220

S pohľadom upretým k nebu

Je potrebné rásť v nádeji, lebo tak sa upevní aj naša viera, ktorá je základomtoho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1). Mali by sme rásť v tejto cnosti, čo znamená prosiť Pána, aby v nás rozhojnil svoju lásku, pretože skutočne dúfať môžeme iba v to, čo zo všetkých síl milujeme. A milovať Pána stojí za to. Viete rovnako dobre ako ja, že zamilovaný človek sa odovzdáva s istotou a úplne, v nádhernej súhre sŕdc, ktoré ako jedno bijú vo vzájomnej zhode. Aká teda bude Božia láska? Neviete, že Kristus zomrel za každého z nás? Áno, pre naše malé, úbohé srdce sa Ježiš obetoval, aby ho spasil.

Pán nám často vraví o odmene, ktorú nám získal svojou smrťou a vzkriesením. „Ja vám idem pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2—3). Cieľom našej pozemskej cesty je nebo. Ježiš Kristus nás predišiel a tam v spoločenstve so svätou Pannou a svätým Jozefom — ktorého tak veľmi uctievam — s anjelmi a svätými čaká na náš príchod.

Nikdy nechýbali odpadlíci, ktorí — aj v čase apoštolov — sa snažili vziať kresťanom nádej. „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera“ (1 Kor 15, 12—14). Božský základ našej cesty — Ježiš, cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6) — je bezpečnou zárukou, že skončí vo večnom šťastí, ak sa len od neho neodlúčime.

Tento bod v inom jazyku