo zabúdajú na to, že sú Božími deťmi, strachujúc sa o zajtrajšok alebo o to „čo bude potom,“ ktorého sa možno ani nedožijú.

Ešte raz mi dovoľte, aby som vám povedal niečo z mojej vlastnej skúsenosti. Otváram vám pred Bohom svoje srdce s absolútnym presvedčením, že nie som vzorom v ničom, že som iba zdrap, úbohý nástroj — hluchý a neschopný — ktorý Pán použil na to, aby bolo jasne vidieť, že On píše dokonale aj s nohou od stola. A preto keď hovorím o sebe, ani zďaleka mi nepríde na myseľ, že by som mal na svojom konaní nejakú zásluhu, a vôbec vás nechcem nútiť, aby ste i vy kráčali po ceste, po ktorej viedol Pán mňa. Veľmi dobre sa totiž môže stať, že Učiteľ od vás nebude žiadať to, čo odo mňa, a čo mi tak veľmi pomáhalo bez prekážok pracovať na tomto Božom Diele, ktorému som venoval celý svoj život.

Uisťujem vás — mohol som si na to siahnuť vlastnými rukami a videl som to na vlastné oči — že keď dôverujete Božej prozreteľnosti, keď sa hodíte do jeho všemohúceho náručia, nikdy vám nebudú chýbať prostriedky, aby ste mohli slúžiť Bohu, svätej Cirkvi a dušiam bez toho, žeby ste zanedbali nejakú zo svojich povinností; a navyše zakúsite radosť a pokoj, ktorý mundus dare non potest (Jn 14, 27), ktorý vám žiaden majetok na svete nemôže dať.

Od počiatkov Opus Dei v roku 1928, okrem toho, že sme nemali žiadne materiálne prostriedky, som ja osobne nemal k dispozícii ani halier a ani som priamo nezasahoval do logicky vyplývajúcich ekonomických otázok, vyskytujúcich sa vždy, keď ide o dielo, na ktorom sa zúčastňujú ľudia — z mäsa a kostí, nie anjeli — a potrebujú materiálne prostriedky, aby mohli účinne rozvíjať svoju činnosť.

Opus Dei potrebovalo, a myslím, že pre podporovanie svojich apoštolských diel bude — až do konca čias — potrebovať veľkorysú spoluprácu mnohých ľudí: jednak preto, že tieto aktivity nie sú nikdy výnosné, a potom, hoci bude rásť počet spolupracovníkov i práca mojich synov, ak bude láska k Bohu, rozšíri sa i apoštolát a vzrastú požiadavky. Často som svojich synov rozosmial — pretože zatiaľ čo som ich dôrazne povzbudzoval, aby verne odpovedali na Božiu milosť, zároveň som im vravel, aby sa smelo a hádam aj trochu drzo pustili do Pána a prosili ho o viac milosti aj peňazí, cvendžiacej a dobre spočítateľnej hotovosti, ktorú sme naliehavo potrebovali.

V prvých rokoch sme nemali ani to najnutnejšie. Pritiahnutí ohňom Božej lásky prichádzali ku mne robotníci, remeselníci, vysokoškoláci… ktorí nevedeli o nedostatku a núdzi, v akej sme sa nachádzali, pretože v Opus Dei sme sa vždy snažili pracovať s Božou pomocou tak, že modlitby aj obetí bol dostatok, ale v skrytosti. Keď sa ohliadnem dozadu na tie časy, zo srdca mi tryská odovzdaná vďaka Pánovi: aká veľká istota bola v našich dušiach! Vedeli sme, že ak hľadáme Božie kráľovstvo a spravodlivosť, ostatné dostaneme navyše (Porov. Lk 12, 31). A môžem vás uistiť, že sa nestalo, aby sa nejaká apoštolská iniciatíva neuskutočnila pre nedostatok materiálnych prostriedkov: v pravej chvíli, či už takým alebo onakým spôsobom nám Prozreteľnosť nášho Boha Otca poskytla to, čo sme potrebovali, aby sme videli, že On vždy platí dobre.

Ak sa v každom okamihu chcete správať ako páni sami seba, tak vám poradím vynaložiť veľké úsilie na to, aby ste sa bez strachu a bez obáv od všetkého oslobodili. A potom, pri plnení svojich osobných, rodinných a iných povinností zdravo využívajte všetky čestné pozemské prostriedky, mysliac pritom na službu Bohu, Cirkvi, vašim blízkym, svojmu povolaniu, svojej krajine, celému ľudstvu. Majte na mysli, že to dôležité nie je niečo mať alebo nemať, ale žiť v súlade s pravdou, ktorú hlása naša kresťanská viera: stvorené veci sú iba prostriedky. Odvrhnite preto krivé zrkadlo, v ktorom sa javia ako čosi konečné: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 19—21).

