Všimnite si, že Pán nás po ľudskej i nadprirodzenej stránke túži viesť obrovskými krokmi, ktoré smerujú k radostnému odriekaniu, k šťastiu aj napriek bolesti, k zabudnutiu na seba. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba“ (Mt 16, 24). Rada, ktorú sme počuli všetci. Rozhodnime sa teda skutočne ju nasledovať, aby si Pán mohol nami poslúžiť a aby sme — na všetkých križovatkách sveta, kdekoľvek už sa nachádzame, pohrúžení do Boha — boli soľou, kvasom a svetlom. Ponorený v Bohu, budeš osvecovať, dodávať chuť, rozmnožovať, prekvasovať.

No nezabudni, že to svetlo sme nestvorili my; len ho odrážame. Nie sme to my, kto zachraňuje duše, vedúc ich ku konaniu dobra: my sme len relatívne vhodnými nástrojmi na uskutočňovanie Božích vykupiteľských plánov. Ak by sme si niekedy pomysleli, že dobro, ktoré konáme, je naším dielom, vrátila by sa pýcha, a dokonca ešte rafinovanejšia; soľ by stratila svoju chuť, kvas by sa skazil a svetlo by sa premenilo na temnotu.