Cesta k svätosti

Do hĺbky duše nás dojíma, keď pozorne počúvame slová sv. Pavla: „lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3).Dnes si to opäť raz pripomínam a rád by som to pripomenul i vám a všetkým ľuďom: lebo to je Božia vôľa, aby sme boli svätí.

Aby sme ostatným mohli prinášať pravý pokoj, aby sme zmenili svet, aby sme v ňom a skrze jeho skutočnosti hľadali Boha, nášho Pána, na to je nevyhnutná osobná svätosť. Keď hovorím s ľuďmi z rôznych krajín a z najrozmanitejších spoločenských prostredí, často sa ma pýtajú: A čo poviete nám, ženatým a vydatým? A čo nám, ktorí pracujeme na poli? A vdovám? A mladým?

Sústavne na to odpovedám, že mám iba jeden hrniec. A obvykle zdôrazňujem, že náš Pán Ježiš Kristus hlásal radostnú zvesť všetkým bez rozdielu. Jeden hrniec a jeden pokrm: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Každého jedného Boh volá ku svätosti, od každého žiada, aby mal lásku: či už sme mladí alebo starí, slobodní alebo ženatí, zdraví či chorí, vzdelaní či nevzdelaní, nech pracujeme kdekoľvek, nech sme kdekoľvek. Existuje iba jediný spôsob, ako spoznávať Boha a rásť s ním v dôvernom priateľstve: stýkať sa s ním v modlitbe, hovoriť s ním a z celého srdca mu prejavovať svoju náklonnosť.

Hovoriť s Bohom

„Keď budete volať ku mne … vyslyším vás“ (Jer 29, 12). A my ho voláme, prichádzame k nemu a obraciame sa naňho. Mali by sme raz už skutočne poslúchnuť výzvu apoštola: Sine intermissione orate (1 Sol 5, 17), bez prestania sa modlite, nech sa deje, čo sa deje. „ Nielen srdcom, ale celým srdcom “ (Sv. Ambróz, Expositio in Psalmum, CXVIII, 19, 12(PL 15, 147).

Možno si pomyslíte, že život nie je vždy ľahký, že v ňom nechýba trpkosť, zármutok či trápenie. Odpoviem vám, opäť so svätým Pavlom, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 38—39).

Odporúčať toto trvalé spojenie s Bohom, neznamená to len ukazovať nejaký vznešený ideál, ktorý sa aj tak väčšine kresťanov bude zdať nedosiahnuteľným? Je to vskutku vysoký cieľ, nie je však nedosiahnuteľný. Cesta, ktorá vedie k svätosti, je cesta modlitby. A tá musí pomaly a postupne zapúšťať v duši korene, ako malé semienko, z ktorého neskôr vyrastie košatý strom.

Začneme s ústnymi modlitbami, ktoré mnohí z nás opakujú už od detstva. Sú to úprimné a prosté vety, adresované Bohu a jeho Matke — našej Matke. Ešte stále každý deň, nielen občas a zo zvyku, ráno a večer obnovujem svoje odovzdanie sa, ktoré ma naučili moji rodičia: Pani moja a Matka moja, celý sa ti ponúkam. A na dôkaz svojej synovskej lásky ti v tento deň zasväcujem svoje oči, svoje uši, svoj jazyk, svoje srdce… Nie je to — svojím spôsobom — počiatok kontemplácie, zreteľný prejav dôvernej odovzdanosti? Čo si pri stretnutí vravia tí, ktorí sa majú radi? Ako sa správajú? Odovzdávajú sa, celou svojou bytosťou, so všetkým, čo majú, osobe, ktorú milujú.

Najskôr začneme jednou strelnou modlitbou, potom pridáme ďalšiu a ďalšiu… až sa nám bude naša vrúcnosť zdať nedostačujúca, pretože slová už nestačia… a nastane dôverné prebývanie v Božej prítomnosti, neprestajné a neunavujúce nazeranie na Boha. Žijeme potom ako zajatci, ako uväznení. A zatiaľ čo sa aj napriek našim chybám a nedostatkom snažíme čo najdokonalejšie vykonávať povinnosti svojho stavu a povolania, duša túži po tom, aby sa oslobodila. Je priťahovaná k Bohu ako železo k magnetu; začíname milovať Ježiša oveľa účinnejšie, so sladkým úžasom.

