Josemaría Escrivá Obras
245

Modlitba je rozhovor

Dostali sme sa teda na cestu modlitby. Ako pokračovať? Nevšimli ste si, ako toľkí muži i ženy pri modlitbe vyzerajú, akoby sa rozprávali sami so sebou a s úľubou sa pritom počúvali? Je to akýsi neustály tok slov, nekonečný a nástojčivý monológ opakujúci problémy, ktoré ich trápia, bez toho, žeby sa ich snažili vyriešiť, hnaní chorobnou túžbou, aby ich niekto ľutoval alebo obdivoval. Zdá sa, že o nič viac sa ani neusilujú.

Ak chceme naozaj uľahčiť svojmu srdcu a sme pritom úprimní a otvorení, budeme hľadať radu u ľudí, ktorí nás milujú a ktorí nás pochopia: porozprávame sa s otcom, s matkou, s manželkou či manželom, s bratom, s priateľom. Je to rozhovor, hoci často nechceme ani tak počúvať, ako sa vyrozprávať a povedať, čo sa nám prihodilo. Začnime sa takto správať aj k Bohu, súc si istí, že nás vypočuje a odpovie nám. Budeme ho počúvať a svoje svedomie otvoríme pokornému rozhovoru, aby sme sa mu s dôverou zverili so všetkým, čo máme v hlave a na srdci: so svojimi radosťami, starosťami, nádejami, svojou nespokojnosťou, úspechmi, neúspechmi, a tak až po tie najmenšie detaily nášho dňa. Lebo predsa vieme, že nášho nebeského Otca zaujíma všetko, čo sa nás týka.

Predchádzajúce Zobraziť kapitolu Nasledujúce