Jeden dobrý kresťan, veľmi milujúci našu Paniu — avšak bez rozsiahlejšieho teologického vzdelania — mi porozprával historku, ktorú vám teraz poviem, pretože aj napriek všetkej naivite má na málo vzdelaného človeka istú logiku.

Už by som sa potreboval, vravel mi, o tom s niekým porozprávať. Som veľmi smutný z niektorých vecí, ktoré sa dejú v dnešných dňoch. Počas prípravy terajšieho koncilu a v jeho priebehu bolo navrhované zaradiť do programu aj tému Panny Márie. Iba tak — tému! Vari sa takto vyjadrujú deti? Toto má byť viera, ktorú veriaci vždy vyznávali? Odkedy je láska k Panne Márii nejakou témou, o vhodnosti ktorej sa povoľuje zahájiť dišputa?

Ak je niečo nezlučiteľné s láskou, tak je to malichernosť. Nevadí mi vyjadriť sa jasne — pokračoval — keby som tak neurobil, pripadalo by mi to ako urážka našej Svätej Matky. Diskutovalo sa o tom, či je vhodné alebo nie nazývať Máriu Matkou Cirkvi. Nechcem zachádzať do prílišných podrobností, no nebude snáď Matka Božia a teda aj Matka všetkých kresťanov i Matkou Cirkvi, ktorá je združením všetkých tých, čo prijali krst a znovu sa narodili v Kristovi, Máriinom synovi?

Nechápem, pokračoval, kde sa berie tá malichernosť vymedzovať chvále Našej Panej nejaký titul! Aká odlišná je viera Cirkvi! Téma Panny Márie. Či azda predkladajú deti svojej mame tému lásky? Jednoducho ju milujú a hotovo. A keď sú to dobré deti, milujú ju veľmi. O téme, alebo o nejakej štruktúre hovoria cudzí, tí, čo chladne študujú nejaký prípad a potom sa o ňom vyjadria. Až potiaľto úprimný a zbožný, no nespravodlivý povzdych tej prostej a oddanej duše.