„Vrátim vás zo zajatia a zhromaždím vás… zo všetkých miest, kde som vás roztratil“ (Jer 29, 14). Zo zajatia sa oslobodíme modlitbou: spoznáme, že sme voľní, vzlietneme v piesni zamilovanej duše, v piesni lásky túžiacej po tom, aby sa už nikdy neodlúčila od Boha. Je to nový spôsob života na zemi, spôsob božský, nadprirodzený, nádherný. Spomeňme si na španielskych spisovateľov 15. storočia a možno aj nám sa zachce vychutnať si v tichosti túto pravdu: „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Porov. Gal 2, 20).

S radosťou prijímame nutnosť pracovať na tomto svete azda i mnoho rokov, pretože Ježiš má tu dole na zemi len veľmi málo priateľov. Neodmietajme povinnosť žiť, stravovať sa — až do úplného vyčerpania — v službe Bohu a Cirkvi. A to slobodne: in libertatem gloriae filiorum Dei (Rim 8, 21), qua libertate Christus nos liberavit (Gal 4, 31), v slobode a sláve Božích detí, v slobode, ktorú nám Kristus vykúpil svojou smrťou na kríži.

Môže sa stať, že už hneď na začiatku sa zdvihnú oblaky prachu a že nepriatelia nášho posvätenia použijú násilné a dobre pripravené techniky psychologického teroru — zneužitia moci — takže ich absurdným smerom strhnú dokonca i tých, čo sa po dlhý čas pridržiavali logickejšej a správnejšej cesty. A hoci ich hlas bude znieť ako prasknutý zvon uliaty zo zlého kovu a tak veľmi sa bude líšiť od pastierovej píšťalky, zneužijú reč — jeden z najvzácnejších darov Boha človeku na vyjadrovanie vznešených myšlienok lásky a priateľstva medzi  Pánom a jeho tvormi — až nakoniec pochopíme, prečo sv. Jakub vraví, že jazyk je svet neprávosti (Jak 3, 6). Toľko škôd môže napáchať — lžou, očierňovaním, hanobením, klebetami, urážkami či potmehúdskym našepkávaním.

Najsvätejšie Kristovo Človečenstvo

Ako môžeme všetky tieto prekážky prekonať? Ako sa budeme posilňovať v rozhodnutiach, ktoré nám odrazu začnú pripadať veľmi ťažké? Inšpirujme sa vzorom, ktorým je nám Panna Mária, naša Matka: je širokým chodníkom, ktorý nevyhnutne vedie cez Ježiša.

Aby sme sa priblížili k Bohu, musíme si zvoliť správnu cestu — a tou je Najsvätejšie Kristovo Človečenstvo. Preto vždy odporúčam čítať knihy pojednávajúce o Pánovom utrpení. Plné úprimnej zbožnosti našej mysli približujú Božieho Syna, človeka ako my a zároveň pravého Boha, ktorý miluje a ktorý trpí, aby vykúpil svet.

Pozorne si všimnite jednu z najrozšírenejších kresťanských pobožností, modlitbu Svätého ruženca. Cirkev nás pozýva, aby sme rozjímali nad jeho jednotlivými tajomstvami, aby sa do našej mysle a srdca s radosťou, bolesťou a slávou Panny Márie vryl uchvacujúci príklad, ktorý nám dáva Pán svojím životom, svojimi tridsiatimi rokmi v skrytosti, tromi rokmi verejného účinkovania, potupným umučením a slávnym zmŕtvychvstaním.

Nasledovať Krista: to je tým tajomstvom. Sprevádzať ho tak zblízka, že s ním budeme žiť ako prví Dvanásti; tak zblízka, až sa s ním stotožníme. Keď sme nekládli prekážky milosti, rýchlo spoznáme, že sme sa v nášho Pána Ježiša Krista obliekli (Porov. Rim 13, 14). Potom sa bude Pán odrážať v našom konaní ako v zrkadle. A ak je zrkadlo také, aké má byť, zachytí preláskavú tvár nášho Spasiteľa bez skreslenia a bez karikatúry — a ľudia ho budú môcť obdivovať a nasledovať.

