Jedným z prvých prejavov lásky je uvedenie duše na cestu pokory. Keď sa úprimne považujeme za nič, keď chápeme, že bez Božej pomoci by aj ten najslabší a najúbohejší človek bol lepší ako my, keď sa cítime byť schopní všetkých omylov a ohavností, keď uznávame, že sme hriešnici — hoci usilovne bojujeme, aby sme sa zbavili toľkých neverností, ako by sme potom mohli zmýšľať zle o ostatných ľuďoch? Ako by sme potom vo svojom srdci mohli živiť fanatizmus, neznášanlivosť a povýšenosť?

Pokora nás ako za ruku povedie k čo najlepšiemu správaniu sa k blížnym: všetkých chápať, so všetkými spolunažívať v pokoji, všetkým odpúšťať, nevytvárať žiadne hranice ani bariéry a vždy! — si počínať ako nástroje jednoty. Nie nadarmo je v každom človeku skrytá silná túžba po pokoji a jednote s blížnymi, po vzájomnom rešpektovaní práv každého človeka — postoj, ktorý sa časom rozvinie v pravé bratstvo, odrážajúce stopu toho najcennejšieho v našom živote: ak sme totiž Božími deťmi, bratstvo sa neobmedzuje len na nejakú frázu či prázdny ideál, ale naopak, stáva sa reálnym, hoci náročným cieľom.

My kresťania musíme všetkým cynickým, skeptickým a nenávistným ľuďom, i takým, čo vlastnú zbabelosť povýšili na mentalitu, ukázať, že zmienená láska je možná. Pravdepodobne to bude ťažké, lebo človek bol stvorený slobodným a len na ňom záleží, či sa v márnom a trpkom odpore postaví proti Bohu, alebo nie. Je to však možné i reálne, pretože také konanie sa nevyhnutne rodí ako dôsledok lásky Božej a lásky k Bohu. Ak ty i ja chceme, Ježiš Kristus takisto chce. A my potom pochopíme celú hĺbku a plodnosť bolesti, obete a nezištnej odovzdanosti v každodennom živote.