166

Nie je možné zakrývať sa zdanlivo zbožnými dôvodmi, aby sme druhých oberali o to, čo im patrí: „Ak niekto povie: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár“ (1 Jn 4, 20). No takisto sa klame aj ten, čo upiera Bohu lásku a úctu — klaňanie sa — ktoré mu prislúchajú ako Tvorcovi vesmíru a nášmu Otcovi; a tých, čo odmietajú plniť jeho prikázania s falošnou výhovorkou, že sú nezlučiteľné so službou ľuďom, sv. Ján jasne upozorňuje: „Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké“ (1 Jn 5, 2—3).

Možno budete počuť, ako mnohí — v mene praktickosti, ak nie dokonca v mene lásky — rečnia a vymýšľajú teórie, ako obmedziť prejavy úcty a oddanosti voči Bohu. Všetko, čo by slúžilo Jeho úcte, sa im zdá byť premrštené. Nevšímajte si ich a pokračujte svojou cestou. Takéto výplody sa obmedzia iba na diskusie, ktoré nikam nevedú. Slúžia jedine na pohoršenie duší a bránia plniť príkaz Ježiša Krista dávať každému, čo mu patrí a s ohľaduplnou vytrvalosťou žiť svätú cnosť spravodlivosti.

Tento bod v inom jazyku