V tomto úsilí o identifikovanie sa s Kristom rozlišujeme ako keby štyri stupne: hľadať Krista, nájsť Krista, stýkať sa s Kristom, milovať Krista. Zrejme ste už pochopili, že sa nachádzate ešte len v prvej etape. Hľadajte ho túžobne, hľadajte ho v sebe zo všetkých síl. Keď to budete robiť naozaj usilovne, odvažujem sa vám zaručiť, že ste ho už vlastne našli, že ste ho začali spoznávať a milovať, a začali tak spoločnú konverzáciu v nebi (Porov. Flp 3, 20).

Prosím Pána, nech sa rozhodneme v srdciach pestovať tú jedinú šľachetnú ctižiadosť, ktorá za to stojí: ísť spolu s Ježišom, ako s ním šla jeho blahoslavená Matka a svätý patriarcha Jozef, túžobne a obetavo, bez toho, žeby čokoľvek zanedbávali. Zakúsime šťastie z priateľstva s Bohom, vo vnútornom sústredení zlučiteľnom s našimi profesionálnymi a občianskymi povinnosťami. A budeme mu ďakovať za jemnosť a zreteľnosť, s akými nás učí plniť vôľu nášho Otca, ktorý prebýva na nebesiach.

No nezabúdajte, že byť s Ježišom znamená tiež dotýkať sa jeho kríža. Keď sa zveríme do Božích rúk, On nás často nechá okúsiť chuť bolesti, osamelosti, protivenstiev, krivých obvinení, ohovárania a posmechu prichádzajúceho zvnútra i zvonka, pretože nás chce utvárať podľa svojho obrazu a podoby a dopustí, aby nás nazývali bláznami a považovali za hlupákov.

Je to chvíľa milovať pasívne umŕtvovanie, ktoré prichádza — skryté alebo naopak verejné a nehanebné — keď ho nečakáme. Prichádzajú zraňovať ovce kamením, ktoré by sa malo hádzať po vlkoch: ten, čo nasleduje Krista, na vlastnej koži zakúsi, že tí, čo by ho mali milovať sa k nemu správajú nedôverčivo až nepriateľsky, podozrievavo až nenávistne. Hľadia naňho cez prsty ako na luhára, pretože neveria, že by mohol mať dôverný vzťah s Bohom, že by mohol žiť vnútorným životom. Títo ľudia však naproti tomu bývajú plní láskavosti a pochopenia voči neveriacim či ateistom s častokrát rozpustilým a nehanebným správaním.

Je možné, že Pán dopustí, aby bol jeho učeník napádaný zbraňou, ktorá tomu, kto sa jej chápe, vôbec neslúži ku cti; zbraňou osobných urážok, verejného osočovania, tendenčných plodov masívnej a lživej propagandy; nie všetci totiž majú dobrý vkus a takt.

Nie je zvláštne, že tí, čo sa držia neistej teológie a majú uvoľnenú morálku, ľudia bez zábran, ľudia, ktorí praktizujú akúsi pochybnú liturgiu podľa osobných rozmarov, so sebadisciplínou ako hippies abez pocitu akejkoľvek zodpovednosti, šíria proti tým, čo hovoria iba o Ježišovi Kristovi, nevraživosť, podozrenia, falošné obvinenia, urážky, ponižujúce reči, posmešky, klebety a šikanovanie všetkého druhu.

Takýmto spôsobom opracováva Ježiš duše svojich nasledovníkov, neprestávajúc im však pritom dávať vnútorný pokoj a radosť, pretože oni dobre vedia, že diabol nie je schopný — ani zo stovky lží — vytvoriť jedinú pravdu; a vštepuje svojim verným životné presvedčenie, že iba vtedy dosiahnu spokojnosť, keď sa rozhodnú spokojnými nebyť.

