Všedný život

Znovu by som chcel zdôrazniť, že nehovorím o nejakom zvláštnom spôsobe kresťanského života. Nech sa každý z nás zamyslí nad tým, čo preňho Boh urobil a ako sme my na to odpovedali. Ak budeme pri tomto spytovaní svedomia statoční, určite zistíme, že nám chýba ešte veľa. Včera som bol dojatý, keď som od jedného japonského katechumena vyučujúceho katechizmus počul, že ľudia tam ešte nepoznajú Krista. Zahanbil som sa. Potrebujeme viac viery, viac viery! A s vierou rozjímať.

V pokoji ešte raz rozjímajte nad tým Božím napomenutím, ktoré plní srdce znepokojením, no ktoré zároveň chutí ako plást medu: redemi te, et vocavi te nomine tuo: meus es tu (Iz 43, 1), veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Neberme Bohu to, čo je jeho. Boh, ktorý nás tak miloval, že za nás zomrel a ktorý si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí (Porov. Ef 1, 4), neustále nám dáva príležitosti k očisťovaniu a obeti.

Keby sme mali ešte nejaké pochybnosti, dostáva sa nám na dôkaz z jeho úst: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby  vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16);” ovocie, ktoré bude prinášať vaša práca kontemplatívnych duší.

Takisto musíme mať nadprirodzenú vieru. Keď viera slabne, človek má tendenciu predstavovať si Boha akoby bol niekde ďaleko a takmer vôbec sa o svoje deti nestaral. O náboženstve uvažuje ako o niečom, čo môže odložiť až na dobu, keď mu už nič iného nezostane. Taká osoba očakáva, ani nevie z akého dôvodu, neobyčajné zjavenia a neobvyklé udalosti. Keď je však v duši človeka živá viera, vidíme, že jeho kresťanský život sa neoddeľuje od života všedného a normálneho. A vie, že veľká svätosť, ktorú od nás Boh žiada, sa uskutočňuje tu a teraz, v maličkostiach každého dňa.