Často pripomínam onú dojemnú scénu z Evanjelia, kde je Ježiš v Petrovej loďke a odtiaľ hovorí k ľuďom. Množstvo, ktoré ho nasledovalo, v ňom roznietilo starosť o duše, ktorá stravuje jeho srdce a Božský Učiteľ chce, aby aj jeho učeníci zdieľali jeho horlivosť. Keď im povedal, aby zatiahli na hlbinu, — duc in altum! — navrhuje Petrovi, aby spustil siete na lov.

Nechcem sa teraz pristavovať pri detailoch tých chvíľ, takých poučných, iba chcem, aby sme sa zamysleli nad reakciou prvého medzi Apoštolmi, keď sa stáva svedkom zázraku: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5, 8). Scéna, ktorá — a o tom nepochybujem — dokonale vystihuje osobnú situáciu každého z nás. No uisťujem vás, že hoci som sa vo svojom živote stretol s toľkými zázrakmi Božej milosti, účinkujúcej prostredníctvom ľudských rúk, chce sa mi čím ďalej, tým viac volať: „Pane, neodchádzaj odo mňa, lebo bez teba nemôžem urobiť nič dobrého.“

Azda práve preto veľmi dobre rozumiem slovám biskupa z Hippony, znejúcim ako nádherný spev na oslavu slobody: „ Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, ťa bez teba nespasí, “ (Sv. Augustín, Sermo CLXIX, 13 (PL 38, 923) pretože všetci, ty aj ja, máme sklon k žalostnému nešťastiu vystúpiť proti Bohu, odmietnuť ho — azda svojimi skutkami — a dokonca volať: „Nechceme, aby tento nad nami kraľoval.“ (Lk 19, 14).