Keď budeme obdivovať a opravdivo milovať Kristovo Najsvätejšie Človečenstvo, jednu po druhej objavíme i jeho rany. A vo chvíľach pasívneho očisťovania, bolestných, ťažkých chvíľach sladkých i horkých sĺz, ktoré sa snažíme skrývať, budeme cítiť potrebu ukryť sa do každej jednej z tých presvätých rán: aby sme sa očistili, aby sme sa osviežili vykupiteľskou krvou, aby sme nabrali silu. Priletíme ako holubice, ktoré — ako vraví Písmo — nachádzajú v čase búrky úkryt na bralách a v rozsadlinách skál (Porov. Pies 2, 14). Schováme sa i my v tomto úkryte a nájdeme Kristovo dôverné priateľstvo; spoznáme, aký sladký je jeho hlas a aká prekrásna je jeho tvár (Porov. Pies 2, 14), pretože „ tí, ktorí vedia, že jeho hlas je sladký a ľúbezný, sú tí, ktorí prijali milosť Evanjelia a ktorí hovoria: Ty máš slová večného života “ (Sv. Gregor Nissenský, In Canticum Canticorum homiliae, 5 (PG 44, 879).

Nedomnievajme sa však, že sa na tejto ceste kontemplácie konečne upokoja naše vášne. Klamali by sme sami seba, keby sme predpokladali, že túžba po hľadaní Krista, jeho nájdenie a vzťah s ním a sladkosť jeho lásky z nás urobia dokonalých ľudí. Hoci vám skúsenosť určite nechýba, dovoľte mi, aby som vám to pripomenul. Satan, nepriateľ Boha a ľudí, sa nikdy nevzdáva a nikdy nespí. Dobiedza na nás dokonca i vtedy, keď naša duša planie láskou k Bohu. Vie, že v tomto prípade je dosiahnutie nášho pádu zložitejšie, no — ak dôjde k tomu, že človek urazí svojho Pána hoci len v maličkosti — bude môcť na svedomie tohto človeka uvrhnúť silné pokušenie zúfalstva.

Ak stojíte o poučenie zo skúsenosti úbohého kňaza, ktorý sa nesnaží hovoriť o ničom inom ako o Bohu, potom vám dám radu: keď sa bude telo usilovať dobyť späť svoje stratené práva, alebo — čo je ešte horšie — keď sa bude búriť a vzpínať pýcha, rýchlo sa uchýľte do svätých rán spôsobených klincami, ktorými bol pribitý na kríž, a od kopije, ktorá mu prebodla bok. Robte, ako vás Duch pobáda a vložte do Pánových rán všetku ľudskú lásku… i lásku nadprirodzenú. To znamená túžiť po spojení s Kristom, cítiť sa byť jeho bratom, jeho pokrvným príbuzným, synom tej istej Matky, pretože to bola ona, kto nás priviedol až k Ježišovi.

Svätý Kríž

Snažiť sa o úctu, túžiť po zadosťučinení, s pokojnou miernosťou, s utrpením. Potom aj v našom živote ožije Ježišovo tvrdenie: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“ (Mt 10, 38). A Pán je k nám stále náročnejší, žiada od nás zadosťučinenie a pokánie, až kým nepocítime horúcu túžbu, aby sme žili Bohu… pribití na kríž s Kristom (Gal 2, 19). No tento poklad máme v hlinených nádobách, krehkých a rozbitných, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my (2 Kor 4, 7).

„Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život“ (2 Kor 4, 8—10).

Často si myslíme, že Pán nás nepočúva, klamaní tým, že je ako monológ počuť iba náš hlas. Sme akoby bez opory na zemi a opustení nebom. Predsa však máme naozajstnú hrôzu z hriechu, hoci len ľahkého. S tvrdohlavosťou kanaánskej ženy, ako ona padnime na kolená a prosme: „Pane, pomôž mi!“ (Mt 15, 25). A temnota zmizne premožená svetlom Lásky.

Nastal okamih volať: „Pamätaj na slovo, čo si dal svojmu služobníkovi; lebo ním si mi dal nádej. To ma utešuje v ponížení, že mi tvoje slovo vracia život“ (Ž 118, 49—50). Náš Pán chce, aby sme s ním počítali vo všetkom; vidíme úplne jasne, že bez neho nemôžeme robiť nič (Porov. Jn 15, 5), ale že s ním môžeme všetko (Porov. Flp 4, 13). Utvrdzuje sa naše rozhodnutie byť neustále v jeho prítomnosti (Porov. Ž 118, 168).

