Takisto si spomínam na svoj pobyt v rovnakom období v Burgose. Okrem tých, čo tam boli ako posádka v kasárňach, prichádzali mnohí, aby so mnou strávili niekoľko dní dovolenky. Čo sa týkalo ubytovania, s niekoľkými svojimi duchovnými synmi som sa delil o rovnakú izbu schátralého hotela a hoci sme nemali ani to najnevyhnutnejšie, zariadili sme si veci tak, aby prichádzajúcim — a boli ich stovky! — nechýbalo nič potrebné na to, aby si odpočinuli a nabrali nové sily.

Zvykli sme chodievať na prechádzky popri brehu rieky Arlanzón, kde som sa s nimi zhováral, počúval, keď sa mi s niečím chceli zdôveriť a snažil sa im dávať rady, ktoré by ich povzbudili a otvorili im nové obzory vnútorného života; no vždy som im s Božou pomocou dodával odvahu, povzbudzoval ich a podnecoval, aby žili ako kresťania. Niekedy nás cesta zaviedla až ku kláštoru Las Huelgas, inokedy sme sa uchýlili do katedrály.

Rád som vyliezal na jednu z jej veží, aby moji priatelia mohli zblízka vidieť rímsu, ozajstnú čipku z kameňa, výsledok trpezlivej, namáhavej práce. Pri rozhovore som ich upozornil, že tá nádhera sa nedala vidieť zdola. A ako názornú ukážku toho, čo som im mnohokrát vysvetľoval, som im vravel: Toto je Božia práca, toto je dielo pre Boha!: dokonale dokončiť svoju prácu, s nádherou a majstrovstvom týchto jemných kamenných krajok. A oni tvárou v tvár výjavu, ktorý prechádzal ich očami, pochopili, že toto všetko je modlitba, nádherný dialóg s Pánom. Tí, ktorí vydali svoje sily na toto dielo, veľmi dobre vedeli, že z mestských ulíc ich úsilie nik neocení, že je určené iba pre Boha. Teraz už rozumieš tomu, ako ťa práca môže priblížiť k Pánovi? Rob to isté, čo títo kamenári a aj tvoja námaha sa stane operatio Dei, ľudskou prácou s Božou podobou a obsahom.