Každý človek by sa vo svojom súkromí, svojím vonkajším správaním, vo vzťahu k ostatným a v práci mal snažiť neustále zotrvávať v Božej prítomnosti prostredníctvom rozhovoru s Ním — prostredníctvom dialógu, ktorý navonok nevidno. Lepšie povedané, nie je počuť slová, no dá sa spozorovať v láskyplnom úsilí dobre dokončovať či už dôležité, ako aj menej významné úlohy. Keby sme to nerobili, boli by sme len málo dôslednými Božími deťmi, pretože by sme de facto premárnili prostriedky, ktoré nám dal Pán prozreteľne na dosah, aby sme dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4, 13).

Počas poslednej španielskej občianskej vojny som často cestoval, aby som ako kňaz zaopatril chlapcov na fronte. V jednom zo zákopov som si vypočul útržok rozhovoru, ktorý sa mi silno vryl do pamäte. Blízko Teruelu sa jeden mladý vojak takto vyjadril o svojom zrejme nerozhodnom a bojazlivom druhovi: To nie je celý človek! Veľmi by ma zarmútilo, keby sa o komkoľvek z nás mohlo právom tvrdiť, že je nedôsledný; že je to človek, ktorý ostatných uisťuje, že chce byť skutočným kresťanom, svätým, no ktorý zároveň zanedbáva potrebné prostriedky, lebo pri plnení svojich povinností neprejavuje Bohu ani lásku, ani synovskú oddanosť. Ak by sa naše konanie dalo charakterizovať týmto spôsobom, neboli by sme, ani ty a ani ja, celými kresťanmi.