Keď niekto stavia svoje šťastie iba na veciach tohto sveta — v tomto ohľade som bol svedkom skutočných tragédií — narúša tým ich rozumné užívanie a ničí poriadok múdro zriadený Stvoriteľom. Ľudské srdce je potom smutné a nespokojné, človek sa vydáva na cestu večného rozčarovania a napokon skončí ako otrok už tu na zemi; je obeťou práve toho majetku, ktorý si nezmerným úsilím a odriekaním nahromadil. No hlavne vám radím nikdy nezabúdať na to, že Boh sa už nevojde a neprebýva v srdci pošpinenom bezuzdnou, hrubou a prázdnou láskou. „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24). „ Zakotvime teda svoje srdce v láske, ktorá je schopná urobiť nás šťastnými… Túžme po poklade v nebi “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 63, 3 (PG 58, 607).

Nenavádzam ťa však, aby si zanedbával plnenie svojich povinností, alebo sa nedožadoval svojich práv. Naopak, pre každého jedného z vás by sa ústup na tomto fronte rovnal zbabelej dezercii z boja o svätosť, ku ktorej nás Boh povoláva. Preto by si sa mal — s čistým svedomím — a osobitne vo svojej práci usilovať, aby ani tebe a ani tvojim blízkym nechýbalo nič potrebné na dôstojný kresťanský život. A ak niekedy na vlastnej koži zakúšaš ťarchu chudoby, neupadaj do smútku ani do vzdoru, ale — znovu to opakujem — snaž sa nasadiť všetky čestné prostriedky na to, aby si danú situáciu prekonal, pretože konať ináč by znamenalo pokúšať Boha. A zatiaľ čo bojuješ, spomeň si na to, že — omnia in bonum! — že všetko, aj nedostatok i chudoba, napomáhajú dobro tých, čo milujú Boha (Porov. Rim 8, 28) a zvykni si už odteraz s radosťou čeliť drobným obmedzeniam, nepohodliu, zime, teplu, strate niečoho, čo považuješ za neodmysliteľné, tomu, že nemôžeš odpočívať, ako by si chcel a kedy by si chcel, hladu, samote, nevďaku, neporozumeniu, potupe… .

Otče,… neber ich zo sveta

Sme normálni ľudia, obyčajní kresťania, vrhnutí do víru života v spoločnosti a Pán nás chce mať svätých a apoštolských práve v našom pracovnom prostredí, chce, aby sme sa posväcovali svojou prácou, aby sme posväcovali túto prácu a pomáhali, aby sa ňou aj iní posvätili. Verte, že práve tu na vás čaká Boh, ako Otec, ako Priateľ. A myslite aj na to, že vašou zodpovednou prácou, okrem toho, že sa ňou živíte, priamo podporujete rozvoj spoločnosti, uľahčujete bremená iným ľuďom a podopierate toľko dobrých diel na miestnej i svetovej úrovni, v prospech ľudí a národov, ktorým sa tak dobre nedarí.

Keď sa správame normálne — ako naši blížni — a s nadprirodzeným zmyslom, nerobíme viac ako len to, že nasledujeme príklad Krista, pravého Boha a pravého človeka. Všimnite si, že celý jeho život je dokonale prirodzený. Žije plné tri desaťročia bez toho, aby vzbudzoval pozornosť, ako obyčajný remeselník, a vo svojej dedine je známy ako syn tesára. Takisto počas jeho verejného účinkovania nevidíme nič zvláštneho ani výstredného, čo by rušilo. Bol obklopený priateľmi rovnako ako ktokoľvek z jeho spoluobčanov a svojím správaním sa od nich nijako neodlišoval. Až tak, že Judáš si na to, aby ho označil, potreboval dohodnúť nejaké znamenie: „Koho pobozkám, to je on…“ (Mt 26, 48). Na Ježišovi nebolo nič nápadného. Veľmi ma dojíma toto obyčajné správanie nášho Učiteľa, ktorý žil ako každý iný človek.

