Pokora nášho Pána bola novým úderom vtedajšiemu spôsobu tráviť život zaoberaním sa samým sebou. Keď som bol v Ríme — ako som viackrát spomínal a možno ste ma to už počuli povedať — že popod tie oblúky, ktoré som videl a ktoré sú dnes v troskách, pochodovali márniví, domýšľaví a spupní triumfátori, cisári a ich víťazní generáli. A keď tadiaľ prechádzali, dozaista sklonili hlavu z obavy, aby si o veľkolepý oblúk nepotĺkli svoje vznešené čelá. Avšak Kristus, nanajvýš pokorný, nehovorí: spoznajú, že ste mojimi učeníkmi, lebo ste ponížení a skromní.

Chcel by som, aby ste sa zamysleli nad tým, ako aj po dvadsiatich storočiach so stále novou silou pôsobí toto Majstrovo prikázanie, ktoré je akoby vizitkou skutočného Božieho syna. Počas svojho kňazského života som často kázal o tom, že bohužiaľ pre toľkých ľudí je toto prikázanie stále nové, pretože sa nikdy, či takmer nikdy nepokúšali podľa neho žiť. Je to smutné, no je to tak. Slová Mesiáša sú jasné: Podľa toho vás spoznajú, že sa budete navzájom milovať! Práve podľa toho! — cítim nutnosť stále pripomínať tieto Pánove slová. Svätý Pavol dodáva: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2).Stratené chvíle, možno s falošnou výhovorkou, že máš času nazvyš… A pritom toľko tvojich bratov a priateľov je preťažených prácou! Pomôž im, jemne, zdvorilo, s úsmevom na perách, aby si to ani oni sami nevšimli a nemohli ti prejaviť svoju vďačnosť, pretože tvoja taktná a jemná láska to zariadila tak, že dokázala prejsť bez povšimnutia.

Nezostala nám ani jediná voľná chvíľka, povedali by úbohé panny, ktoré mali prázdne lampy. Robotníkom na námestí ostáva ešte väčšia časť dňa, lebo necítia povinnosť ponúknuť svoje služby, hoci Pán hľadá stále, naliehavo a od včasného rána. Prijmime jeho výzvu, odpovedzme na ňu áno a znášajme s láskou — ibaže potom to už nebude znášanie — „bremeno dňa a horúčosť“ (Mt 20, 12).