Boh osvieti náš rozum, ktorý sa zdal byť nečinným a už nebudeme pochybovať o tom, že ak sa Stvoriteľ stará o všetkých ľudí — dokonca i o svojich nepriateľov — o čo viac sa bude starať o svojich priateľov! Získame istotu, že niet zla ani ťažkosti, ktoré by neslúžili na dobré a v našej duši sa ešte pevnejšie usídli radosť a pokoj, ktoré nám žiaden ľudský dôvod nebude môcť vziať, pretože všetky tie navštívenia v nás vždy zanechajú niečo Jeho, niečo božské. Budeme chváliť nášho Pána a Boha, ktorý v nás vykonal veľké veci (Porov. Jób 5, 9), a pochopíme, že sme boli stvorení tak, aby sme boli schopní pojať všetok ten nevyčerpateľný poklad (Porov. Múd 7, 14).

Najsvätejšia Trojica

Začali sme ústnymi modlitbami, očarujúcimi vo svojej jednoduchosti, ktoré sme sa naučili v detstve a ktorých by sme sa už nikdy nevzdali. Modlitba, tak detsky prostá na začiatku, sa rozleje v široký, pokojný a bezpečný prúd, lebo kráča za tým, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Ak milujeme Krista takto a so svätou opovážlivosťou hľadáme útočisko v rane po kopiji na jeho boku, vyplní sa Majstrov prísľub: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23).

Ľudské srdce potrebuje rozlišovať a milovať každú Božskú osobu jednotlivo. Istým spôsobom je to akýsi objav, ktorý duša v nadprirodzenom živote zakúsi; ako keď nejaký malý človiečik s úžasom otvára svoje oči svetu. V láske trávi čas v blízkosti Otca, Syna i Ducha Svätého, ochotne sa podvoľuje vedeniu Utešiteľa, Darcu života, ktorý sa nám dáva bez toho, žeby sme si to boli nejako zaslúžili a udeľuje nám nadprirodzené dary a cnosti.

Bežíme ako jeleň, ktorý dychtí za vodou z prameňa (Ž 41, 2), smädní, vyprahnutí, s popraskanými perami. Chceme sa napiť zo studnice živej vody a nie je žiadnou zvláštnosťou, že celý deň prežívame v tomto bohatom a priezračnom prameni prúdiaceho do večného života (Porov. Jn 4, 14). Slová sú zbytočné, pretože jazyk sa už nedokáže vyjadriť; rozum ostáva pokojný. Už sa nehovorí, iba nazerá. Duša sa dá do spevu a spieva novú pieseň, pretože cíti a vie, že Boh na ňu neustále a s láskou hľadí.

Nehovorím o výnimočných situáciách. Sú to, môžu to byť, obvyklé prejavy našej duše — šialenstvo lásky, ktorá nás nenápadne a bez výstredností naučí trpieť a žiť, pretože Boh nám dáva Múdrosť. Aký duševný pokoj a vyrovnanosť potom zakúšame na onej úzkej ceste, ktorá vedie do života! (Porov. Mt 7, 14).

Je to asketika? Je to mystika? Na tom predsa nezáleží. Nech je to čokoľvek, asketika či mystika, nie je to vari jedno? Je to Božia milosť. Ak sa budeš snažiť rozjímať, Pán ti neodoprie svoju pomoc. Viera a jej skutky; skutky, lebo Pán — zistil si to sám hneď na začiatku a ja som ťa na to tiež včas upozornil — je každým dňom náročnejší. To už je naozaj kontemplácia a je to i zjednocovanie; a taký by mal byť život mnohých kresťanov; každý jeden postupujúc vpred po svojej vlastnej duchovnej ceste, ich nekonečné množstvo, uprostred svetských starostí, hoci si ani sami poriadne neuvedomujú, čo sa s nimi deje.

Modlitba a konanie, ktoré nás neodvádzajú od našich bežných činností, a ktoré nás uprostred ušľachtilej pozemskej námahy dovedú k Pánovi. Keď človek pozdvihne všetku svoju prácu k Bohu, posväcuje svet. Toľkokrát som rozprával povesť o kráľovi Mídovi, ktorý premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol. Aj my môžeme na zlato nadprirodzených zásluh premeniť všetko, čoho sa dotkneme, a to i navzdory našim osobným chybám a omylom.