Ján Krstiteľ, majúc zvláštne povolanie, sa obliekal do ťavej kože a živil sa kobylkami a lesným medom. Spasiteľ nosil nezošívanú tuniku, jedol a pil to, čo ostatní, radoval sa zo šťastia druhých, bol dojatý bolesťou blížneho, neodmietal odpočinok, ktorý mu ponúkali priatelia a každý o ňom vedel, že roky si zarábal na živobytie prácou vlastných rúk spolu s Jozefom, tesárom. Tak by sme aj my mali žiť uprostred sveta, ako náš Pán. Zhrnul by som to stručne nasledovne — mali by sme chodiť v čistom oblečení, mať čisté telo, no predovšetkým, čistú dušu.

Dokonca — prečo si to nevšimnúť — Pán, hlásajúci odpútanosť od pozemských vecí, zároveň prejavuje obdivuhodnú starosť o to, aby sa nimi neplytvalo. Po onom zázračnom rozmnožení chlebov, ktorými tak veľkoryso nasýtil viac ako päťtisíc mužov, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami… naplnili dvanásť košov (Jn 6, 12—13). Keď budete pozorne rozjímať nad touto scénou, naučíte sa nikdy nebyť skúpi a naopak, byť dobrými správcami talentov i materiálnych prostriedkov, ktoré vám Boh poskytne.

Keď uvažujeme nad naším vzorom Ježišom Kristom, potom odpútanosť, o ktorej kážem, je sebaovládanie, a nie nejaká nariekavá a krikľavá chudoba, maskovaná lenivosť, či nedbalosť. Mal by si chodiť oblečený tak, ako je zvykom v tvojom postavení, prostredí, rodine, práci… ako tvoji kolegovia, lenže pre Boha, a snažiť sa tak vytvárať pravdivú a príťažlivú predstavu zdravého kresťanského života. To všetko prirodzene, bez výstredností. Ubezpečujem vás, že lepšie je radšej viac ako menej. Ako si vlastne predstavuješ, že vyzeral náš Pán? Myslel si niekedy na to, s akou dôstojnosťou asi nosil ono nezošívané rúcho, ktoré pravdepodobne utkali ruky jeho matky Márie? Nespomínaš si, ako sa v Šimonovom dome sťažoval, že mu neponúkli ani vodu na umytie predtým, ako sa posadil k stolu? (Porov. Lk 7, 36—50). Iste on sám zaviedol reč na túto nezdvorilosť, aby príbehom zdôraznil, že láska sa prejavuje v maličkostiach, a takisto sa snažil dať jasne najavo, že máme rešpektovať spoločenské zvyky prostredia, v ktorom žijeme. Preto sa budeme všetci, vy aj ja, usilovať o to, aby sme sa vedeli odpútať od pozemských statkov a blahobytu, avšak nie nevhodne a s výstrelkami.

Prejavom skutočnosti, že sa považujeme za pánov tvorstva a verných Božích služobníkov, je pre mňa starostlivosť o všetko, čo používame, aby sa to uchovalo v dobrom stave, aby to vydržalo, žiarilo, čo najdlhšie slúžilo svojmu účelu, aby sa to nepokazilo. V centrách Opus Dei nájdete jednoduchú, útulnú a predovšetkým čistú výzdobu; lebo niečo iné je skromný dom a niečo iné zlý vkus alebo špina. Samozrejme, že i ty budeš podľa svojich možností a v súlade s tvojimi spoločenskými a rodinnými povinnosťami vlastniť cenné veci a budeš sa o ne patrične starať, no v duchu umŕtvovania a odpútanosti.

Pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi som chodieval do jednej charitnej jedálne pre žobrákov, ktorí za deň nezjedli nič iné okrem toho, čo im tu dali. Bola to veľká miestnosť, o ktorú sa starala skupinka dobročinných dám. Po prvom rozdelení jedla si prichádzali vziať zvyšky ešte ďalší žobráci a medzi ľuďmi v onej skupine moju pozornosť upútal jeden z nich: Bol majiteľom plechovej lyžice! Vždy ju opatrne vytiahol z vrecka, žiadostivo, pôžitkársky sa na ňu zahľadel, a keď dojedol svoju porciu, opäť sa na lyžicu zadíval očami, ktoré ani čo by vraveli: Je moja! Starostlivo ju dvakrát olízal, aby bola čistá, a potom ju znovu zastrčil medzi záhyby svojich chatrných šiat. Skutočne, bola jeho! Úbohý chudák, ktorý sa medzi svojimi druhmi v nešťastí považoval za boháča.

