Ježiš v predchádzajúci deň veľa pracoval a keď sa vydal na cestu, pocítil hlad. Vedený touto potrebou, vybral sa k figovníku, na ktorom už z diaľky bolo vidno nádherné lístie. Svätý Marek píše, že nebol čas fíg (Mk 11, 13), no náš Pán prichádza, aby si ich natrhal, hoci dobre vie, že v tomto ročnom období žiadne nenájde. Keď teda zistí, že strom je i napriek zdaniu vytvoreného nadbytkom lístia neplodný, prikáže: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ (Mk 11, 14).

Vskutku tvrdé slová! Nech sa na tebe už nikdy neurodí žiadne ovocie! Akí asi museli ostať učeníci prekvapení, o to viac, lebo si uvedomovali, že prehovorila Božia múdrosť! Ježiš strom preklína, pretože našiel iba zdanlivú plodnosť, lístie. A tak sa dozvedáme, že pre nečinnosť neexistuje žiadna výhovorka. Niekto by možno povedal: „Nemám dostatočné znalosti…“ To nie je žiadna výhovorka! Alebo bude tvrdiť: „Keď tá moja choroba…, veď môj talent aj tak nestojí za reč…, podmienky nie sú práve najpriaznivejšie…, to prostredie…“ Ani tu neplatia žiadne výhovorky! Beda tomu, kto sa zdobí suchým lístím falošného apoštolátu, kto sa chváli košatou korunou naoko plodného života, bez úprimnej snahy vydať ovocie! Zdá sa, že využíva čas, že je neustále v pohybe, že organizuje, že vymýšľa nový spôsob, ako všetko vyriešiť… no v skutočnosti je neplodný. Nik sa nenasýti jeho skutkami, keď nebudú mať šťavu nadprirodzenosti.

Prosme Pána, aby sme boli ochotní pracovať s hrdinskosťou, ktorá prináša ovocie. Pretože na svete je mnoho takých, ku ktorým keď sa niekto priblíži, nájde iba listy: veľké, žiarivé, lesklé. Iba lístie, len a len lístie, nič iné. Ľudia sa na nás dívajú s nádejou, že zaženú svoj hlad, ktorý je v skutočnosti hladom po Bohu. Nesmieme zabúdať, že aj napriek našim slabostiam máme k dispozícii všetky prostriedky: dostačujúcu doktrínu a Božiu milosť.