34

Povedať Bohu nie, odmietnuť počiatok nového a nekonečného šťastia je v rukách človeka. No ak to urobí, prestáva byť synom a zmení sa na otroka. „ Každá vec je tým, k čomu je svojou prirodzenosťou určená; preto, keď sa kloní k  vyhľadávaniu niečoho zvláštneho, nekoná podľa svojej prirodzenosti, ale z cudzieho popudu; a to je otrocké. Človek je svojou prirodzenosťou tvor rozumný. Keď koná podľa rozumu, koná prirodzene, podľa toho, aký je: a to je vlastné slobode. Keď hreší, koná nerozumne a vtedy sa necháva viesť impulzom druhého, podriadený obmedzeniam cudzieho, a preto ten, kto pácha hriech, je toho hriechu otrokom. (Jn 8, 34.)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Super Evangelium S. Ioannis lectura, cap. VIII, lect. IV, 1204. Torino, Marietti 1952).

Dovoľte mi, aby som nástojil na istej do očí bijúcej skutočnosti, ktorú si môžeme často overiť vo svojom okolí, alebo aj sami na sebe: a totiž že žiaden človek sa nevyhne nejakému druhu otroctva. Jedni padajú na kolená pred peniazmi, ďalší sa klaňajú moci; niektorí obdivujú relatívnu vyrovnanosť skepticizmu, iní nájdu svoje zlaté teľa v zmyselnosti. Tak isto sa to deje aj s ušľachtilými vecami. Pachtíme sa v práci, v nejakom väčšom podnikaní, vo vedeckej, umeleckej, literárnej, či duchovnej činnosti. Ak sa niekto o niečo naozaj usiluje, ak pritom nechýba ozajstná vášeň, tak potom ten, čo sa takto vydáva, žije ako otrok a s radosťou slúži, len aby zdarne zavŕšil svoje dielo.

Tento bod v inom jazyku