Tak koná náš Boh. Keď sa domov vracia onen márnotratný syn, potom čo samopašným životom prehajdákal všetky peniaze a potom čo — ešte ku všetkému — zabudol na svojho otca, jeho otec vraví: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme… !“ (Lk 15, 22—23). Keď sa na nášho Boha Otca obrátime s ľútosťou, vyťaží z našej úbohosti poklad, a z našej slabosti silu. Čo nám asi pripraví, keď ho neopustíme, keď ho budeme denne navštevovať, hovoriť mu slová lásky a potvrdzovať ich skutkami, keď ho budeme o všetko prosiť, pretože veríme v jeho všemohúcnosť a milosrdenstvo? Ak pre syna, ktorý sa vrátil potom, čo ho zradil, pripravil hostinu, čo asi dá nám, ktorí sme sa vždy snažili zostať po jeho boku?

Preto nech spôsobom nášho správania nepripomíname žiadne urážky, ktorých sa nám dostalo, žiadne poníženie, ktorému sme boli vystavení — kvôli nespravodlivosti, nezdvorilostiam a hrubostiam, ku ktorým dochádzalo — pretože sa nehodí, aby Božie dieťa držalo v ruke pripravený zoznam krívd. Nemôžeme zabudnúť na Kristov príklad a takisto naša kresťanská viera sa nemôže meniť ako oblečenie; môže iba zoslabnúť, zosilnieť, alebo sa stratiť. Nadprirodzeným životom sa viera posilňuje a duša sa desí, keď pozoruje úbohú ľudskú nahotu, zbavenú všetkého nadzmyslového. Odpúšťa a je plná vďaky: Bože môj, keď sa dívam na svoj biedny život, nenachádzam žiaden dôvod k márnivosti a už vôbec nie k pýche; nachádzam iba mnoho dôvodov k tomu, aby som bol vždy pokorný a kajal sa. Viem veľmi dobre, že najväčším dôkazom ľudskej ušľachtilosti je slúžiť.

Živá modlitba

„Nuž vstanem, mesto pochodím; po námestiach a uliciach budem hľadať toho, ktorého z tej duše milujem… “ (Pies 3, 2). A nielen mesto. Prejdem z jedného konca sveta na druhý — pochodím všetky zeme, všetky národy, budem chodiť po cestách a chodníkoch, len aby som našiel pokoj pre svoju dušu. A nájdem ho vo svojej každodennej práci, ktorá pre mňa nebude niečím nepríjemným, ale naopak, cestou a dôvodom k stále väčšej láske a k stále tesnejšiemu spojeniu s Bohom.

A keď na nás násilne doľahne silné pokušenie malomyseľnosti, odporu, zápasov, protivenstva, ďalšej noci duše, vkladá nám žalmista do úst a do pamäte tieto slová: … „budem pri ňom v súžení… “ (Ž 90, 15).Čo je môj kríž oproti tvojmu, Ježišu, čo sú proti tvojim ranám moje škrabance?! Čo je v porovnaní s tvojou nesmiernou, čistou a nekonečnou láskou toto nepatrné bremeno, ktoré si mi naložil na plecia? A vaše i moja duša sa naplnia posvätnou dychtivosťou svojimi skutkami mu vyznať, že som ochorela od lásky! (Porov. Pies 5, 8).

Zrodí sa v nás smäd po Bohu, túžba pochopiť jeho slzy, vidieť jeho úsmev, jeho tvár… myslím, že najlepší spôsob, ako to vyjadriť, je slovami Písma: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41, 2). Duša postupuje vpred ponorená v Bohu, je mu podobná a človek je ako smädný pútnik, ktorý otvára ústa nad prameňom (Porov. Sir 26, 15).

