Pokiaľ ide o duchovný život, je to požiadavka povolania, ktoré Majster vložil do sŕdc všetkých ľudí. Máme byť svätí — a poviem vám to rýdzim výrazom z nášho kraja — aj s chlpami: ozajstní, skutoční kresťania hodní svätorečenia; ak sa takými nestaneme, zlyhali sme ako učeníci nášho jediného Majstra. Pozrite sa, ak si nás Boh vyvolil, ak nám dal svoju milosť na to, aby sme bojovali o dosiahnutie svätosti uprostred sveta, prikazuje nám zároveň aj povinnosť apoštolátu. Pochopte, že i z ľudského hľadiska — ako komentuje jeden z cirkevných otcov — starosť o duše potom vytryskne ako logický dôsledok tohto vyvolenia: „ ak spoznáte, že niečo je pre vás prospešné, snažíte sa pre to získať aj ostatných. Tak by ste mali túžiť po tom, aby aj ostatní šli po Božích cestách s vami. Keď idete na fórum alebo do kúpeľov a stretnete niekoho, kto nemá čo robiť, pozvite ho, nech ide s vami. Preneste tento pozemský zvyk aj do duchovnej oblasti a keď pôjdete k Bohu, nechoďte za ním sami. “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 6, 6 (PL 76, 1098)).

Ak nechceme neužitočne strácať čas falošnými výhovorkami na ťažké vonkajšie podmienky, ktoré koniec koncov od počiatkov Cirkvi nikdy nechýbali, musíme si uvedomiť, že je to Ježiš Kristus, ktorý prirodzeným spôsobom nadväzuje účinnosť našich skutkov na náš duchovný život, tak, aby sme strhli tých, čo nás obklopujú. Kristus kladie ako podmienku nášho apoštolského pôsobenia svätosť — lepšie povedané — naše úsilie o vernosť, pretože svätí na tejto zemi nikdy nebudeme. Zdá sa to byť neuveriteľné, ale Boh i ľudia od nás potrebujú ozajstnú, úplnú a bezvýhradnú oddanosť do tých najmenších dôsledkov, bez polovičatosti a kompromisov, v plnosti prijatého a svedomite žitého kresťanského povolania.