Poznal som vtedy aj istú dámu s vysokým šľachtickým titulom, Grande de España. Pred Bohom to nič neznamená: všetci sme si rovní, všetci sme potomkami Adama a Evy, slabí ľudia, so svojimi cnosťami i nedostatkami, schopní — keby nás Boh opustil — tých najhorších zločinov. No odkedy nás Kristus vykúpil, už niet rozdielu medzi rasami, jazykmi, farbou pleti, rodom, majetkom…: všetci sme Božie deti. Žena, o ktorej vám hovorím, hoci bývala v starodávnom šľachtickom sídle, sama na seba neutratila ani dve pesety za deň. Naopak, veľmi štedro odmeňovala svoje služobníctvo a zvyšok venovala na pomoc potrebným, ona však žila vo veľkom odriekaní. Táto žena mala veľký majetok, po akom túžia mnohí, ale osobne bola chudobná a od všetkého úplne odpútaná. Pochopili ste ma? Ostatne, stačí sa započúvať do slov nášho Pána: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).

Ak aj ty chceš získať tohto ducha odriekania, radím ti, aby si bol lakomý voči sebe a veľmi štedrý k ostatným; vyvaruj sa zbytočných výdavkov kvôli prepychu, z rozmaru, márnivosti, pohodlia… nevymýšľaj si zbytočné potreby. Jedným slovom, nauč sa so sv. Pavlom „žiť skromne… aj oplývať… byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 12—13). A ako apoštol Pavol, aj my v tomto duchovnom boji zvíťazíme, keď budeme mať voľné, ničím nespútané srdce.

„ Všetci, ktorí vchádzame na zápasisko viery, píše sv. Gregor Veľký, berieme na seba úlohu bojovať proti zlým duchom. Diabli na tomto svete nič nemajú a keďže útočia nahí, aj my musíme bojovať nahí. Pretože ak niekto oblečený bude bojovať s niekým, kto na sebe nič nemá, rýchlo ho porazia, lebo jeho protivník ho má za čo chytiť. A čo iné sú veci tohto sveta než len akési oblečenie? “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).

Boh miluje veselého darcu

V súvislosti s úplným odpútaním sa od všetkého, ktoré od nás Pán žiada, vám ukážem ešte iný dôležitý aspekt daného problému. Je ním zdravie. Teraz ste väčšinou všetci mladí a prechádzate úžasným obdobím plnosti života, ktoré prekypuje energiou. Ale čas plynie a nevyhnutne sa začína prejavovať telesné opotrebovanie, prichádzajú obmedzenia zrelého veku a napokon ťažkosti staroby. Okrem toho, ktokoľvek z vás môže ochorieť alebo utrpieť nejaký telesný úraz.

Iba ak správne — kresťansky — využijeme obdobia dobrého telesného stavu, priaznivé časy, potom s nadprirodzenou radosťou prijmeme aj udalosti, ktoré ľudia mylne hodnotia ako zlé. Nechcem sa príliš zaoberať podrobnosťami, no rád by som sa s vami podelil o vlastnú skúsenosť. Keď sme chorí, môžeme byť nepríjemní: „nevenujú mi pozornosť, nikto o mňa ani nezakopne, nestarajú sa, ako si zaslúžim, nikto mi nerozumie…“ Diabol, ktorý neustále striehne, zaútočí na každú slabinu; a v chorobe jeho taktika spočíva vo vytváraní akejsi psychózy, odvádzajúcej človeka od Boha, otravujúcej prostredie a ničiacej celý poklad zásluh, aké môže človek získať pre dobro všetkých duší, keď znáša bolesť s nadprirodzeným optimizmom, keď ju miluje. Preto, ak to bude vôľa Božia a On nám zošle nejaké utrpenie, prijmime ho ako znamenie, že nás považuje za zrelých, aby nás mohol ešte užšie privinúť k svojmu vykupiteľskému krížu.

Aby sme boli ochotní veľkoryso znášať — ak to Pán dopustí — chorobu alebo nešťastie, je treba sa na to dlhodobo pripravovať, každodenne sa odpútavať od seba samého. Využívajte teda už teraz každú príležitosť, trpezlivo znášajte nedostatok, bežné malé bolesti, umŕtvovanie a cvičte sa v kresťanských cnostiach.

V našom každodennom živote by sme mali byť na seba nároční, nevymýšľať si falošné problémy a umelé potreby, ktoré koniec koncov pramenia z pýchy, žiadostivosti, pohodlnosti a lenivosti. Mali by sme k Bohu kráčať rýchlo, bez zbytočnej záťaže a batožiny, prekážajúcej nám pri chôdzi. Keďže chudoba v duchu nespočíva v tom, že nemáme, ale v tom, že sme skutočne od všetkého odpútaní, mali by sme byť neustále v strehu a nenechať sa dať oklamať nejakými, na prvý pohľad veľmi presvedčivými pomyselnými dôvodmi. „ Hľadajte to potrebné, hľadajte to, čo stačí. A nechcite viac. Čo je navyše, je bremeno, nie úľava; skľučuje miesto toho, aby napĺňalo radosťou “ (Sv. Augustín, Sermo LXXXV, 6 (PL 38, 523).