Keď sa takto úplne odovzdáme, vzplanie v nás apoštolská horlivosť a každým dňom bude vzrastať, prenášajúc sa aj na ostatných ľudí, lebo dobro sa potrebuje šíriť. Nie je možné, aj napriek našej úbohosti, byť v takej blízkosti Boha a nezapáliť sa túžbou rozsievať po celom svete radosť a pokoj, zalievať všetko vykupiteľskou vodou, ktorá vyšla z Kristovho boku (Porov. Jn 19, 34) a z lásky robiť každú prácu od začiatku až do konca.

Hovoril som vám o bolesti, o utrpení, o slzách. Nebudem si však protirečiť, ak poviem, že pre učeníka, ktorý s láskou hľadá svojho Majstra, majú zármutok, trápenie a bolesť inú príchuť: zmiznú totiž, akonáhle naozaj prijmeme Božiu vôľu, ak plníme jeho plány ako verné deti, hoci máme nervy napnuté na prasknutie a utrpenie sa zdá byť neznesiteľným.

Všedný život

Znovu by som chcel zdôrazniť, že nehovorím o nejakom zvláštnom spôsobe kresťanského života. Nech sa každý z nás zamyslí nad tým, čo preňho Boh urobil a ako sme my na to odpovedali. Ak budeme pri tomto spytovaní svedomia statoční, určite zistíme, že nám chýba ešte veľa. Včera som bol dojatý, keď som od jedného japonského katechumena vyučujúceho katechizmus počul, že ľudia tam ešte nepoznajú Krista. Zahanbil som sa. Potrebujeme viac viery, viac viery! A s vierou rozjímať.

V pokoji ešte raz rozjímajte nad tým Božím napomenutím, ktoré plní srdce znepokojením, no ktoré zároveň chutí ako plást medu: redemi te, et vocavi te nomine tuo: meus es tu (Iz 43, 1), veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Neberme Bohu to, čo je jeho. Boh, ktorý nás tak miloval, že za nás zomrel a ktorý si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí (Porov. Ef 1, 4), neustále nám dáva príležitosti k očisťovaniu a obeti.

Keby sme mali ešte nejaké pochybnosti, dostáva sa nám na dôkaz z jeho úst: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby  vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16);” ovocie, ktoré bude prinášať vaša práca kontemplatívnych duší.

Takisto musíme mať nadprirodzenú vieru. Keď viera slabne, človek má tendenciu predstavovať si Boha akoby bol niekde ďaleko a takmer vôbec sa o svoje deti nestaral. O náboženstve uvažuje ako o niečom, čo môže odložiť až na dobu, keď mu už nič iného nezostane. Taká osoba očakáva, ani nevie z akého dôvodu, neobyčajné zjavenia a neobvyklé udalosti. Keď je však v duši človeka živá viera, vidíme, že jeho kresťanský život sa neoddeľuje od života všedného a normálneho. A vie, že veľká svätosť, ktorú od nás Boh žiada, sa uskutočňuje tu a teraz, v maličkostiach každého dňa.

V súvislosti s kresťanským životom rád hovorím o ceste, pretože všetci sme pútnici putujúci do nebeského domova, do našej pravej vlasti. No všimnime si, že cesta, hoci sa na nej môžu vyskytnúť obzvlášť náročné úseky, a hoci občas musíme prebrodiť nejakú rieku, či prejsť takmer nepriechodným lesom, je väčšinou niečo bežné, neprinášajúce žiadne veľké prekvapenia. Nebezpečenstvom je však rutina a sklon myslieť si, že v každodenných záležitostiach nie je Boh prítomný, pretože sú také jednoduché a všedné!

Dvaja učeníci išli spoločne do Emauz. Kráčali pomaly, ako mnoho iných ľudí, ktorí tadiaľ chodievali. A tu sa k nim úplne prirodzene pridáva Ježiš a ide s nimi; hovorí, aby zahnal únavu. Už sa zvečerieva a vanie mierny vetrík. Okolo sú polia s vyrasteným obilím a staré olivovníky, akoby postriebrené v podvečernom svetle.

Ježiš na ceste. Pane, aký si vždy veľký! Dojíma ma však, ako sa k nám chceš priblížiť a ideš s nami, aby si nás zastihol v každodennom zhone. Daj nám, Pane, úprimného ducha a čistý pohľad, jasnú myseľ, nech sme schopní zbadať ťa vždy, keď k nám prichádzaš bez akejkoľvek vonkajšej známky tvojej slávy.

