236

Jediná cesta

Presvedčili sme sa, že láska nemá nič spoločné s karikatúrou, akou sa často táto ústredná kresťanská cnosť vyobrazuje. Tak prečo oná požiadavka, aby sa o nej neustále kázalo? Vari je to povinná téma, no s málo možnosťami pretaviť ju v konkrétne skutky?

Keby sme sa okolo seba rozhliadli, možno by sme našli dôvody myslieť si, že láska je len iluzórnou cnosťou. No ak veci posúdime z nadprirodzeného hľadiska, odhalíme i koreň tejto iluzórnosti: nedostatok neustáleho dôverného a intenzívneho styku s naším Pánom Ježišom Kristom a neznalosť pôsobenia Ducha Svätého v duši, ktorého prvým plodom je práve láska.

Jeden z cirkevných otcov vyberá niekoľko rád apoštola: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2) a dodáva: „ Ak budeme milovať Krista, budeme potom ľahšie znášať slabosti ostatných, dokonca i toho, ktorého ešte nemilujeme, lebo jeho skutky nie sú dobré “ (Sv. Augustín, De diversis quaestionibus LXXXIII, 71, 7 (PL 40, 83).

Tadiaľ sa vinie nahor cesta, ktorou rastieme v láske. Ak by sme si mysleli, že najskôr sa musíme cvičiť v humanitných aktivitách a sociálnej práci, no bez Pánovej lásky, mýlili by sme sa. „ Nezanedbávajme Krista kvôli starosti o chorého blížneho, lebo máme milovať chorého kvôli Kristovi “ (Sv. Augustín, Tamže).

Hľaďte neustále na Ježiša, ktorý sa bez toho, žeby prestal byť Bohom, ponížil a vzal na seba prirodzenosť sluhu (Porov. Flp 2, 6—7), aby nám mohol slúžiť, lebo len sledovaním tohto smeru objavíme ideály, ktoré za to stoja. Láska hľadá spojenie, túži po zjednotení sa s milovanou osobou; a my, keď sa zjednotíme s Kristom, zmocní sa nás túžba napodobňovať jeho život odovzdanosti, nezmernej lásky, obete až na smrť. Kristus nás stavia pred rozhodujúcu dilemu: prežiť svoj život sebecky a samotársky, alebo ho zasvätiť službe zo všetkých síl.

Tento bod v inom jazyku