Učeníci sú už na konci cesty, prišli do dediny, kam mali namierené. A ani si to nijako zvlášť neuvedomujú, no do hĺbky duše zasiahnutí slovom a láskou Boha, ktorý sa stal človekom, ľutujú, že odchádza. Ježiš sa s nimi lúči; tváril sa, že ide ďalej (Lk 24, 28). Náš Pán sa nikdy nevnucuje. Chce, aby sme ho volali slobodne, z čistej lásky, ktorú nám on vložil do srdca. Musíme ho nasilu zadržať a prosiť: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil (Lk 24, 29)“, už sa stmieva.

Sme už raz takí, vždy trochu nesmelí, možno z nedostatku úprimnosti, možno z ostychu. V hĺbke srdca si však prajeme: zostaň s nami, pretože naša duša je obklopená temnotou a iba ty si svetlo, len ty môžeš zaplašiť úzkosť, ktorá nás stravuje. „ Pretože vieme veľmi dobre, ktorá z vecí krásnych a čestných je tá prvá: mať vždy Boha “ (Sv. Gregor Naziánsky, Epistolae, 212 (PG 37, 349).

A Ježiš zostáva. Nám sa otvoria oči ako Kleofášovi a jeho druhovi, keď Kristus začal lámať chlieb. Keď nám potom zmizne z dohľadu, budeme schopní znovu sa vydať na cestu, aby sme o ňom rozprávali všetkým, pretože toľko radosti sa iba do jedného srdca nevojde.

Cesta do Emauz. Náš Boh naplnil toto meno sladkosťou. A Emauzy, to je celý svet, pretože Boh posvätil všetky Božie cesty na tejto zemi.