Sú ľudia, ktorí sa chcú svojou slobodou zabarikádovať. Moja sloboda, moja sloboda! Majú ju, no nevyužívajú ju; túžobne na ňu hľadia a vo svojom úbohom chápaní si z nej robia hlinenú modlu. To má byť sloboda? To, že darovaný poklad využívajú bez vážnejšieho záväzku, ktorý by usmernil celú ich existenciu? Také správanie odporuje základnému poriadku, ušľachtilosti ľudskej osoby. Chýba smer, jasná cesta, ktorá by viedla naše kroky po tejto zemi. Takíto ľudia — určite ste sa s nimi stretli, rovnako ako ja — sa nechávajú vláčiť detinskou pýchou, sebeckou domýšľavosťou, zmyselnosťou.

Ich sloboda sa ukáže byť neplodnou, alebo rodí len smiešne a pokrútené plody, a to aj z ľudského hľadiska. Ten, kto si úplne slobodne nezvolí správnu normu pre svoje počínanie, skôr či neskôr bude ovládaný inými, bude žiť v ľahostajnosti — ako príživník, podriadený tomu, k čomu ho určia iní. Dovolí sebou zmietať akémukoľvek vetru a vždy zaňho rozhodnú druhí. „Sú oblakmi bez vody, ktoré vietor sem—tam preháňa, jesenné stromy bez ovocia, dvakrát mŕtve a vykorenené,“ (Júd, 12) hoci sa skrývajú v neustálom táraní a výhovorkách, ktorými sa snažia zastrieť nedostatok charakteru, odvahy a poctivosti.

Nikto ma k ničomu nedonúti!, tvrdohlavo opakujú. Naozaj nikto? Takú klamlivú slobodu, čo sa neodvažuje zodpovedne niesť následky osobných dobrovoľných činov, takú môže mať každý. Tam, kde nie je Božia láska, tam nie je ani zodpovedné využívanie slobody; tam — aj napriek všetkému zdaniu — je všetko iba nútením. Človek váhavý a nerozhodný je ako plastelína vydaná napospas okolnostiam, hocikto ju modeluje podľa svojho rozmaru; sú to predovšetkým vášne a tie najhoršie, hriechom porušené prirodzené sklony.