Dívajme sa na všetko Božími očami, nikdy nestrácajme zo zreteľa nadprirodzené hľadisko a počítajme s tým, že Ježiš využije aj naše slabosti na to, aby zažiarila jeho sláva. Keď budete cítiť, ako sa do vášho vedomia vkráda sebaláska, únava, malomyseľnosť, že na vás doliehajú vášne, rýchlo sa spamätajte, počúvajte Učiteľa a neľakajte sa tej smutnej skutočnosti, ktorou každý z nás je, pretože pokiaľ budeme žiť, osobné slabosti nás nikdy neprestanú sprevádzať.

Taká je cesta každého kresťana. Preto je treba s pevnou a pokornou vierou neustále volať: Pane!, nespoliehaj sa na mňa. Ale ja sa na teba spolieham. A keď v našej duši pocítime lásku, súcit a nehu, s akými na nás Kristus hľadí — pretože on nás nikdy neopúšťa — vtedy v celej hĺbke pochopíme apoštolove slová: virtus in infirmitate perficitur (2 Kor 12, 9), sila sa dokonale prejavuje v slabosti; a s vierou v Pána, dokonca aj napriek našim vlastným nedostatkom zachováme vernosť svojmu Bohu Otcovi; zažiari Božia moc a podrží nás i uprostred našej nemohúcnosti.