Pri týchto radách sa neopieram o nejaké neobvyklé, nenormálne, alebo komplikované situácie. Viem o jednom človeku, ktorý ako záložky do kníh používal papieriky, kam si zapisoval krátke strelné modlitby, aby mu tak pomáhali byť neustále v Božej prítomnosti. S láskou si začal tento „poklad“ odkladať, až si jedného dňa uvedomil, ako veľmi sa k týmto papierikom pripútal. Vidíte ten „úžasný“ príklad cnosti? Nevadilo by mi odhaliť vám hoci aj všetky moje slabosti, keby vám to bolo na niečo dobré. Odkryl som trochu rúšku svojho vnútra, lebo možno i ty máš niečo podobné, k čomu si pripútaný: svoje knihy, svoje oblečenie, svoj stôl, svoje… modly z plechoviek.

V prípadoch, ako je tento, vám odporúčam poradiť sa so svojím duchovným radcom a bez škrupúľ a detinskosti sa mu so všetkým zveriť. Niekedy postačí ako liek malé umŕtvovanie krátkodobo sa bez niečoho zaobísť; alebo aj iným spôsobom sa dá niečoho vzdať: nič sa nestane, ak niekedy nepoužiješ svoj obvyklý dopravný prostriedok a čiastku, ktorú si tak ušetril, venuješ ako almužnu, hoci by to bol len nepatrný obnos. V každom prípade, ak máš ducha odpútanosti, iste budeš objavovať stále nové, diskrétne a účinné príležitosti, ako ho cvičiť.

Keď som vám už raz otvoril svoje srdce, musím sa priznať, že ľpiem na niečom, čoho by som sa nikdy nechcel vzdať: naozaj vás mám všetkých veľmi rád. Naučil som sa to od toho najlepšieho Učiteľa a chcel by som čo najvernejšie nasledovať jeho príklad a bez výhrad milovať všetkých ľudí, počnúc tými, ktorých mám nablízku. Nedojíma aj vás vrúcna Ježišova láska — jeho neha! — ako sa o nej zmieňuje evanjelista, keď jedného z učeníkov opisuje slovami: quem diligebat Jesus (Jn 13, 23), ten, ktorého Ježiš miloval?

Skončíme zamyslením, ktoré nám ponúka evanjelium dnešnej svätej omše: „Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja“ (Jn 12, 1—3).Akým nádherným prejavom veľkodušnosti je toto Máriino plytvanie! Judáš narieka, že vyšiel nazmar drahocenný olej — vo svojom lakomstve si to veľmi dobre spočítal — najmenej za tristo denárov (Jn 12, 5).

Pravá odpútanosť nás vedie k tomu, že sme veľmi štedrí k Bohu aj k svojim bratom, že pracujeme, že hľadáme prostriedky, že sa necháme úplne stráviť, len aby sme pomohli tým, čo to potrebujú. Žiaden kresťan sa nemôže uspokojiť s prácou, ktorá by mu umožnila zarobiť si iba na to nevyhnutné pre neho a pre jeho blízkych: jeho veľkorysé srdce ho donúti priložiť ruku k dielu a podporiť tak aj ostatných. Vedú ho k tomu milosrdná láska a spravodlivosť, ako píše svätý Pavol v liste Rimanom: „… Macedónsko aAchájsko sarozhodli urobiť nejakú zbierku pre chudobných svätých v Jeruzaleme. Radi to urobili a sú aj ich dlžníkmi. Lebo ak pohania dostali účasť na ich duchovných dobrách, sú povinní poslúžiť im zasa v hmotných“ (Rim 15, 26—27).

Nebuďte skúpi ani lakomí voči tomu, kto vo svojej veľkorysosti zašiel tak ďaleko, že sa úplne odovzdal. Zamyslite sa: koľko vás stojí — aj z ekonomického hľadiska — byť kresťanmi? No predovšetkým nezabúdajte, že „veselého darcu Boh miluje. A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok…“ (2 Kor 9, 7—8).

Keď sa v tento Veľký týždeň priblížime k bolestiam Ježiša Krista, poprosme Najsvätejšiu Pannu, aby sme ako ona aj my vedeli uvažovať o všetkých týchto veciach a zachovávať ich vo svojom srdci (Porov. Lk 2, 19).