Práve tam, kde sa nachádzame, nás Pán vyzýva: buď bdelý! Podporujme preto v svojom svedomí nádejeplné túžby po svätosti, prejavované skutkami. „Daj, syn môj, svoje srdce“ ( Prís 23, 26), šepká nám Pán do ucha. Prestaň si stavať vzdušné zámky, odhodlaj sa otvoriť svoje srdce Bohu, lebo iba v ňom nájdeš ozajstný základ pre svoju nádej a konanie dobra pre druhých. Keď človek nebojuje sám so sebou, keď rezolútne neodmietne nepriateľov, ktorých v sebe má — pýchu, závisť, žiadostivosť tela i očí, spoliehanie sa na seba, streštenú dychtivosť po samopaši, keď neexistuje vnútorný boj, aj tie najušľachtilejšie ideály zvädnú ako kvet trávy: vyjde slnko so svojou páľavou a vysuší trávu, jej kvet odpadne a krása jej zjavu zanikne (Jak 1, 10—11). Potom i v tej najmenšej štrbine vyraší malomyseľnosť a smútok ako škodlivý a útočný plevel.

Ježiš sa neuspokojuje len s nejakým váhavým súhlasom. Chce od nás, a má na to právo, aby sme po svojej ceste kráčali energicky a neustupovali pred ťažkosťami. Vyžaduje rozhodné, konkrétne kroky, pretože iba všeobecné predsavzatia k ničomu nevedú. Mne osobne pripadajú byť málo určité úmysly klamnou ilúziou, snažiacou sa umlčať Božie volanie, ktoré srdce cíti; sú ako plameň bludičky, ktorý ani nepáli, ani nehreje, a ktorý sa vytratí rovnako rýchlo, ako vzplanul.

Iba keď uvidím, že konáš rozhodne, uverím, že tvoje úmysly dosiahnuť cieľ sú úprimné. Konaj dobro, premýšľaj o svojom prístupe ku každodennej práci, usiluj sa o spravodlivosť zvlášť v tom prostredí, kde sa pohybuješ, hoci by si už mal padať od únavy. Usiluj sa o šťastie tých, čo ťa obklopujú, vo svojej práci slúž ostatným s radosťou a snahou o jej čo najväčšiu dokonalosť, svojím pochopením, svojím úsmevom, svojím kresťanským postojom. A to všetko pre Boha, pre jeho slávu, s pohľadom upretým nahor v túžbe po pravej vlasti, pretože iba tento cieľ stojí za všetku námahu.