Josemaría Escrivá Obras
244

O modlitbe hovorím neustále a s Božou pomocou o nej budem hovoriť i naďalej. Asi okolo roku 1930, keď sa pri mne ako mladom kňazovi zhromažďovali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev — vysokoškoláci, robotníci, zdraví i chorí, bohatí aj chudobní, kňazi i laici — snažiaci sa nasledovať Pána z väčšej blízkosti, vždy som im radil: modlite sa. A keď mi dakto namietol: veď ani neviem, ako začať, odporučil som mu, aby vstúpil do Pánovej prítomnosti a zveril sa mu so svojimi pochybnosťami, ťažkosťami a dokonca i s touto sťažnosťou: Pane, veď ja ani neviem, ako mám začať. Často stačila táto pokorná, dôverná prosba, a vzťah ku Kristovi sa začal upevňovať; začal sa pravidelný kontakt medzi ním a týmto človekom.

Od tej doby uplynulo veľa rokov, no lepší recept som doposiaľ nenašiel. Ak sa necítiš byť pripraveným, obráť sa na Ježiša tak, ako sa naňho obracali jeho učeníci: “Pane, nauč nás modliť sa!” (Lk 11, 1). A zakúsiš ako Duch Svätý “prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi” (Rim 8, 26), ktoré sa nedajú vypovedať, pretože neexistujú žiadne vhodné výrazy, čo by dokázali popísať ich hĺbku.

Akú dôveru by v nás len malo vyvolávať Božie slovo! Nevynašiel som nič nového, keď som za ten čas svojej kňazskej služby túto radu neustále opakoval. Je z Písma svätého, tam som si ju osvojil: Pane, veď ja s tebou vôbec neviem komunikovať! Pane, nauč nás modliť sa! A ihneď prichádza láskyplne na pomoc svetlo, oheň a mocné vanutie Ducha Svätého, ktorý je tým, kto zapaľuje plamene a robí ich schopnými roznietiť veľké ohne lásky.

Predchádzajúce Zobraziť kapitolu Nasledujúce