Učeníci sú už na konci cesty, prišli do dediny, kam mali namierené. A ani si to nijako zvlášť neuvedomujú, no do hĺbky duše zasiahnutí slovom a láskou Boha, ktorý sa stal človekom, ľutujú, že odchádza. Ježiš sa s nimi lúči; tváril sa, že ide ďalej (Lk 24, 28). Náš Pán sa nikdy nevnucuje. Chce, aby sme ho volali slobodne, z čistej lásky, ktorú nám on vložil do srdca. Musíme ho nasilu zadržať a prosiť: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil (Lk 24, 29)“, už sa stmieva.

Sme už raz takí, vždy trochu nesmelí, možno z nedostatku úprimnosti, možno z ostychu. V hĺbke srdca si však prajeme: zostaň s nami, pretože naša duša je obklopená temnotou a iba ty si svetlo, len ty môžeš zaplašiť úzkosť, ktorá nás stravuje. „ Pretože vieme veľmi dobre, ktorá z vecí krásnych a čestných je tá prvá: mať vždy Boha “ (Sv. Gregor Naziánsky, Epistolae, 212 (PG 37, 349).

A Ježiš zostáva. Nám sa otvoria oči ako Kleofášovi a jeho druhovi, keď Kristus začal lámať chlieb. Keď nám potom zmizne z dohľadu, budeme schopní znovu sa vydať na cestu, aby sme o ňom rozprávali všetkým, pretože toľko radosti sa iba do jedného srdca nevojde.

Cesta do Emauz. Náš Boh naplnil toto meno sladkosťou. A Emauzy, to je celý svet, pretože Boh posvätil všetky Božie cesty na tejto zemi.

So svätými anjelmi

Prosím Pána, aby sme sa počas nášho zotrvania tu dolu nikdy neodlúčili od Božského pútnika. Ešte viac preto posilňujme priateľstvo so svätými anjelmi strážnymi. Všetci potrebujeme mocný sprievod, pozemský i nebeský. Buďte oddaní svätým anjelom! Ich priateľstvo je veľmi ľudské, no zároveň i božské, rovnako ako náš život, ktorý je božský i ľudský. Spomínate si na to, čo vravel Pán? „Už vás nenazývam sluhami… ale priateľmi“ (Jn 15, 15). Učí nás dôverovať Božím priateľom, prebývajúcim v nebi, a ľuďom, s ktorými žijeme, i tým, ktorí žijú zdanlivo ďaleko od Pána a my ich máme priviesť na správnu cestu.

Budem končiť, opakujúc so sv. Pavlom, ktorý Kolosanom píše: „neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti“ (Kol 1, 9).Tej múdrosti, ktorú dáva modlitba, kontemplácia, pôsobenie Ducha Svätého v duši.

„Aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha, a aby ste mocou jeho slávy upevnení všetkou silou boli veľmi trpezliví a vytrvalí a s radosťou vzdávali vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1, 10—13).

Nech vás Matka Božia i Matka naša ochraňuje, aby ste mohli slúžiť Cirkvi v plnosti viery, s darmi Ducha Svätého a kontemplatívnym životom. A aby sme všetci, konaním svojich povinností, svojou prácou a odpoveďou na záväzky svojho stavu radostne chválili Pána.

Milujte Cirkev, slúžte jej s radosťou a uvedomelosťou toho, kto sa z lásky dokázal rozhodnúť pre túto službu. A ak by sme videli, že niektorí kráčajú životom bez nádeje, ako učeníci idúci do Emauz, pristúpme k nim s vierou — nie vo vlastnom mene ale v Kristovom — a snažme sa ich uistiť, že Ježišov prísľub stále platí, že on neprestajne bdie nad svojou nevestou, že ju neopustí. Že temnota pominie, pretože sme deťmi svetla (Porov. Ef 5, 8) a sme povolaní k večnému životu.

„Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo. A ten, čo sedel na tróne, povedal: ‚Hľa, všetko robím nové.‘ A hovoril: ‚Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé.‘ A povedal mi: ‚Stalo sa!‘ Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom“ (Zjv 21, 4—7).

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku